Práve vychádza knižný rozhovor Jána Štrassera s vami nazvaný Už dávno nie som mladší. Kto vymyslel ten vtipný názov?
Priznám sa, neviem, možno Janko, možno ja. Ale asi som bol inšpiráciou ja, s oteckom sme mali rovnaké meno i profesiu, tak som sa podpisoval Emil Horváth mladší. Tak prisúďme názov Jankovi Štrasserovi.
Štvalo vás, keď ste vždy boli mladší?
Prečo by ma to malo hnevať? Byť mladší je velikánska výhoda, človek v tej dobe môže snívať o svojej budúcnosti a snaží sa sny naplniť. Mne to veľmi konvenovalo a odlišovalo ma to od otca. Keď otecko odišiel, povedal som si, že by bolo smiešne, keby mi poštár nosil penziu ako Emilovi Horváthovi mladšiemu. Až na to, že dnes už ani penziu nenosí poštár – všetko sa zmenilo a všetko je inak.
Pozrite si rôzne roly Emila Horvátha
Napadlo vám, že ešte v osemdesiatke budete v plnej kondícii a len v SND budete účinkovať v ôsmich hrách?
Nad tým som nerozmýšľal, som prekvapený. Myslel som si, že 80 rokov je oveľa dlhšia doba, ale komu ďakovať? Rodičom, genetike či svojej životospráve v mladosti? O tom by som silne pochyboval. Tak to nejako vyšlo, v hre Zdravý nemocný hovorím vetu: Dobré zdravie je len prechodná záležitosť, ktorá neveští nič dobré. Len by som si prial, aby tento prechodný stav vydržal ešte nejaký čas.
Spomenuli ste svoju životosprávu v mladosti. Aká bola vtedy?
Ako každá mladá generácia snívali sme, hľadali priateľstvá, lásky, všetko bolo pred nami, hovorili sme tomu svet gombička. Bolo to krásne obdobie. Neskôr človek dostane od života rôzne facky, z oblakov spadne na zem a začne fungovať ako dospelý. Bolo to krásne obdobie.
Foto: Jozef Vavro
V rozhovore, ktorý s vami robila kolegyňa Helenka Dvořáková v roku 2011, ste povedali: ešte stále hrám. Ale odvtedy uplynulo 14 rokov a vy vôbec nepoľavujete, možno máte ešte viac práce – okrem divadla nakrúcate seriál Dunaj, k vašim službám a najnovšie vznikla aj rozhlasová hra Stoličky, ktorú odvysielalo rádio Devín v utorok a vypočuť sa dá aj v nedeľu na Rádiu Slovensko o 19.05 v relácii Rozhlasová hra na nedeľu…
To, že máte prácu, nezávisí len od vás, ale aj od šťastia. Musíte dostať ponuku – a na tie som mal obrovské šťastie. Keď ponuku dostanete, musíte byť schopný ju naplniť. To je motivácia. Zrevidoval som všetky koníčky, ale povolanie je aj koníček. Rád hrám a keď večer príde odozva, je to satisfakcia, lebo nám predsa ide o to, aby sme oslovili diváka, aby nastalo súznenie s publikom, aby s vami putovalo príbehom. Preto ešte fungujem ako herec.
K významným jubileám si herci vyberajú inscenáciu, ktorá je pre nich čímsi významná. Deň pred narodeninami hráte Pred západom slnka, bola to vaša voľba?
Hrám v predstavení Pred západom slnka, ale predstavenie k môjmu jubileu bude 21. novembra Zdravý nemocný vo Veľkej sále SND, pozývam.
Čím je táto hra pre vás špeciálna?
Jednak je to klasická Moliérova hra, Moliére bol úžasný dramatik, ktorý pranieroval vzťah človeka a medicíny. Historicky zaujímavé je, že Moliére zomrel 51-ročný krátko po premiére tejto hry, a keď si ju môžem zahrať ako osemdesiatročný, je to celkom dobrá výhoda.
