Foto: Veronika Kolejáková
Čo ste dostali do rúk ako dramaturgička, s akým materiálom ste pracovali?
Vychádzali sme z textu Doda Gombára, ktorý bol publikovaný v zborníku Green drama. Tento zborník vydal Divadelný ústav so zaujímavým výsledkom: veľmi rôzni autori dostali v rokoch 2018 – 2019 rovnaké zadanie napísať hru s environmentálnou tematikou a každý z nich dodal úplne iný text. My sme z neho vybrali, možno aj na prekvapenie autora, ten, ktorý má podľa nášho názoru veľký potenciál a zapadá do našej koncepcie. Východiskom bol teda pevný a pomerne veľký text, v ktorom prevažujú monológy jablone, a pracovali sme na tom, ako možno túto hru rozdeliť na určité sekvencie, aby to nebol len jeden myšlienkový prúd. Vizuálny materiál dodal Ján Šicko, text doplnila hudba a tá inšpirovala tempo a rytmus hry. Textová zložka priamo pramení od Doda Gombára.
Foto: Bára Podola
Hra sa teda dostala na javisko v plnej verzii?
Takmer, s niekoľkými úpravami, s ktorými bol autor uzrozumený, bol súčasťou tvorby inscenácie na čítacích skúškach. Pribudli len niektoré citácie z politického diania, aby sme sa priblížili dobe, keďže hra bola publikovaná v roku 2019 a odvtedy mnohé veci pribudli, zaznievajú pomerne výrazné hlasy zo strany ochranárov aj zo strany politických garnitúr. Preto v tejto hre zmieňujeme veci ako „sprehľadňovanie krajiny“, politiku, ktorá podľa terajšej vlády umožňuje výrub stromov s povoleným obvodom a tým pomerne ľahko a bezohľadnejšie zbaviť sa stromov. Výruby sme teda potrebovali aktualizovať o priame narážky na súčasnú situáciu v tejto veci.
Čítajte viac Kde chýba cit, zostáva púšť. Počuť to aj v novej hre V reči stromu
Čím vás oslovil práve text Doda Gombára?
Okrem dramaturgie som študovala aj psychológiu a už dlhšie sa venujem práve prežívaniu environmentálnej úzkosti a žiaľu, pracovala som s takýmito klientmi, takže environmentálnu tému riešim paralelne ako dramaturgička aj ako psychologička, aj ako človek. Viem, že je veľmi ťažké hovoriť o tejto téme tak, aby to neznelo len ako opakovanie toho, čo ľudia už poznajú, že kríza postupuje. V inscenácii je to cez príbeh jedného človeka a hovorí tu aj sama príroda, chce vykričať, ako mizne a stráca človeka, s ktorým bola v súžití. Táto téma ma veľmi oslovila, v hre je mnoho veľmi dojímavých momentov, ktoré sme sa snažili podporiť divadelným jazykom.
Čítajte viac Ako sa hercom hovorí v reči stromu
Environmentálna úzkosť je nový pojem. Ste aj odborníčka v psychológii, viete, čo taký človek prežíva?
Väčšinou ju prežívajú ľudia, ktorým naozaj na prírode záleží alebo sa v tom aj angažujú ako aktivisti. Rizikovou skupinou sú mladí ľudia, ktorí majú strach z budúcnosti a nemajú veľa možností ju ovplyvniť, ale týka sa aj starších. Tí zas potrebujú svoj život v sebe uzavrieť a nemôžu to urobiť spokojne, keď vidia, ako im mizne pred očami ich obľúbené miesto, kus prírody, kde chodili, záhrada, ako sa mení okolie. Prežívajú pocit márnosti: čoho sa to dožili. Mnohí kultivujú aspoň malý priestor v okolí, predzáhradku, opustený betónový kvetináč, ale celkovú spokojnosť to nenahradí.
Foto: Bára Podola
Rovnako to platí pre všetky veľké civilizačné témy: keby sme ich mali prežiť naozaj naplno, aj päť minút by bolo neúnosných. Preto aj naše predstavenie má jednu hodinu, je to úmerný čas, ako dlho sa dá ponárať do takej ťaživosti. V divadle túto tému nevyriešime, môžeme divákom ponúknuť vnemy ako spontánnosť vzťahu k prírode, strata spojenia s ňou, obeta – ale hra neprináša ani nepodsúva riešenie. Bežní ľudia si všímajú, ako sa mení počasie a že dni sú neznesiteľnejšie. S tým sú spojené emócie ako žiaľ, smútok, úzkosť, ale môže to byť aj veľký hnev, odpor proti tomu, že takto by to nemalo byť – a bezmocnosť. A tá ľudí často vedie k tomu, že túto tému potrebujú riešiť na terapii, pretože odvádza ich pozornosť od iných okolnosti ich života. Environmentálny žiaľ beriem s plnou vážnosťou, vie poznamenať osobný život ľudí. Viac sa izolujú alebo, naopak, idú do hnevlivých konfliktov s ľuďmi, ktorí to nechápu. Apaticky až ignorantsky nastavených ľudí však ťažko presvedčia. Zažívajú veľa neprijatia, hľadajú oporu v aktivizme, aj to im pomáha. Napríklad profesionálni ochranári často prežívajú vyhorenie z práce, ktorá nemá konca, a s vedomím, že krízu je ťažké predbehnúť aktivitou, keď nie je na to vôľa v politike ani v spoločnosti. Environmentálna téma je stále niekde vzadu v poradí dôležitosti, a pritom ovplyvňuje celkovú kvalitu nášho života.
