Ako sa vám páči Shakespeare? Rozumiete mu rokmi viac a viac?
Jakub Nvota: Neviem, či viac, ale inak. Shakespeare vám prináša základné a vlastne večné témy, ktoré si človek ako bytosť nesie so sebou celý svoj život. A pochopiteľne o nich premýšľa a vekom sa ten pohľad mení. Inak vidíte Hamleta, keď máte dvadsať, inak keď máte šesťdesiat, lebo medzitým ste v živote stretli veľa Ofélií, Claudiov, Poloniov, Laeartov – možno ste sa nimi na chvíľu aj stali, to vám ten pohľad mení. Shakespeare vám umožňuje si v ňom sumarizovať vaše vlastné životné skúsenosti. Pretože tým, ako žijeme, tak vlastne stále hráme v jeho príbehoch. Len postavy sa menia. V tej istej hre si každý vyskúša postupne všetky úlohy.
Tereza: Lepšie by som to nepovedala. A môžem dodať ako herečka aktívne hrajúca už štvrtý rok v jednej zo Shakespearových famóznych hier – v Hamletovi, že tento proces objavovania a meniacich sa uhlov pohľadu a drobných poznaní sa vás týka nielen v procese rokov, ale aj jednotlivých sezón a dokonca i dní, keď za sebou hráte. Ako Gertrúda mám možnosť na Bratislavskom hrade čakajúc na výstup celú hru znovu a znovu počúvať a niet okamihu a výjavu, ktorý by ma nudil.
Má to so Shakespearom ťažšie režisér či herečka?
Jakub: Tak hlavne by to s ním nemal mať ťažké divák. Ale inak si každý v inscenácii nesie svoj diel, ktorý mu určuje profesia. Ale, samozrejme, musím egoisticky podotknúť, že ťažšie to má určite režisér, pretože musí tým hercom vysvetliť, čo chce, tak, aby mali pocit, že to chcú vlastne oni.
Tereza: Tak aspoň vieš, ako sa žena cíti v manželstve (hihiii). Ale áno, má pravdu, má to ťažšie režisér, už preto, že len čo odovzdá svoj nesmierne ťažký podiel práce, môže sa už len z diaľky dívať, či to herec napĺňa alebo kazí. Ale myslím, že túto traumu trebárs Pavel Khek nezažíva, v našej inscenácii nie je nikto, kto by na jeho vytýčenej ceste nešiel ďalej a nerozvíjal ju s vlastnou iniciatívou, energiou a osobnosťou. A možno táto cesta udržať a nezísť z cesty a vždy znova splniť zverenú úlohu, akoby to bolo po prvýkrát, je zase pre nás hercov tá omáličko ťažšia. Sme si kvit.
Kto má väčšiu trému? Prečo?
Jakub: Určite režisér, lebo vo finále už je úplne bezmocný. Iba stojí v zákulisí a už s tým nič neurobí. Takže nemá trému za seba, ale za všetkých.
Tereza: Všeobecne nie som v divadle s výnimkou premiéry vôbec trémistka, ale s Hamletom ju predsa len trochu zažívam, pretože tá ročná pauza robí z každého ďalšieho leta novú premiéru.
Je Shakespeare geniálny alebo vám ide niekedy aj na nervy?
Jakub: Geniálni ľudia vám z princípu musia liezť na nervy, práve preto, že sú geniálni. Je na nevydržanie, keď pracujete s niekým, kto je dávno mŕtvy, a aj tak vie všetko lepšie ako vy. Myslíte si, že bohvieako ozvláštnite tú jeho hru, ako ju posuniete, ako ste na to prišli a vo finále zistíte, že on to tam má už beztak napísané, len ste si to nevšimli.