Foto: Ľuboš Kotlár
Zdravý nemocný v réžii Pavla Viechu sa trochu netradične odohráva akoby v prostredí baletnej sály, manželka vášho Argana Belina v podaní Janky Kovalčikovej má baletný kostým. Ako sa vám páčila táto koncepcia?
Režisér, tvorcovia aj my herci sme hľadali kľúč, aby hra rezonovala a mala čo povedať aj dnešnému divákovi. Zaujímavé je, že aj po toľkých storočiach povie – lebo aj dnes máme kadejakých konšpirátorov, podvodníkov a šarlatánov. Človek je tvor založený hypochondricky, veľa ľudí sa zaoberá sebou samým viac než okolím, aj Argan sa vidí ako najdôležitejší. Hra reflektuje všeplatné ľudské vlastnosti, stále aktuálne. Aj postava Janky Kovalčikovej je posunutá do polohy akejsi modernej zlatokopky.
Máte niečo spoločné s hypochondrom Arganom alebo je vaším pravým opakom?
Mám dojem, že to má každý. Sú len dva typy ľudí – človek je dosť zameraný na seba, hypochondricky, alebo to neguje. Ale asi je to obsiahnuté v každom človeku. Kto nechce riešiť problémy vitamínmi, pilulkami? Každý chce ostať mladý, pekný, zaujímavý.
Čítajte viac Moliére v SND pripomína, aby sme neverili šarlatánom a nepohŕdali odbornosťou
Medzi ôsmimi hrami, ktoré máte v repertoári SND, sú drámy aj komédie – čo máte radšej? Alebo je fajn, keď sa to strieda?
Je obrovská výhoda, že SND je repertoárové divadlo, sme veľký súbor, kvalitný, takže vieme obsiahnuť všetky žánre. Budem citovať kolegu Dušana Jamricha, ktorý bol generálnym riaditeľom asi 14 rokov a vravieval: Národné divadlo musí mať jedálny lístok pre všetkých, musí si vybrať vegán aj vegetarián a musí byť v ponuke aj polokrvavý biftek, skrátka ponuka by mala byť pestrá. Keď sa pýtate, mám pocit, že dramatická tvorba je podobne ako život tragikomická, to mi konvenuje, také je aj moje založenie v živote.
Beriete aj rozhlasovú adaptáciu Stoličiek ako darček k narodeninám? Už ste sa aj s Emíliou Vášáryovou vyjadrili, že Ionesco bol geniálny autor.
Samozrejme, Ionesco je autor modernej absurdnej drámy. Jeho inscenáciu Stoličky sme dlhé roky hrali na Malej scéne a bolo to nesmierne zaujímavé. Je to príbeh o živote Starčeka a Starenky, ktorí chcú odovzdať depešu svojho života, čakajú na veličenstvo, ktorému chcú rozpovedať svoje bolesti, rozkladajú stoličky. Svoje posolstvo chcú odovzdať cez rečníka, ktorý príde, ale rečník je nemý. Toto je zjednodušený príbeh hry. Tu diváka skôr než konkrétna situácia zasiahne emocionálny prežitok postáv, divák súzvučí s asociáciami, v rozhlase to bude musieť počuť. Keď sme to hrali s Milkou Vášáryovou, mal som 50 rokov a hral som predstavu staroby. Dnes sme dospeli do veku, kde akoby spomíname na našu predstavu starcov, keď sme boli päťdesiatnici.
Vraj Ionesco dal pokyn režisérom, aby do roly Starenky obsadili mladú herečku, aby to herecky aj fyzicky zvládala…
Áno, veď tam bolo strašne veľa stoličiek a režisér Ľubo Vajdička vymyslel, že boli dva vchody. Aby divák videl, že tempo rozkladania stoličiek sa zrýchľuje, bola ešte jedna komparzistka oblečená v kostýme Starenky. Vždy malo byť vidieť iba jednu – jedna vojde, druhá vyjde. Ale na jednom predstavení komparzistka urobila chybu a obe sa stretli na scéne.
Ako sa taká situácia zachraňuje?
Nijako, preboha, sme ľudia, divák vie, že je to dohodnutá hra. Pokiaľ inscenácia súzvučí s divákom, nie je problém, skôr takéto pikantérie majú ľudia radi.
