Áno, všetky tie známe úryvky z pesničiek Petra Nagya, Elánu, Mira Žbirku či Tublatanky, ale aj Karola Duchoňa, Beáty Dubasovej, Vaša Patejdla, Jara Filipa, Kmeťobandu a Kontrafaktu až po duo Lash&Grey v Huse na provázku znejú. Urobiť predstavenie, ktoré je viac koncertom, no celkom iste nie tradičným, v ktorom sa tvorcovia aj diváci smejú z trápnych stereotypov aj dojímajú nad najslávnejšími slovenskými melódiami, bol geniálny nápad.
Foto: DAVID KONEČNÝ
Kľúčový bol iste humor – a tak sa predstavenie začína scénou, ako sa dvaja horolezci (aj oni ako všetky postavy majú kostýmy psychedelických farieb, ktoré podľa scénografa Mareka Cpina majú evokovať ducha 80. a 90. rokov) z niekoľkých metrov spúšťajú na lanách kdesi v Tatrách. Samozrejme, že sú to Tatry, presnejšie Tatranská Lomnica, a smiešni horolezci sú Česi, veď vidíme, ako herečka Tereza Maxmilián Marečková s vervou leští nápis Grandhotel Praha.
Vysokokalorický národný symbol
Neskôr diváci vybuchujú do smiechu nad monológom Růženy Dvořákovej, v tej chvíli predstavuje gazdinku, o tatrankách: „Viete, kedysi to bol jednoduchý recept. Čokoláda, oblátka, orechy. To bolo všetko. Prvé tatranky mali trojuholníkový tvar a pripomínali tvar tatranských štítov. Vyrábali ich v Čechách. Originál! Potom sa začala sériová výroba aj na Slovensku. Znížili počet oblátok zo šiestich na päť. Z pôvodných troch ingrediencií ostali už len orechy. Však to Slováci chceli! Mať národný vysokokalorický symbol! Ešte pred desiatimi rokmi vážili tatranky 50 gramov, dnes už iba 33! Čokoláda má dnes viac stabilizátorov ako vlak do Michaloviec. Jedny tatranky majú energetickú hodnotu 1 060 kJ. To je asi hodina chôdze okolo Štrbského plesa.“
Foto: DAVID KONEČNÝ
Nečudo, že Držím ti miesto v réžii brnianskej rodáčky Anny Davidovej, ktorá študovala na bratislavskej VŠMU, je od tohtoročnej júnovej premiéry vždy rýchlo vypredané. Chodia naň Česi aj Slováci, veď Brno je univerzitné mesto, kde študuje veľa Slovákov.
Čítajte viac V Trnave majú Filipa. Toho, čo hrával s Dežom. Ako ho hrá Dano Žulčák a 7 ďalších hercov?
Koľko presne, nikto nevie, veď aj v bulletine k predstaveniu citujú aktualizované oficiálne štatisticky Magistrátu mesta Brna z mája tohto roka, podľa ktorých je v súčasnosti na pobyt v rámci mesta Brna prihlásených vyše 65 000 cudzincov takmer zo 150 krajín sveta. Zvláštne postavenie majú občania Slovenska, ktorí sa síce medzi cudzincov počítajú, ale veľká časť z nich sa nemusí na úradoch v ČR na pobyt vôbec hlásiť. A aby bolo vyčíslenie skutočného počtu cudzincov ešte zložitejšie, časť Slovákov je v Brne na trvalý pobyt prihlásená a v štatistikách figuruje. V evidencii ich je necelých 9 000, čo je však veľmi podhodnotené číslo.
Napokon, aj na koncerte Držím ti miesto spolupracuje niekoľko Slovákov: dramaturg Jakub Molnár, scénograf Marek Cpin a herec Dominik Teleky, rodák z Michaloviec, ktorý je už deviatu sezónu rokov členom súboru Husy na provázku.
