Nečakaná celebrita
Gašpar Blondín (Branislav Matuščin) po rozsiahlej úvahe na latríne zistí, že ho na tomto svete nič nedrží. Z práce ho vyhodili, manželstvo s Valikou (Vladena Škorvagová) ho už nenapĺňa a on dochádza k logickému záveru, že niet dôvodu naďalej míňať drahocenný kyslík na svoju zbytočnú existenciu.
Gašparovi by však ani vo sne nenapadlo, akú búrlivú reakciu jeho rozhodnutie vyvolá: nielen že oňho začne prejavovať záujem rodina, sused (Oliver Asztalos) či starosta (Vít Bednárik / Peter Oszlík), ale aj okázalý básnik Ladislav B. Bicke (Ján Cibula), kedysi slávna speváčka Tigrica Niki (Kristína Turjanová) či televízna hviezda Paviel (Martin Fratrič).
Každý sa o Gašpara zaujíma zo zištných dôvodov: starosta chce, aby na seba v liste na rozlúčku zobral finančné nezrovnalosti v rozpočte dediny, Tigrica Niki plánuje prostredníctvom jeho príbehu oživiť svoju kariéru a Paviel má v úmysle odvysielať jeho samovraždu v priamom prenose.
Z Gašpara sa tak nečakane stáva celebrita. Pred plánovanou smrťou sa mu dostane rôznych pôct vrátane kúpeľa či poslednej večere v štýle karu, na ktorom si vypočuje smútočné príhovory.
Všetko je to až príliš krásne a dovtedy odhodlaný samovrah začne váhať – život ho totiž opäť začal baviť. Lenže čo teraz, keď už toľkým ľuďom prisľúbil vlastnú smrť?
"Aj keď je István Tasnádi veľký ironik, tak tá konečná bodka sa dá prečítať ako pritakanie životu. Hovorí, že žiť za to stojí a že si to často uvedomíme až vo svojich posledných chvíľach,“ hovorí dramaturg inscenácie Daniel Majling.
Inšpirácia Erdmanom
Tvorba Istvána Tasnádiho bola v slovenskom divadelnom prostredí niekoľkokrát zinscenovaná – DAB napríklad v roku 2006 uviedlo adaptáciu Verejného nepriateľa, v Astorke Korzo '90 mal pred dvoma rokmi premiéru Kartónový otecko (obe inscenácie v réžii Ondreja Spišáka).
Za Finito získal Tasnádi v roku 2007 cenu kritikov v kategórii najlepšia nová maďarská dráma. Pri písaní sa inšpiroval groteskou Samovrah od Nikolaja Erdmana, ktorú napísal roku 1928.
„Tasnádiho hra skutočne preberá hlavnú zápletku z Erdmana. Aj tu máme nezamestnaného človeka, ktorý si nevie nájsť svoje miesto v živote. Aj tu žije v jednom byte so svojou ženou a svokrou a aj on sa pokúsi o samovraždu na toalete. A, konečne, aj v Erdmanovej hre sa nešťastníkovi spoluobčania snažia profitovať z jeho samovraždy,“ píše sa v bulletine, ktorý zostavil Majling.
Čítajte viac Morálne nepoškvrnená kurtizána vo vlaku plnom pokrytcov. SND uviedlo emóciami nabitú inscenáciu so šokujúcim koncom
Tasnádi napísal Finito vo veršoch, ktoré do slovenskej podoby preložila Gertrud Mária Prikler a prebásnil ich Ján Štrasser.
„Veršovanie udržuje rým aj v dramatických situáciách a okrem toho je veľmi vtipné, keď jednoduchí dedinskí ľudia hovoria v barokovom verši,“ konštatuje režisér inscenácie Michal Vajdička.
Dejiskom udalostí je latrína, ktorá je taktiež stredobodom scény Pavla Andraška. „Vo svetovej literatúre nie je veľa veršovaných drám, v ktorých by sa o bytí a nebytí človeka rozhodovalo práve na záchode,“ poznamenáva Majling v bulletine.
„Tasnádi umiestňuje svoju hru na typickú dedinskú latrínu, hoci technicky tento termín celkom nesedí. Slovo latrína je odvodené z latinského slova lavatrina, čo doslova znamená kúpeľ. Pôvodne sa takto označovali záchody, ktoré mali odtokový žľab. Dej Finita sa odohráva na typickom suchom záchode.“
