Herci Dominika Žiaranová a Martin Varínsky: Ľsti v našom vzťahu nepotrebujeme. Použili navzájom nejaké baličské techniky?

V lete vás spolu uvidíme v Skrotení zlej ženy – Dominika bude sladká Bianka a Martin hrá jej pytača Lucentia. Potešili ste sa týmto rolám?

Dominika: Extrémne. S Martinom sme spolužiaci z vysokej školy, inak nikto ho nevolá Martin, my mu hovoríme Varis. Takže s Varisom sme si zahrali od školy spolu prvýkrát. Sladká Bianka je vytúžená rola.

Martin: Ja som sa tiež veľmi potešil. Je to už moja tretia spolupráca na Letných shakespearovských slávnostiach, a to je vždy veľmi čarovné obdobie. S ansámblom a celou produkciou si vytvoríme letnú bublinu, v ktorej celý čas fungujeme – skúšame a žúrujeme.

Dominika, ako sa vám vžívalo do Bianky, ktorá je mladšou sestrou hašterivej Kataríny? Vrúcne miluje svojho otca, rada študuje, je dobrá, milá, poslušná a má húf nápadníkov. Koľko s ňou máte spoločného?

Dominika: Myslím, že koncept, ktorý vymyslel režisér Miško Vajdička, nie je celkom jednoznačný. Bola tam veľká miera tvorivosti. Bianka ma baví. Aká že je podľa vás? Dobrá, milá, poslušná? To som bola možno v detstve… (smeje sa)

Ako to vidí Martin?

Martin: Niečo z toho sa tam nájde.

Takže by ste nebrali radšej čerticu Katarínu a Petruchia? Vyhovovala vám práve tá „dobrá“ dvojica?

Dominika: Určite je výzva byť Katarínou, ale ja som rada sladká Bianka. Ale Sarah Arató a Jakub Tvrdík sú vo svojich rolách úžasní, veľmi im to prajem a my sme spokojní v našich polohách.

Totiž vlani nám Sarah Arató povedala, že Bianka nie je len dobrá, ale v skutočnosti je Bianka síce mrcha, ale pôsobí jemne. Chce sa len vydať, ale aj Katarína sa chce vydať. Hovorí otcovi: Len ju chcete vydať a ja mám sedieť v kúte na jej svadbe a kvôli nej mám zostať na ocot? Tak ako to je?

Dominika: Bianka sa dá interpretovať úplne „na prvú“, ale my sme zvolili trošku inú cestu, iný kľúčik. V dnešnej dobe Skrotenie zlej ženy je vlastne kontroverzná hra.

Martin: Už tie ženy v 21. storočí nepotrebujeme iba poslušné a doma sediace, preto je naša interpretácia modernejšia.

Dominika: Myslím, že sme sa ako spoločnosť veľmi posunuli.

Nie sú dnes dokonca častejšie krotení chlapi?

Dominika: To by som si netrúfla tvrdiť, ale ideme dobrým smerom – vyrovnanosť musí byť na oboch stranách. Páči sa mi rešpektujúci prístup.

Zatiaľ teda neprišli žiadne pobúrené feministky?

Martin: Keďže v našom podaní nikomu nejde o to, aby ženu doma prikovali reťazou, diváci chápu posun v Kataríninom správaní. Aj od iných divadelníkov, ktorí očakávali, ako si s Kataríniným skrotením poradíme, máme ohlasy, že našu interpretáciu ocenili.

Rozhovor robíme na výstave šiat Márie Antoinetty na Bratislavskom hrade. Uvidíme vás v lete na nádvorí hrať Shakespeara v podobných kostýmoch alebo budete oblečení celkom inak?

Dominika (žartujúc): Určite, presne v takýchto kostýmoch. No nie, o naše kostýmy v Skrotení zlej ženy sa postarala úžasná Katka Hollá… Môžem to prezradiť? Sme „kolotočári“.

Martin: Sme taká rumunská kočovná herecká skupina, ktorá cestuje z miesta na miesto a veľmi zle sa snaží inscenovať nejakú hru. Väčšinou máme až jedného diváka, takže tomu je prispôsobená aj scénografia a kostýmy.