Tereza: Tu vidím výhodu hereckej profesie. Tým, že jeho genialite a slovám prepožičiavame ako interpretačný hudobný nástroj vlastné telo a myseľ, môžeme ľahšie nadobudnúť pocit, že takto myslieť a konať je normálne, stane sa to na chvíľu nami, a teda i prirodzené. No hádam vám tá odpoveď nepolezie na nervy. Ale vážne, herec to nemusí toľko vydumať vopred, ale, naopak, v tej téme potom žiť a pohybovať sa, čím sa z toho stane niečo obyčajnejšie, čo na nervy nelezie.
Keď sa blížia Letné shakespearovské slávnosti, znervózniete alebo sa tešíte?
Jakub: Ja sa teším. Je to nádherný projekt a hrať divadlo, zvlášť Shakespeara, pod holým nebom, je pre mňa mágia. Tá atmosféra sa nedá ničím nahradiť. Akoby nás to vracalo k samotným základom divadelnosti.
Tereza: No áno, niet čo dodať.
Tentoraz prídete so Shakespearom do Bratislavy obaja, ale každý s iným titulom – je to výhoda alebo by ste boli radšej, keby ste pracovali spoločne na jednej hre?
Jakub: Ja by som rád robil s Terezkou nejakého Shakespeara. Možno k tomu v budúcnosti dôjde. Mňa by to bavilo. Ale teším sa, že tu tento rok uvádzame aj moju pražskú inscenáciu Jak se vám líbí. A mám radosť, že sa stále hrá Hamlet, lebo Ľubo Kostelný vytvoril Hamleta, ktorý reprezentuje jeho generáciu a je to výkon, o ktorom sa raz budú učiť študenti na vysokej škole.
Tereza: Určite by som s Kubom chcela robiť Shakespeara, je to môj obľúbený a vyhľadávaný režisér. A fakt, že ja hosťujem na slovenských shakespearovských slávnostiach a on sem vezie našu českú inscenáciu, je, naopak, pôvabný. Nesie v sebe prepojenie.
Foto: archív LSS
Tereza, boli by ste rada, keby vás Jakub režíroval? Bol by na vás prísnejší alebo láskavejší než na ostatných účinkujúcich?
Tereza: Mnohokrát ma režíroval a je na všetkých rovnaký. Sme dospelí ľudia vo dvoch dopĺňajúcich sa a tvorivých profesiách, vyslovene partnerských, takže na mňa nemusí mať a ani nemá iný meter. Kubo je vo všetkom vždy a za všetkých okolností nesmierne vľúdny. Jediné, čo nás všetkých trápi, že skvele hrá momenty všetkých postav, pokiaľ nám chce cestu nejako ukázať a načrtnúť a zvlášť dobre mu idú dievčatá – to potom máme hromadný pocit, že takto dobre to nikdy nezahráme.
Jakub: Ja som s Terezkou niekoľkokrát pracoval, mám teda overené, že skúšať s ňou ma teší a inšpiruje. Úlohou režiséra nie je ani byť láskavý, ani prísny. Úlohou je dohodnúť sa s hercom na nejakom spoločnom základe, na výpovedi. Doviesť ho k tej postave, aby ju prijal a celkom ovládol. Na tejto ceste volí rôzne prostriedky, niekedy musí byť viac v útoku, niekedy je dialóg pokojnejší. Ale Terezka je skvelá v tom, že má v sebe obrovskú energiu objavovať, pracovať na postave. Potrebuje od vás správne indície a čas a potom dá inscenácii maximum. Takže ak pracujete s Terezkou, je jedno či ste prísny, alebo láskavý, hlavne musíte byť veľmi dobre pripravený a hovoriť presné pripomienky, ktoré idú do hĺbky tej postavy a jej sveta. Tam sa ona chce dostať.
Foto: archív LSS
Jakub, keď ako režisér sedíte v hľadisku, dokážete sa na „svoju“ hru pozerať ako bežný divák alebo stále striehnete, či je všetko tak, ako má byť?