Foto: Jana Nemčoková
Vraj na Stoličky chodilo veľa mladých ľudí, viete prečo ich to lákalo?
Áno, Ionesco mal zaujímavé knižky – Čriepky denníka a Život a sen. Hovorí, že snívanie je vlastne myslenie. Keď to človek domyslí, mladý človek sníva o tom, čo bude, má vzory – mamu, otca, suseda, profesiu. Pamätám si, ako do Martina prišli cirkusanti, ktorí chodili po lane. Na druhý deň sme to, samozrejme, chceli aj my vyskúšať – chodil som po pracháči, kde sa prášili koberce, ale spadol som a museli ma kriesiť. Je to sen o sebe.
V Stoličkách sa naozaj pracovalo s asociáciami, s predstavivosťou, asi to mladých divákov oslovovalo, odhliadnuc od zaujímavej formy hry. Ionesco bol vyznávač čistého divadla, hovoril o Brechtovi, ktorý bol výborný autor a režisér, že on nepopiera, že je skvelý divadelník, len nech mu nevnucuje v divadle svoje politické názory. Ionesco hovorí aj to, že keď človeka vyzlečieme z kabáta, košele a kože, až vtedy sa mu dostaneme do vnútra a dokážeme vypovedať pravdu o ňom a o živote. Samozrejme, Brechtovi asi trošku ublížil. Ale hry v divadle sú o živote, a teda aj o politike, vždy je tam boj dobra so zlom, boj za pravdu, za osobnú slobodu, nedá sa nič robiť, politika je v živote obsiahnutá.
Budete dnes, o 26 rokov neskôr s inými životnými skúsenosťami, hrať Stoličky inak alebo je to návrat k niečomu, čo dobre poznáte?
Rozhlas je niečo iné ako divadlo, tam vždy platilo: hraj tak, akoby som ťa videl, je tam iná možnosť výrazových prostriedkov ako na javisku, kde je scénické riešenie, mizanscény. Takže nie že by sme to hrali inak, vnútornú podstatu postáv sme mali v sebe, dosť to ovládame. V divadle boli spontánne improvizácie, akoby dvaja herci vystúpili z postavy, ale museli mať začiatok a koniec, aby sme sa vedeli napojiť na Ionescov text.
Foto: SND
Je dnes dostatok takých dobrých dramatikov, ako bol Ionesco?
To sa vôbec nedá hodnotiť. Každá generácia sa chce prejaviť, má iný životný pocit. Určite je dosť autorov, dnes je pluralitná spoločnosť, fantázii sa medze nekladú. Sú divadlá so svojou poetikou, ako Radošinské naivné divadlo, Klimáček a GUnaGU, rôzni mladí autori. Dramatizujú sa aj románové príbehy, ale je úžasné, ak sa napíše dobrá hra, ktorá má atribúty drámy – bravúrne napísaná hra je napríklad Falošná nota, ktorú hrám s Milanom Kňažkom, alebo hra Otec od Floriana Zellera, ktorú hrávame na zájazdoch a v Štúdiu L + S.
Foto: Múza Teatro
Dnes je množstvo divadiel, aj keď len také Brno je viac divadelné mesto než Bratislava. Čítal som zaujímavú správu, že v Poprade otvorili nové divadlo, mali premiéru, klobúk dolu, je to úžasné. Chodievam s agentúrnymi predstaveniami po zájazdoch po kultúrnych domoch a zisťujem, že divadlo je pre ľudí sviatok – či už prídete do Nového Mesta nad Váhom, alebo niekam na východ, ľudia prídu sviatočne oblečení, je plno a záujem je viditeľný. Ľudia potrebujú sociálny kontakt a na to je divadlo výborným prostriedkom.
Foto: Bára Podola
Keď spomínate oblečenie divákov, v Bratislave občas prídu do divadla ľudia v rifliach. Všímate si, ako chodia ľudia oblečení? Je to pre vás dôležité?