Je iné, keď hráte spolu ako keď hráte každý sám? Je to príjemnejšie, lebo sa tak dlho poznáte, alebo máte pred sebou niekedy trému?

Martin: Ja trému nemám, teším sa, že konečne sme na Hrade spolu. Hrávali sme na Shakespearovských slávnostiach, ale každý v inej hre, takže sme mávali leto rozbité, teraz sme sa konečne stretli.

Dominika: Tým, že sa poznáme už od školy, nemáme zábrany a vieme si doma povedať pripomienky, zanalyzovať si to.

Martin: Máme tam aj so Števom Martinovičom jeden výstup, na ktorý sa vždy tešíme a vždy ho ešte vylepšujeme.

Idete niekedy na shakespearovky len ako diváci, len si pozrieť kolegov kamarátov?

Dominika: Jasné. LSS majú obrovské čaro, tradíciu. Shakespeare je pán dramatik. Je úžasné ho hrať. Radi si pozrieme napríklad Hamleta s úžasným Ľubom Kostelným, ktorý nás s Varisom učil…

Vás učil aj režisér Michal Vajdička.

Dominika: Áno, ale roky rokúce som sa chodievala pozerať na mnohé predstavenia, často aj opakovane tie isté tituly. Srdečne divákov pozývam – oplatí sa to vidieť.

Takže hrať Shakespeara na Hrade bol splnený sen?

Dominika: Určite, aj keď si nedávam méty, čo by som chcela hrať.

Martin, Vy hráte Biankinho nápadníka, ktorý sa snaží získať si jej priazeň ľsťou. V skutočnosti ste tiež pár, museli ste tiež použiť nejakú lesť? Ako ste si Dominiku získali?

Martin: Nemôžem takéto veci prezrádzať (smejú sa obaja), a už vôbec nie pred Dominikou. Samozrejme, že nikdy som žiadnu lesť nepoužil, vôbec nikdy… Dobre? Všetko je veľmi otvorené a úprimné.

Dominika: Myslím, že sme naozaj otvorení a úprimní, žiadne ľsti nepoužívam.

Martin: Alebo ich používame a fungujú.

Či už ľsťou, alebo inak, ako ste si Dominiku získali a presvedčili ju?

Martin: Ani neviem.

Dominika: Nejako to vzniklo samo, rozumeli sme si ako kamaráti, trávili sme spolu veľa času, veď sme z jedného ročníka. Aj sme spolu písali diplomovú prácu a ja som sa naňho zrazu v istom momente začala pozerať inak. Nikdy som neverila, že sa človek môže zaľúbiť do niekoho, koho pozná – to sa mi dovtedy nestalo. Zažila som vzplanutia na prvý pohľad, že sme si boli sympatickí. Ale zrazu prišiel moment, že sme spolu skúšali hru, ktorú zhodou okolností tiež režíroval Miško Vajdička – ten nás nejako spája. Trávili sme spolu ešte viac času a zrazu som sa naňho začala pozerať inak. Prišiel akýsi klik, rozprávali sme sa a on mi povedal, že to tak mal už dlhšie. To ma prekvapilo…

Nič ste si nevšimli?

Dominika: Nie, lebo na mňa neskúšal nejaké baličské triky. Vzniklo to prirodzene. Alebo si vymyslel lesť?

Martin: Nie, vyvinulo sa to prirodzene.

O čom ste písali tú diplomovku?

Martin: Jejda, český dramatik František Langer napísal hru Periféria a ja som písal o hlavnej postave z tejto hry.

Takže žiaden Shakespeare…

Martin: Nie, písal som čosi o svedomí a prepojení hry cez Freudovu optiku, ktorou bol Langer ovplyvnený.

Myslela som, že ste písali spoločnú diplomovku.

Dominika: Každý zvlášť, tuto pán Varínsky už na svoju bakalársku prácu dostal mimoriadne dobrú spätnú väzbu. Ostatní sme si z neho mali brať príklad. Môžem prezradiť, že aj ja si myslím, že je to jeden veľmi múdry človek. Všetci sme mali písať práce ako on. A on mi pomáhal s mojou diplomovkou, ktorá bola o Woodym Allenovi. S Romanom Polákom sme sa zaoberali urbánnym sexualizmom – boli to tri minihry Woodyho Allena, bolo to super, srdcová záležitosť, fakt to bolo vtipné. Hrali sme v tom spolu s Varisom.

