Dočítala som sa, že hra Duchovia sú tiež len ľudia mala vzniknúť už v roku 2021 pre Národné divadlo Praha, ale kvôli covidu dostala len audiovizuálnu podobu. Vraj ste mali pocit, že potenciál Duchov nebol naplno využitý. Ako ho využijete v SND?
Je to tak, v roku 2021 sme začali skúšať divadelnú inscenáciu, ale asi po týždni prišiel covid a my sme museli úplne zastaviť prácu. Nakoniec sme sa rozhodli, že to urobíme v audiovizuálnej podobe. Použili sme 306-stupňovú kameru, čo je veľmi špecifický formát. Ten vyžadoval veľmi špecifické zaobchádzanie s priestorom aj so situáciou. Nie je to klasický spôsob, kde sa dá filmovo strihať, ale jednotlivé scény sa musia natočiť vcelku. Je to svojím spôsobom interaktívne pre diváka. Audiovizuálna forma si vyžiadala veľké zmeny, pokiaľ ide o úpravu textu aj inscenovanie. Odvtedy mi bolo veľmi ľúto, že sme to nezrealizovali, takže keď sme s riaditeľkou Činohry SND Mirkou Kičiňovou začali hľadať vhodný titul pre moje režírovanie v SND, spomenula som si na Duchov. Uvedomila som si, že práve v miestnom súbore je relatívne veľké množstvo hercov a herečiek vo vyššom veku, a tým by sme mali príležitosť sa k tomu vrátiť. Som veľmi rada, že sa to podarilo.
Pôvodne to mali hrať mladí herci, vy ste si však vybrali starších účinkujúcich. Prečo?
Autorka Katja Brunner napísala svoj text na objednávku pre švajčiarske divadlo v Luzerne, práve pre niekoľko mladších hercov a herečiek zo súboru, ktorí však na seba brali rolu Účastníkov starnutia. Mne sa zdalo zaujímavé obsadiť inscenáciu, naopak, ľuďmi vo vyššom veku, lebo som mala pocit, že tento špecifický jazyk a skúsenosť autorky sa môžu prepojiť s reálnou skúsenosťou ľudí vo vyššom veku. Vždy ma zaujíma stretnutie generácií a myslím si, že sa nám tu podarilo vytvoriť veľmi súdržnú skupinu – mladší inscenačný tím a herci a herečky vo vyššom veku. Mám z toho radosť, lebo to funguje skvele a mladosť či staroba nezávisia celkom od skutočného veku, ale skôr od vnútorného nastavenia – a to je to, čo nás v hre zaujíma.
Herecké hviezdy SND v hre mladej švajčiarskej autorky Katje Brunner
Pozoruhodné totiž je, že herci, ktorých ste obsadili – sú napriek vyššiemu veku stále aktívni. Nie sú to ľudia, ktorých by sme mali ľutovať…
Presne tak, motivuje ma a inšpiruje, keď vidím Emíliu Vášáryovú, Zuzanu Kocúrikovú, Dušana Jamricha a Františka Kovára, ako sú pri sile a ochotní skúšať nové veci, riskovať niečo. Sú pripravení a aktívni. Môžem len dúfať, že keď budem staršia, budem podobná.
Kým som si pozrela, o čom bude hra, názov Duchovia sú tiež len ľudia vo mne vzbudil dojem, že pôjde o komédiu. Koľko ľudí to takto zmýli?
Názov skôr popisuje pocit starších ľudí, ktorí sú odkázaní na starostlivosť okolia, lenže okolie sa stará hlavne o ich telo. To, čo je vnútri, čo človek cíti, čoho sa bojí, po čom túži a čomu verí, už nie je tak vidieť. Systém starostlivosti nemá kapacitu dbať aj o dušu, sústreďuje sa len na potreby tela, preto výraz „duchovia“ vyjadruje pocit, akoby človeka nikto nepočul, nevidel, akoby sa všetci dívali cez neho a to, čo sa odohráva vnútri, nebolo pre ostatný svet zaujímavé. Prostredníctvom textu, autorky a našich postáv dávame hlas vnútorným svetom a zosilňujeme, zviditeľňujeme to.
Nebudú sa diváci báť, že hra bude len o starobe, bolesti a bezmocnosti? Bude v hre aj humor?
Obavy nie sú namieste, príďte sa pozrieť a uvidíte. Na texte ma zaujalo, že odkrýva aj tie stránky starnutia, ktoré nie sú len veselé a humorné, to si vieme predstaviť, ale zámerne nabúrava určité predstavy a stereotypy o starnutí, ktoré vidíme vo verejnom priestore. Svojím spôsobom odkrýva to, čo niekedy vytesňujeme, ale spôsobom, ktorý vyvoláva skutočnú empatiu a ochotu načúvať.
Foto: TASR, ZUZANA LAZAROVÁ
Mali ste vy osobne niekedy obavy zo starnutia? Prípadne mali ste v rodine nejaký strašidelný prípad starnutia?
Samozrejme, mám priamu skúsenosť so starnutím a odchádzaním vďaka svojim blízkym, zároveň to vo svojom veku začínam pomaly prežívať. Ale nebojím sa toho. V našej rodine som až na jeden prípad nezaregistrovala, že by sa niekto starnutiu nejako zvlášť poddával. Naopak, u nás v rodine všetci tí dospelejší než ja, zrelší, sú stále veľmi aktívni, slobodomyseľní a veselí. Len dúfam, že budem mať túto schopnosť udržať si mladú myseľ a dušu tiež tak dlho.
Foto: TASR, ZUZANA LAZAROVÁ
V hre vystupujú tiež mladí ošetrovatelia (Robert Roth, Jakub Rybárik). Je to protipól Účastníkov starnutia?
Ďalšie dve postavy sú ošetrovatelia, tí sú mladší, lebo systém potrebuje ľudí, ktorí sú schopní zvládnuť starostlivosť. Odráža to realitu, ale aj rozdiel medzi človekom odkázaným na starostlivosť okolia a okolím, ktoré ho obklopuje, ale s ktorým celkom nesúznie. Neriešime otázku kapacít systému, ale zaujíma nás, ako starostlivosť vníma samotný človek individuálne, subjektívne.
Hru napísala mladá autorka Katja Brunner (nar. 1991 v Zürichu) už pred 11 rokmi, ktorá si sama vyskúšala prácu v zariadeniach pre seniorov vo Švajčiarsku. Ako ste sa zoznámili?
Na základe pôvodne plánovanej pražskej inscenácie, napísali sme si a ona videla náš audiovizuálny záznam, ktorý sa jej veľmi páčil. Odvtedy si píšeme. Medzitým vznikal aj môj projekt jej textu pre divadlo Schauspiel Leipzig v Lipsku. Aj vďaka tomuto titulu sme v kontakte, stretli sme sa viackrát osobne.
Hier na tému starnutia nie je veľa. Prečo?
Možno kvôli obavám, že to nikoho nebude zaujímať. Ale mňa to zaujíma a je dôležité sa tomu venovať. Starnutie sa týka naozaj každého z nás a musíme naň myslieť, nemali by sme vytesňovať tieto myšlienky a ani ľudí, pre ktorých starnutie nemá humornú a veselú podobu. Mali by sme to prinajmenšom vnímať.
