Do roly babičky tvorcovia obsadili Janu Oľhovú, matku stvárni Nadežda Vladařová, dcéru Dana Droppová, Tartuffa Tomáš Mischura a syna Adrián Hudák.
Klamať sa nemá, ale pravda bolí. O čom sa v spoločnosti nepatrí hovoriť? A prečo? A o čom by sa malo hovoriť, ale nerobíme to? Kedy je zakázané otvárať tabuizované témy? Má každý z nás v sebe svojho vlastného cenzora?
Moliérova satiricko-kritická komédia sa stala už v dobe svojho vzniku predmetom sporu o hraniciach slobody slova a medziach umeleckého vyjadrovania. Hra sa páčila, kráľ sa smial, smiala sa jeho milenka, smiali sa vznešení dvorania, skrátka úspech. Avšak netlieskali všetci. Hra pohoršila kráľovnú-matku – označila ju za nechutnú – rovnako tak pohoršila aj vo veciach viery bdelú Spoločnosť Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Osvedčenou taktikou členov Spoločnosti totiž bývalo votrieť sa do rodín v podobe radcov v duchovných veciach a tak ľudí ovládať. Presne tak, ako je to vykreslené v Tartuffovi.
Hra mala byť zničená, jej autor umlčaný. Kráľ vyriešil situáciu tým, že ju zakázal. Po zákaze druhej verzie hry (tiež sa nezachovala), ktorá niesla názov Podvodník, tretiu verziu hry kráľ povolil a mala premiéru 5. februára 1669. Úspech prekonal všetky očakávania. Päťročný úmorný zápas bol dobojovaný.