Aké to je, keď sa z vašich učiteľov stanú kolegovia, začnete si zrazu tykať, ako je to s rešpektom?

Martin: Rešpekt ostáva. Keď nás Ľuboš Kostelný začal učiť na vysokej škole, bol mladší, ako som ja teraz. Bol pre nás totálna autorita od prvého momentu, vzhliadali sme k nemu, doteraz sa od neho máme čo učiť…

Dominika: …a vždy sa budeme mať čo učiť.

Martin: Je pre mňa neuveriteľný vzor.

Pamätám si, ako ste pred niekoľkými rokmi spolu hrali v DPOH v Moliérovom Zdravom nemocnom.

Dominika: To bolo úžasné, bolo nás tam viac jeho študentov, napríklad Danka Svetlíková a Martin Kochan. A hrala tam aj Editka Borsová, ktorá ma učila v Divadle Ludus a aj vďaka nej som sa dostala na vysokú školu.

Martin učí na konzervatóriu. Ako sa učí herectvo?

Martin: Ťažko, na štátnom konzervatóriu máme 14– až 15-ročné decká. Je to taká vnútorná práca, o to je to delikátnejšie, že vo veku 14 až 18 rokov si prechádzajú náročným obdobím, nie sú ešte úplne emočne „uprataní“, hľadajú sa, máva s nimi puberta.

Porovnávate sa, aký ste boli vy v ich veku?

Martin: Vôbec, vnímam ich ako strašne vyspelých, múdrych a citlivých, veľmi ma baví s nimi pracovať. Až niekedy neviem, kto koho vlastne učí.

Čo vás naučili?

Martin: Strašne veľa, každý deň niečo nové – ako s nimi komunikovať, čo riešiť, čo je a čo nie je dôležité. Mám pocit, že ma uchovávajú v nejakom mladom napätí a vysvetľujú mi svoju terminológiu. Napríklad mi nejaký desaťročný chlapec povedal, že mám „rizz“ – nerozumel som, čo to je, spýtal som sa, či sa mám uraziť, ale vraj je to od slova charizma. Takýmito slovíčkami ma niekedy prekvapia. Držia ma v novej dobe (smeje sa).

Vy dvaja sa doma rozprávate o divadle?

Dominika: Áno, úplne prirodzene. Je skvelé, že si v tom rozumieme a podporujeme sa. Všetko si vieme povedať – vtipné aj ťažké veci.

Ste na voľnej nohe, nie ste napevno zamestnaná v žiadnom divadle. Je to výhoda?

Dominika: Fungujem tak, odkedy som skončila vysokú školu. Mala som šťastie, že som mohla hosťovať v SND, Astorke, Gunagu, DPOH, potom som začala hrať v zájazdových divadlách. Som za to vďačná a momentálne to stále cítim na voľnú nohu.

Snívali ste niekedy, že sa zamestnáte v SND? Alebo to mladí herci už ani nemajú ako métu?

Dominika: Nesnívala, ale možno sa to v budúcnosti zmení.

Martin: Počas štúdia na konzervatóriu sa veľa študentov rozhodne, že v herectve nechce pokračovať a pôjdu celkom inou cestou. Mnohí si ani nevedia predstaviť, čo herecké povolanie znamená a prichádzajú na konzervatórium s celkom inými očakávaniami. Počas štyroch rokov sú na nich rôzne nároky – v škole sú dlhšie než iní stredoškoláci, aj rodičom vysvetľujeme, že niekedy sú v škole až do večera, lebo skúšajú, tancujú, robia koncert a ešte sa musia ísť pozrieť do divadla na predstavenie, aby si cibrili vkus…

Vy ich posielate do divadiel?

Martin: Všetci učitelia ich posielajú, aby chodili do divadiel a napozerali si predstavenia, porovnávali ich. Neposielam ich na konkrétne predstavenie, ale za isté obdobie musia vidieť aspoň jedno predstavenie, ideálne nie len z jednej inštitúcie, ale rôzne produkcie – od nezávislých až po Národné divadlo.

