Ako sa vám, skutočnému otcovi a synovi, hrali otec a syn na javisku?
Pavol Šimun: Nie je to naša prvá inscenácia, kde sme na javisku stretli vo vzťahu otca a syna, takže ja už som si na trocha zvykol…
Peter Šimun: Pre mňa je to trocha stresujúcejší moment. Bije sa vo mne, že na je to môj pokrvný syn, ktorý hrá postavu môjho syna. Pozerám sa naňho ako na postavu, ako ju hrá. Zároveň sa naňho pozerám ako na môjho syna a tŕpnem, aby to môj syn zahral tak, ako to má byť. Aby na javisku fungoval vzťah otca so synom podľa Moliéra. Musím si zvyknúť, odosobniť sa, že je to postava, aj keď je to môj syn. Ale keďže JE to môj syn, všímam si každý detail, každý jeho pohyb, gesto, mimiku, či to urobil dobre a tohto pocitu sa potrebujem jemne zbaviť.
Moliérov Lakomec je nadčasový, ale predsa: máte na posolstvo tejto hry generačne iný pohľad?
Pavol Šimun: Je to povinné čítanie, maturitná otázka, hra známa dlhé roky a témy sú aktuálne aj dnes. Peniaze, klamstvá, to sa deje aj teraz.
Peter Šimun: V prvom rade je to vynikajúca hra, skvele napísaná. Hra na jeden dúšok, má obrovský rytmus. Moliére čerpal z prvkov Commedia dell’arte, ale tu majú postavy prvýkrát psychologický rozmer a už sa bavíme o vzťahoch. Bez toho by to bol vynikajúci žánrový obrázok. Posun k súčasnosti je v kostýmoch, syn má motorku, ale zaznie tu aj transakčná daň, v inscenácii sú zakomponované prvky aktualizácie. Vzťahy sú však dané textom, ako ho Moliére napísal a tie tu boli, sú aj budú, pokiaľ bude ľudstvo ľudstvom. Otec deti nenávidí, chce sa ich zbaviť, povie synovi: ty už nie si môj syn – to sú veľmi silné momenty. Ako majú na to deti reagovať? Navyše si chce zobrať za manželku mladé dievča, ktoré vyfúkne svojmu synovi spred nosa… Sú to šialené veci, ale myslím si, že sa vo svete sa to deje.
Na vašom mieste by som si asi povedala: vďakabohu, že mám takéhoto otca, akého mám.
Pavol Šimun: Áno, hovorím si: vďakabohu, že môj otec nie je Lakomec!
Ako herec ste dostávali od otca „otcovské rady“?
Určite, tomu sa človek nevyhne, už to patrí k veci. Tiež sa snažím na otca pozerať nie ako na otca, ale ako na postavu. A rady, ktoré mi dáva, buď zoberiem a využijem, alebo ich ignorujem, pretože mi nepomôžu a spravím si to podľa seba. Potom sa môžeme spolu rozrávať, či je to dobrá cesta a hľadať nejaký prienik.
Ako sa vám hral chrakter lakomca, ktorému nezálezí na ničom inom než na majetku?
Peter Šimun: Vyzerá to možno ľahko, ale pre mňa to bolo jedno z náročnejších skúšobných období. A nielen v skúšobnom procese celej inscenácie, ale aj z hľadiska mojej postavy. Nie nadarmo sa hovorí, že keď si režisér zaumieni režírovať Lakomca, všetci sa nad tým pozastavia: tak Moliéra idete robiť, hm… Vyžaduje si to výborných hercov, a to niežeby som bol alibistický, ale tu hrá každá veta, každé slovo má svoj obsah, svoj podtext, svoj význam – v jednom veľkom ťahu a rytme. Lakomec prechádza rôznymi situáciami, ako sa rozpráva s deťmi, so sluhom, so správcom, ako kalkuluje, taktizuje, aby od každého získal čo najviac. Ako to urbiť, aby to vyznelo autenticky a nechať vyznieť myšleinku, že ako Lakomec som nakoniec zostal sám? Šťastný so svojím pokladom, ale sám – a to je smutné.
Čítajte viac Nazrite Freudovi do spálne. Aké sú ženy veľkých mužov?
