Ako ste sa dostali k divadlu určenému pre mládež?
Urobil som námet na jednu hru o šikane. Hľadal som nejaký kľúč, aby som to vedel deťom patrične vysvetliť. Oslovil som niekoľko režisérov, ale všetci sa toho zľakli. Ohromilo ich totiž obrovské množstvo údajov a štatistík o tom, čo všetko sa na Slovensku udialo.
Jedného rána som sa zobudil a povedal som si: „Pre boha živého, veď my sme komedianti!“ Nemôžeme hovoriť o štatistikách, ale o emóciách, ktoré to v deťoch vyvoláva.
Tak som si vymyslel jednoduchý príbeh o dievčati, ktoré príde do novej školy, žije len s mamou a kvôli peniazom sa musia neustále sťahovať. Tento jednoduchý príbeh mal u detí veľký úspech. Tak som sa dostal k projektom pre deti.
Námet inscenácie inšpirovala skutočnosť. Išlo o jednu konkrétnu udalosť alebo o spojenie viacerých?
Bola to jedna konkrétna udalosť, ku ktorej došlo asi pred 15 rokmi. Aktivisti z Greenpeace vyliezli na komín českej elektrárne Prunéřov. Vtedy z toho bol hrozný cirkus, veľa sa o tom písalo. To bol spúšťač. Chcel som posunúť vnímanie určitých vecí na novú úroveň.
V poslednom období mi veľmi prekáža hejtovanie nielen medzi deťmi a dospelými, ale všeobecne. Medzi ľuďmi sa šíri neporozumenie a zlá krv. Myslím si, že len vďaka názorovým rozdielom sa vieme dopracovať k nejakému progresívnemu výsledku. Len vtedy, keď si dvaja oponujú, sa môžu posunúť ďalej.
To, že má niekto iný názor, neznamená, že je zlý človek, treba si ho vypočuť a diskutovať. To je hlavná téma inscenácie.
Nachádza sa v nej napríklad aj postava policajtky, ktorá sa protagonistov pýta, prečo to urobili. Na začiatku mala na celú situáciu úplne opačný názor, v závere však dôjdu ku konsenzu – že sa treba vzájomne počúvať.
Foto: All About Music
V čom vidíte príčinu ich konania?
V prvom rade je to o neskúsenosti. V súčasnosti akoby mladí strácali tú časť mozgu, ktorá zodpovedá za empatiu. Výstupy, ktoré sa na nich valia zo všetkých strán, akoby im bránili dostať sa do ľudskej polohy. Všetko sa mi to zdá akési strojové. Podľa mňa to bude v budúcnosti veľký problém.
Ako ste sa pohrali so scénou?
Chcel som ju trochu ozvláštniť – sú tam tri plátna, na ktorých sa premietajú projekcie. Mojím cieľom bolo, aby to korešpondovalo s dobou, aby nešlo len o divadlo s jednou kulisou.
Dnešné deti potrebujú mať tri vnemy naraz, aby to pre ne bolo nejakým spôsobom pútavé. Sú schopné pozerať film a počas toho si písať s kamoškou, ktorá sedí vedľa nich.
Mnoho projektov, ktoré sú určené pre deti a dospievajúcich, zahŕňa len memorovanie a poučky bez dôrazu na empatiu. My sme si zvolili inú formu, aby sme im danú problematiku dokázali priblížiť čo najlepšie.
Aká bola doposiaľ odozva?
Učitelia mi posielali maily, aké to bolo úžasné. Deti boli nadšené. Keď po predstavení vojdem do sály a cítim z nich tú energiu a radosť, je to skvelý pocit.
Riešili ste tému inscenácie priamo s predstaviteľmi protagonistov? Podelili sa s vami o svoje názory?
Sú to talentovaní stredoškoláci, ktorí nie sú profesionálnymi hercami. Žijú v tom dennodenne. Pri procese tvorby sa veľa upravovalo, škrtalo, ale aj pridávalo. Kým sa to upratalo, potil som krv. (smiech) Nebolo to jednoduché. Posledné úpravy sme konzultovali s hereckým tímom – pýtali sme sa, ako to cítia oni.
Ako vidíte budúcnosť tejto generácie?
Deťom svojej frajerky som povedal, nech mi oznámia, koho mám ísť voliť, pretože toto už je ich svet.
Odnesie si z tejto inscenácie niečo aj dospelý divák?
Taký, ktorý premýšľa, asi áno. Učiteľky odtiaľ odchádzali spokojné. Zároveň mi mnohé povedali, že sa o tom budú po predstavení v škole rozprávať.
Takže je to dobrý nástroj na rozprúdenie diskusie.
Umenie nedáva jasné odpovede. Ukazuje na problém a hovorí nám, aby sme sa nad ním zamysleli. Necháva však konzumenta, aby si myšlienky utriedil sám. Prikazovať a hejtovať v umení nie je správne. Bojovali sme za slobodu, ktorá by mala byť prítomná aj v samotnom rozmýšľaní ľudí.