Ešte sa vráťme ku Skroteniu zlej ženy, ktoré budete hrať od 26. júla do 2. augusta na Bratislavskom hrade. Čo môžete ukázať v role Bianky?

Dominika: Všetko!

To znie sľubne.

Dominika: Celý proces skúšania bol taký príjemný a slobodný. Bianka je čarovná postava. Musíte si ju prísť pozrieť.

Dominika, okrem divadla sa veľa venujete aj dabingu. Prečo to niekto vie, ale niektorým hercom dabing vôbec nejde?

Dominika: Dabing je celkom náročný. Ja som mala výhodu, že som začínala ako dieťa. Je iné, keď s ním herec začne až v dospelosti. Poznám veľa hercov, ktorým to jednoducho nesedí a nebaví ich to, ani dabovať nechcú. Mňa si dabing našiel a stále ma baví, hlavne animáky. Dabovala som veľa, tak dúfam, že môj hlas nelezie už ľuďom na nervy.

Ako ste sa ocitli v detskej rozhlasovej dramatickej družine?

Dominika: Môj otec pracoval v rozhlase, bol hudobný dramaturg a skladateľ. Vedel, že hľadajú deti do družiny. Maminka ma raz pripravila na jednu recitačnú súťaž a ja som vďaka nej vyhrala. Vtedy som pochopila, že ma to asi baví. Každoročne sa hlásilo veľa detí do detskej rozhlasovej dramatickej družiny a bolo to skvelé. To som sa prvýkrát stretla s mikrofónom a hereckou prácou, začala som robiť rozhlasové hry. Robím ich rada dodnes.

V čom je čaro rozhlasu?

Dominika: Nevidno vás, všetko musíte vložiť do hlasu, nemáte vizuál ako v televízii, celý svet vzniká pomocou hlasu a hudby. Je to celkom iná práce, kde je veľký priestor na fantáziu a hranie sa s prirodzenosťou či, naopak, s preháňaním.

Mohli sme vás vidieť aj v niekoľkých televíznych seriáloch – kedysi v Búrlivom víne, neskôr v Delukse, v Nemocnici, Ranči či Hranici.

Dominika: Teraz mám trošku pauzu od točenia, cestujem so zájazdovými divadelnými predstaveniami. Hráme Sobášny list, tam hrá aj Dávid Hartl, ktorého si môžete pamätať ako Romea zo Shakespearovských slávností. Ďalšie tituly sú Milenec, Otec a Danny Robins: 2:22 – príbeh duchov.

Chodí sa Martin na vás pozrieť?

Martin: Áno, bol som na všetkom.

Dominika: Niektoré sa hrajú aj v Bratislave alebo po celom Slovensku. Pozývam všetkých divákov.

Hrá sa vám predstavenie inak, keď sedí v hľadisku niekto vám blízky?

Dominika: Je to úplne iné, keď hrám pre neznámych a pre ľudí, čo ma poznajú. Pred blízkymi je to oveľa ťažšie, chcem, aby to bolo dobré a zároveň som zvedavá na ich názor, mám sama od seba väčšie očakávania.

Martin, ste voči Dominike aj kritický alebo sa vám páči vo všetkom? Viete jej povedať aj výhrady?

Martin: Vieme si povedať navzájom aj kritiku alebo čo by sme robili inak, čo zlepšili, ale to je prirodzené.

Dominika: Ale vieš, že si mal odpovedať, že Dominika sa ti vo všetkom páči?

Martin: Dominika sa mi vo všetkom páči.

Dominika: Ešteže to povedal. (smejú sa)

Martin: Nikdy som nemal žiadnu kritiku. Je dokonalá.

Sledujete aktuálnu situáciu v slovenskej kultúre?

Martin: Sledujeme.

Nejako ste posmutneli.

Martin: Bohužiaľ to človeka neobíde, každého sa to nejako dotýka, vnímame to, ale nedávajme ani slovo navyše ľuďom, čo si to nezaslúžia. Venujme priestor niečomu hodnotnému a naozaj kultúrnemu. Takže príďte na Skrotenie zlej ženy alebo od 21. júla na Komédiu omylov, kde hrá Dominika Lucianu.