Chodia veľmi slušne oblečení. Keď sa dívam z okna svojej šatne, spomeniem si na kritiku, ako sa divadlo stavalo 22 rokov, načo také veľké… Je dôležité, že malé Slovensko v ére samostatnosti otvorilo svoje divadlo s troma sálami. Z okna vidím, ako idú ľudia do opery alebo do činoherného štúdia či Veľkej sály alebo Modrého salóna, chlapec má možno rifle a dievča sukňu, sú oblečení podľa vlastných predstáv slušne, to je podstatné. Nemusí mať každý motýlika a čierny oblek.
Vy ste mali vždy šťastie na výborných hereckých partnerov, či už to bola spomínaná Emília Vášáryová, alebo Milan Kňažko a mnohí iní. Je iné, keď v hre účinkujete iba dvaja alebo ste súčasťou väčšieho predstavenia? Čo je náročnejšie?
Princíp hereckej práce je taký, že situácia, dej, postavy musia existovať tak, že medzi sebou majú pre diváka čitateľné vzťahy. Ak sú to dvaja ľudia, musia si úžasne rozumieť a byť v kontakte. Ak sme šiesti, to isté, nie je v tom rozdiel. Nedá sa povedať, s kým rád hrám a či on rád so mnou hrá, ste obsadený a dostanete partnera či partnerku a ja musím urobiť všetko pre to, aby medzi nami bol vzťah. Vždy ide o pravdivý prejav, o kontakt, aby to oslovilo diváka.
Je rozdiel medzi vami a mladšou generáciou hercov, napríklad že vy si nedovolíte prísť na skúšku nepripravený, že by ste nevedeli text?
V SND je veľa hercov, s ktorými máme spoločnú minulosť, sledovali sme ich kroky. Nikto nemôže byť nepripravený, lebo neobstojí, ak človek zlyhá zdravotne alebo prepadne nejakej slabosti, ktorá prekáža jeho práci, tak v tej rieke tiecť nemôže a musí urobiť všetko pre to, aby sa do prúdu vrátil. Nevidím to ako generačnú otázku. Nedá sa prísť večer a myslieť si, však niečo ukážem aj bez prípravy. Za socializmu nám niektorí ľudia na nesprávnom mieste kládli otázky: Čo robíte cez deň, keď hráte len večer? Veď si vypite, aby sa vám dobre hralo – toto je už za nami.
Keď porovnáte divadelnú prácu s nakrúcaním televízneho seriálu napríklad Dunaj, ako to vychádza?
Seriál je výsledok doby, je to formát, ktorý kedysi vymyslela televízia BBC. Dlhodobý seriál je špecifický, tam musíte byť pripravený nie na sto, ale na 110 percent. Diely sa musia vyrobiť v predstihu, aby sa mohli vysielať, a je to obrovská záťaž na všetkých, je to 12-hodinová šichta s hodinovou pauzou, aby sme si povedali pravdu. Všetci ľudia vrátane scenáristov, kameramanov, režiséra a hercov musia byť pripravení, lebo je dohoda a treba to urobiť „na prvú“, nie je čas niečo opravovať. Scéna musí byť prijateľná aj v kontexte príbehu, je to založené na veľkej príprave.
Foto: Markíza
Teší vás, že je o seriál Dunaj taký záujem alebo je to trošku smutné, lebo mnohí vidia isté paralely so súčasným dianím?
Keď vidia paralely, to je dobre. Kontinuita v spoločnosti je nesmierne dôležitá a je dosť veľká fuga vo výučbe dejepisu na školách, tak je to dvojnásobne dôležité. Dnes si hocikde na internete nájdete, čo jedli Aztékovia, ale dôležitejšie je ovládať históriu aspoň posledných sto rokov – kto sme, čo sme, odkiaľ a kam ideme. Navyše obdobie, ktoré v seriáli stvárňujeme, nebolo najslávnejšie v našich dejinách a bolo dosť tabuizované aj rôzne interpretované. Je zaujímavý úkaz, že za 80 rokov som aj ja prežil to, ako sa prekrúcali dejiny už za pochodu – určité skupiny, ktoré mali maslo na hlave, ich chceli meniť.
