Nehovorilo sa nikdy o jeho škandáloch, nešírili sa žiadne pikantné klebietky, to sa skôr citovali jeho vtipy z rozhlasu, alebo z televízie, ľudia si hneď spomenuli na niečo veselé, čo s ním súviselo.
Ja som mala rada jeho divadelné postavy a tak sa mi spájal predovšetkým s javiskom SND. Videla som ho ešte v dávnej inscenácii Dobrodružstvo pri obžinkoch, v hre Sluha dvoch pánov, Pokus o lietanie a bavila som sa na ňom ako na Čertovi v muzikáli Na skle maľované. Bol to taký dobrý čertík, tento Hlaváček. On aj teraz, na staré kolená, dosť do mnohého vŕtal, názory nemal tuctové, vychádzal zo svojej skúsenosti, a všeličo aj kritizoval. Bol otvorený. No bola to taká kritika s porozumením, aj trocha nostalgická.
Ako každý starší človek aj on totiž porovnával, ako to bolo, keď bol mladý a ako je to teraz. Iste, že teraz je to iné, svet sa mení, ale každý lipne na tej svojej skúsenosti. U Olda Hlaváčka bola jednou z takých citlivých tém téma družnosti a vzťahov v hereckej branži dnes. Nevedel sa zmieriť s tým, že už to nie je ako kedysi, že mladí herci, keď príde do divadla, často ho ani nepoznajú, že sa každý ponáhľa za svojimi povinnosťami a záujmami a už sa toľko spoločne mimo práce nežije. Kedysi všedný život neposkytoval toľko možností ako dnes, herci si teda radi posedeli po predstavení, alebo sa stretli v divadelnom klube.
Hlaváček bol pre takýto život ako stvorený. Bol dušou spoločnosti, zaujímavo rozprával, vedel, samozrejme vtípky, ale on nebol rozprávač vtipov, hoci tým exceloval v relácii Vtipnejší vyhráva a žartoval v mnohých úlohách. Mal rád vážne témy. Robila som s ním niekoľko rozhovorov a prekvapilo ma, že vedel byť aj poetický, Napríklad, keď hovoril o svojej manželke Boženke, ktorú stretol kedysi v Umelke.
Bola to jeho celoživotná láska, ktorá mu vydržala. Rada som tiež počúvala, ako hovoril o ich živote v rodinnom dome, ako si pekne nažívajú a ani v starobe sa nenudia. Bez manželky si Hlaváčrk život nevedel predstaviť, a predsa sa to stalo. Bohužiaľ, zostal v dome vo vysokej starobe sám. A tu sa zasa prejavila jeho húževnatosť a životaschopnosť, hoci mal milujúce deti, chcel to zvládnuť sám. A aj to dokázal.
Ešte, keď mal deväťdesiat, som sa s ním rozprávala telefonicky. Bol zhovorčivý ako vždy a spomínal ako ho Ivan Krajíček, v čase, keď bol na vojenčine vo Vojenskom umeleckom súbore, požiadal o spoluprácu. Písali potom spolu scenáre a aj spolu vystupovali. Už vtedy sa zrodila ich spolupráca, ktorá vyvrcholila v debatách dvoch gazdov v Hostinci Pod gaštanom. Niet sa čo čudovať, že práve oni dvaja sa dali odkopy. Boli to rodení komici a aj komedianti. Mali podobný temperament, boli vtipní a pohybliví.
Olda Hlaváčka si napríklad pamätám z javiska nie ako stojaceho, ale vo všelijakých nezvyčajných postojoch a polohách. On bol na scéne ako nejaký gymnasta – čupel, robil kotrmelce, skákal, behal, skrátka hral celým telom. A tak isto jeho tvár. Stále sa menila, mimika všeličo vyjadrovala. A bola vždy blízko k úsmevu. Tvár mal zvláštnu, výraznú a vhodnú pre komika. Vždy husté vlasy. A pozrite fotky, v mladosti to bol nežný zjav! Fešák!
Fanúšikovia a ctiteľky však nepýtali jeho podpis ako podpis od krásavca. U Hlaváčka oceňovali bystrosť, vitalitu, komediálne herectvo. Držal si úroveň. A bol taká silná osobnosť, že dokázal ľudí baviť aj na chúlostivej parkete vtipkovania a neskĺzol do lacnoty. Dnes sa to môže komentovať rôzne, ale pravdou je, že do tejto zábavy, vďaka svojej dôveryhodnosti mohol zapojiť širšiu umeleckú obec (hostia vo Vtipnejší vyhráva) a spoločnými silami tak vytvárali zábavu, ktorá ľuďom pomáhala a tešila ich a nebola celkom bezzubá.
Oldo Hlaváček bol veľmi všestranný, mal rád prírodu, rád varil, napísal knihu o kolegoch hercoch, záhradníčil. K osemdesiatke si objednal ako darček kosačku a na tú som sa ho opýtala v rozhovore k vtedajšiemu jubileu, či nechce vymeniť tú darovanú kosačku za počítač, lebo na ňom nepíše. „Ale my máme doma všetko! Manželka má počítač! Pravdaže! Ona má aj to, cez čo sa ľudia vidia a môžu sa rozprávať aj cez hranice. Raz ma k tomu zavolala, hovorila práve s naším priateľom v Nemecku. On sa na mňa pýtal, tak som išiel k obrazovke, hoci nemám rád takéto veci, a pozdravil som ho: Servus, Robert! Ako sa máš? A on: Servus, Oldo! Čo robíš? Ale niečo si tu robím, odpovedal som… A tak sme si povedali ďalšie dve-tri slová a ja hovorím: „Robert, a čo si dáš?“ Robert: „Akože – čo si dám?“ – „No, čo si vypijeme? Ja odskočím, niečo si donesiem a ty si tiež dones!“ Dali sme si whisky a o pol hodiny sme boli celkom „zmontovaní“. Na zdravie, Na zdravie! A to bol môj jediný rozhovor cez obrazovku.“
Oldo Hlaváček skrátka všetko prekonal srdečnosťou, veselosťou, nápadmi. Dnes nás síce svojím odchodom zarmútil, ale úsmev, ktorý vedel vyvolať, sa k nám ešte neraz vráti.