Peniaze, politika, majetok a postavenie, boj o moc, intrigy, nečestné obchody. Hoci je to už takmer stošesťdesiat rokov odvtedy, čo Jonáš Záborský napísal divadelnú hru Najdúch, čo bolo vtedy, platí aj dnes
Ako ste spokojný s výsledkom po premiére?
Po premiére vždy vieme, že to môže byť ešte lepšie. V Divadle Aréna je to prvý kontakt s divákom, takže po premiére začíname novú etapu a veríme, že nájdeme ľahkosť, ktorú hra potrebuje.
Prečo ste siahli po predlohe starej skoro dvesto rokov?
Jonáš Záborský bol elitný vzdelanec svojej doby a videl slovenský národ a jeho budúcnosť. To, čo hovorí o Slovákoch, platí aj dnes, po stošesťdesiatich rokoch. Stále je to živé, preto sme sa k nemu vrátili. Museli sme prepísať reálie, situácie, ale esenciálna podstata, ktorú Záborský hovorí ústami kňaza, ktorého si do hry vymyslel ako svoje alter ego, zostáva.
Čítajte viac Všade je Chujava. Ako pred sto aj dvesto rokmi
Ako sa vám pracovalo s predlohou napísanou starým, archaickým jazykom?
Mne je ten jazyk blízky, ale hľadali sme formu, aby oslovil dnešného diváka. V hre sú teda niektoré originálne Záborského repliky ako obžaloba ľudu, ktorú prednesie farár, zachované bez zmeny, tak, ako to Záborský napísal. Zároveň sme chceli, aby sa divák cítil komfortne, keď chápe súvislosti, vzťahy, prostredie. Aby vedel prijať Záborského myšlienky, ktoré sú dôležité.
V bulletine k predstaveniu uvádzate, že Najdúch je pre vás naša krajina. Ako ste to mysleli?
Naša krajina sa často dostáva do polohy nevinného dieťaťa, ktoré vlastne za nič nemôže. My sa oň staráme, hádame sa oň, súdime, hľadáme, aký prístup k nemu zvolíme. Žijeme v krajine, ktorá tu je a sme ako rodičia, ktorí sa hádajú o dieťa. Ale to dieťa, tá krajina, za nič nemôže.
Foto: Bára Podola
Ako sa vám pracovalo s hercami?
Veľmi dobre. S dramaturgičkou Sašou Sarvašovou sme zvolili ľudí, o ktorých vieme, že do tohto predstavenia patria, a myslím, že obsadenie sa podarilo. Stretli sa v ňom aj ľudia, ktorí spolu ešte nikdy nehrali, ale svojím vnútorným nastavením k sebe patria. A bolo to aj cítiť.
Z čoho máte pri Najdúchovi najväčšiu radosť?
To, že tu hráme takmer 160 rokov starý text, alebo text na motívy takéhoto starého textu, hovorí o nás veľmi zásadnú správu. Mám radosť, aj keď to poviem trocha pyšne, keď sme našli mieru zosúčasnenia bez toho, aby sme pôvodný text znásilňovali alebo aby sme sa na ňom veľkohubo priživovali. Snažil som sa upraviť hru tak, ako by ju asi Záborský napísal dnes. O to nám išlo, nájsť jej koreň. A keby som to mohol ukázať Záborskému, povedal by som mu: vaša hra sa dnes musí hrať takto.