Nedá sa nič robiť, obdobie klérofašistického štátu tu bolo, existovali konfidenti a prisluhovači z vlastných radov, vraždili vlastní vlastných – o tomto treba vedieť. Viacero ľudí mi povedalo, že majú pocit, akoby to bolo tak aj teraz. Láska, priateľstvá, kamarátstva, intrigy, ľudské príbehy sú stále rovnaké – ale keď zrazu režim upiera ľudské práva alebo pracuje na genocíde národa, je to problém. Seriál má akúsi edukačnú cenu, spôsobom telenovely upozorňuje na ťažké obdobie, keď sa jedinec musí rozhodnúť, na ktorej strane je – čo je pravda, čo je slušné, čestné a čo zločin.
Ste optimista do budúcnosti?
Ale áno, bohužiaľ, svet sa radikalizuje, ale každá spoločnosť si musí vstúpiť do seba. Divadlo chce ľudí spájať, a tí, ktorí dostali od nás mandát na to, aby zlepšovali kvalitu života jednotlivca, to môžu dosiahnuť len dialógom, spoluprácou a vzájomným rešpektom. Ak sme vo verejnom živote svedkom toho, ako zle sa jeden XY správa k svojmu kolegovi, ktorý je tiež občan, ako mám ja ako občan veriť, že sa ku mne bude správať inak, keď odchádza elementárna slušnosť? Ale som optimista a myslím si, že pri všetkých bolestiach je naša republika celkom úspešný projekt.
Ešte jedna hypotetická otázka: významné osobnosti dostávajú k životným jubileám štátne vyznamenania. Keby vám ho chceli udeliť, prijali by ste ho?
Vyznamenanie som dostal (v roku 2005 Rad Ľudovíta Štúra II. triedy od prezidenta Gašparoviča – pozn. red.) a prijal som ho. Každé ocenenie môže človeka potešiť, ale sláva trvá dva dni aj s cestou, platí to v sobotu, a v utorok už nie. Narážate asi na situáciu v spoločnosti, ja som vyjadril svoje výhrady. Čo sa týka kultúry, mám pocit, že dnes ide o to, aby sme sa správali ako v pluralitnej demokracii. Ak mi niečo prekáža, je to spôsob vládnutia jednej alebo druhej strany – nie len tejto konkrétnej. Bolo by dobre, ak by si naši prominenti, ktorých sme si zvolili, uvedomili, že sú v službe – Jozef Gregor Tajovský napísal veľmi dobrú hru, ktorá sa volá V službe. Mali by si uvedomiť, že dostali mandát na to, aby náš štát prosperoval, že nie sú vládcovia, ale sú v službe.
Celá spoločnosť robí chybu v tom, že mnohí nám prezentujú svoje egá. Rád by som sa dožil po osemdesiatke chvíľky, keď sa bude debatovať o konkrétnych problémoch. Nechcem počúvať, kto čo ukradol, ale nech riešia konkrétne problémy – napríklad padajúce mosty. Ja nechcem dožiť svoj život tak, aby som niekomu držal stranu. Reči sa hovoria, ale dôležitý je čin. My v divadle môžeme mať tézu, tému, vyberať hru, mať realizačné plány – ale nakoniec musíme urobiť predstavenie, ktoré osloví diváka a je ekonomicky predateľné. Toto by mohla byť cesta, vravím ako minipolitológ amatér či sledovateľ spoločenského diania. To ma irituje a myslím, že by nemusel byť taký problém to odstrániť.
Apropo, keď skoro každý večer hráte, kedy sledujete správy? Alebo čítate skôr noviny, sledujete web?
Spravodajské relácie sú dnes celodenné, vysielajú sa aj v noci, keď prídem domov o pol jedenástej v noci po predstavení, niekedy si pozriem ešte správy alebo internet. Nie som veľký fanúšik sociálnych sietí, ale noviny mám, pozriem si ich. Človek musí byť v obraze. Nerozumiem tým, čo hovoria, že ich politika nezaujíma. Politika ho nezaujíma, ale je nespokojný, že maslo stojí skoro päť eur? Dá sa aj tak, aj tak. Sledujem dianie ako normálny občan.