Jakub: Závidím režisérom, ktorí si na premiére pokojne sadnú do hľadiska a stanú sa divákmi kusu, na ktorom ešte včera pracovali. Ja to neviem. Stále sa na to dívam ako na otvorený tvar a je to pre mňa dôležité. Myslím, že režisér nemá po premiére len striehnuť, či je všetko tak, ako má byť, ale zároveň môže sledovať ako prítomnosť diváka tú inscenáciu dotvára, ako ju istým spôsobom mení, ako sa veci usádzajú, zrýchľujú, ako fungujú, ako sa cizeluje timing. Samozrejme, ak niekto poľaví v energii, alebo sa príliš odchýli od žánru, treba ho vrátiť späť, ale to skutočne fascinujúce pre mňa je sledovať, ako si tie inscenácie s divákmi žijú a ako každé publikum prinesie niečo nové, nejaký nový impulz. Stačí ho len zachytiť. To je tá naša práca na reprízach. Zachytávať všetko nové, čo tam zakaždým vzniká.
Keď ste videli Terezu ako Gertrúdu v Hamletovi, rozmýšľali ste nad tým, čo by ste urobili inak ako režisér Pavel Khek alebo prajne oceňujete jeho dobré nápady? Ktoré konkrétne?
Jakub: Mne sa Hamlet v réžii Pavla Kheka mimoriadne páčil. Myslím, že je to skvelá inscenácia. Nerozmýšľal som vôbec o tom, čo by som ja urobil inak. Vtiahlo ma to do deja, sledoval som to ako skvelú detektívku so strhujúcimi hereckými výkonmi. Myslím, že sa Pavlovi podarilo urobiť čistokrvné shakespearovské divadlo, kde slovo vládne, má priestor, a myšlienky, ktoré vyslovuje predovšetkým Hamlet, v nás žijú, provokujú nás a vyvolávajú v nás obrazy. To je skutočný Shakespeare, kde herec v podstate na prázdnom javisku slovom vytvára celé svety. Ale ak chcete konkrétny nápad, tak mne sa veľmi páči ten s pohrebným kočiarom.
A čo vy, Tereza? Predstavili ste si, ako by ste hrali v „Jakubovej“ hre Jak se vám líbí?
Tereza: Nie že by som si reálne hovorila, toto by som chcela hrať alebo toto by som hrala takto, to nerobím, som v hľadisku podporujúcim, prajným a predovšetkým pre hru zaujatým divákom, ale niekde v podvedomí sa mi už od detstva deje, že keď čokoľvek vidím alebo aj čítam, tak sa prirodzene do niektorej z postáv obsadím a vidím ju potom svojimi očami.
Diskutujete doma o Shakespearovi alebo ho po predstavení máte práve dosť?
Tereza: Po premiére alebo v čase skúšania áno, ale nie celoročne, máme aj iné témy.
Foto: Stanislava Topoľská
Hamlet mal v Bratislave premiéru v lete 2022, zmenila sa odvtedy vaša Gertrúda alebo je stále rovnaká?
Tereza: Štruktúra je pevne daná a výklad k nej nájdený natoľko jasný, že v tomto ohľade nie, je to držiaci celok, na ktorom sa spoločne veľa pracovalo, ale vnútorne určite premenou prechádza, ustaľujú sa mi a prehlbujú motivácie a jednotlivé polohy. V divadle vždy niečo objavíte vo vnútri a to je na tom krásne a dobrodružné.
Myslíte si, že by sa Shakespearovi páčilo vaše stvárnenie jeho hier?
Tereza: No určite! Ale ťažko moju výpoveď niekedy overíme, však?
Písal by dnes inak? Mal by dnes viac námetov na svoje hry ako vo svojej dobe alebo by mohol konštatovať, že za 400 rokov od jeho smrti sa nič nezmenilo?
Tereza: To by konštatoval celkom určite, ale iste by našiel i nemálo nových námetov.
Foto: TOMAS HALASZ
Ste herečka a režisér aj v súkromí alebo doma nikto nehrá divadlo a nerežíruje?
