Hru švajčiarskej autorky Katje Brunner režíruje Kamila Polívková.
Ktokoľvek z nás sa môže totiž jedného dňa ocitnúť v pozícii osoby pripútanej na lôžko. Čo sa skrýva za neprítomným pohľadom, za mĺkvymi tvárami? Na púť, v rámci ktorej chce prebádať všetky aspekty staroby, ktorú ľudia prežívajú často doslova odložení v domovoch dôchodcov, sa vydala švajčiarska po nemecky píšuca autorka Katja Brunner. Výrazná predstaviteľka najmladšej generácie autoriek z nemeckojazyčných krajín ponúka v hre Duchovia sú tiež len ľudia svoj pohľad na ľudí, ktorí kedysi sršali energiou, mali svoje bohaté súkromné, občianske i pohodlné životy. Všetko, čo im však ostalo, sú telá predstierajúce, že sú, čím boli kedysi, k tomu čriepky skúseností a modriny, v ktorých sa zračí „láskavý“ prístup ošetrovateľského personálu.
Nie je pomenovanie domov dôchodcov náhodou skôr synonymom pre domov smrti? Môže sa človek v starobe cítiť ako zabudnutá rukavica, zatiaľ čo iný pociťuje neutíchajúcu sexuálnu túžbu? To sa dozvedáme v monológoch ktoré, slovami samotnej autorky, nemajú budúcnosť, vďaka čomu sú slobodnejšie než iné. Katja Brunner pri písaní textu vychádzala zo svojich reálnych skúseností, ktoré nadobudla dobrovoľníckou prácou v takomto zariadení. Jej text je reakciou na byrokratizáciu starnutia a dehumanizáciu ľudských bytostí.