Tereza: Ako už sme obaja povedali, obe profesie sú predovšetkým „partnerina“ v hľadaní cesty za jedným harmonickým výsledkom. A o to sa myslím pokúšame aj v súkromí, len nemáme žiadnu predlohu a autor je sám život.
Jakub sa vraj o Tereze vyjadril, že nie je typická česká herečka, čo mal byť kompliment – ako vidíte typické české herečky a v čom je teda Tereza iná, čo sa vám na nej práve páči?
Jakub: To som si zavaril, že som to niekde neuvážene povedal a teraz to musím vysvetľovať. Nič také ako typická česká či slovenská herečka, v podstate neexistuje. To, čo existuje, je rovnaký základ, ktorý povedzme dáva škola, konkrétni pedagógovia a potom niečo ako temperament, ktorý sa v každom národe prejavuje trochu inak. Ja, keď som povedal, že Terezka nie je typická herečka a je jedno, či česká, tak som tým myslel spôsob, akým pristupuje k profesii, ako ju pozná, ovláda, a teda nepotrebuje vôbec nič maskovať, je úplne otvorená a pokojná, ego tu takmer neexistuje, je tu iba sústredenie na to, aby sa stala organickou súčasťou celku tej-ktorej inscenácie.
Je Jakub typický slovenský režisér?
Tereza: Okrem toho, že cítim potrebu poďakovať za Kubove predošlé krásne slová, môžem sa len pridať k myšlienke o typickosti. Neviem vlastne, aký je typický slovenský režisér a nepoznám ich zase toľko. Moja všeobecná skúsenosť s režisérmi je, že sú to veľmi rozdielne a špecifické osobnosti, musia byť, tak si myslím, že každý – český i slovenský – je úplne diametrálne iný…a všetci sú trochu blázni, hihiii. A preto môže byť každá inscenácia taká iná.
Boli ste sa pozrieť na Jakubovu nedávnu premiéru Najdúcha v bratislavskom divadle Aréna?
Tereza: Nevidela som kopu jeho premiér, pretože posledné tri roky hrám takmer 20-krát za mesiac. A chýba mi to. Mám rada jeho prácu. Ale tri z mojich siedmich inscenácií v Komornom divadle Kalich sú práve Kubove réžie, tak vlastne jeho prácu mám stále na blízko. Ale hádam doženiem všetky resty.
Čítajte viac Jakub Nvota: Sme ako rodičia, ktorí sa hádajú o dieťa
Čo ste sa vďaka tomu druhému naučili?
Jakub: To by bolo strašne nadlho to vymenovávať, ale keby som to mal zhrnúť, tak žiť život čo najviac prítomne. Zostať otvorený tým neviditeľným impulzom, ktoré k nám stále vysiela, pretože nás chce niečo naučiť a priniesť nám poznanie a radosť.
Foto: Mikuláš Křepelka/Česká televize
Čo české dodnes nechápete?
Jakub: Kde sa vo sviečkovej vzali tie brusnice so šľahačkou. To mi ešte nikto nevysvetlil, podľa mňa sa to stalo prvýkrát omylom a už to tak nechali. Každému bolo trápne hovoriť, že to bol omyl.
Je lepšie české alebo slovenské divadlo?
Jakub: Divadlo ako také je buď dobré, alebo nie. Na Slovensku aj v Čechách. A úžasné je, že vy si môžete vyberať, na čo práve máte chuť. Na Slovensku rovnako ako v Čechách sa robí nádherné divadlo. Plné, emotívne, múdre, imaginatívne, súčasné, teda, keď sa to podarí.
Budete tráviť leto na Slovensku, v Čechách alebo úplne inde?
Jakub: Máme nejaké výletnícke plány, ale ja sa najviac teším, že budeme doma, spolu a nebudeme musieť nikam cestovať, to je pre mňa najväčšia odmena.