Hovorí ako z Ostravy
S 34-ročným Dominikom sa stretneme pol hodiny predtým, ako bude na javisku spievať útržky pesničiek Elánu, Cez okno od svojho obľúbeného Jara Filipa či neskôr Vagabunda od Kmeťobandu. Ako sa folklorista, čo vyrastal v súbore Zemplín v Michalovciach, ocitol v Brne? Ľubozvučnou slovenčinou vysvetlí, ako sa po strednej škole hlásil na všetky herecké školy na Slovensku aj v Česku – a nikam sa nedostal. Zato mu vyšiel konkurz do vojenského umeleckého súboru Ondráš, kde dva roky tancoval. Počas nich skúšal prijímačky na herectvo na DAMU, JAMU aj VŠMU.
Foto: David Konečný
Na bratislavskej škole brali dvanásť ľudí a on dvakrát skončil ako trinásty! Nevzdal sa a na tretíkrát ho vzali na Janáčkovu akadémiu v Brne do ateliéru Niky Brettschneiderovej. Dominik to označuje za životné stretnutie. Štúdium herectva vyzeralo presne ako v jeho snoch, v treťom ročníku JAMU ho oslovil režisér Vladimír Morávek, vtedajší šéf Husy na provázku, či by s ním nechcel spolupracovať. Dominik dostal rolu v Národnom divadle v Prahe – v Laterne magike v Morávkovom Malom princovi hral sedem obyvateľov planét. Očividne sa osvedčil, lebo Morávek potom Dominika zavolal do brnianskej Husy na provázku, kam po štvrtom ročníku nastúpil do angažmánu.
Pre Dominika Telekyho je legendárna Husa na provázku divadlom snov. Súbor je malý, okrem Dominika ešte 15 hercov, ansámbel sa nemení často, takže je ťažké sa doň dostať. „Som tu jediný Slovák a ohromila ma duša tohto divadla,“ vraví Dominik, ktorý tu pôsobí už deviatu sezónu, hoci od septembra nastúpil na pol úväzku aj do Dejvického divadla v Prahe.
Ako ho v Brne prijali? "Kolega Honza Kolařík (pozn. red.: môžete si ho pamätať aj ako režiséra z komediálneho tv seriálu Jana Prušinovského Dobré ráno, Brno!) vraví, všichni tu máme stejný zákys – prijatie bolo vrelé, sme tu všetci jedna krvná skupina. Musel som sa snažiť, makať, aby som sa presadil, ale všetci boli veľmi ústretoví. S češtinou som mal spočiatku veľké problémy, nie v divadle, ale ešte na škole. Nika Brettschneiderová vychovávala študentov dosť improvizáciou.
Pamätám si, že som bol pri improvizáciách stále o sekundu pomalší ako ostatní – musel som si to v hlave preložiť. Po druhom ročníku sa mi však začalo snívať v češtine, aj som už premýšľal v tom jazyku, to bol zlom. Prijal som češtinu za svoj jazyk a ľudia sa ma od druhého ročníka začali pýtať, či som z Ostravy, čo som bral ako veľkú pochvalu – Ostraváci totiž skracujú podobne ako my na východe Slovenska. Dnes je mi reč prirodzená a nerozmýšľam už nad češtinou, ale nad hereckým výkonom."
Brno je stále východ
Keď vznikalo Držím ti miesto, tvorcovia vraj mysleli na „nesamozrejmú vrelosť česko-slovenských vzťahov“. Majú Česi so Slovákmi stále tie najlepšie vzťahy alebo sa to už zmenilo? Dominik vraví, že z pozície Slováka v Česku vidí, že bežní ľudia majú stále vrelé vzťahy, no politické vzťahy sú čoraz komplikovanejšie. Sám má manželku z Hradca Králové, teda z východných Čiech, „ale naše deti sú už Brňáci. Keď som išiel z východného Slovenska do Brna, vravel som si: idem na západ. A tu som zistil, veď to je stále východ – myslím tým tunajšiu srdečnosť a ústretovosť. Stopy, čo sú odtlačené v našej identite, nás Slovákov a Čechov stále spájajú.“
S rodinou v Brne Dominik rozpráva po česky, vraj doma po slovensky hovorí iba jeho manželka, žartuje. „Nechcel som do toho tlačiť deti, cítil som, že sám by som už musel veľmi často prepínať a je pre mňa dôležité, aby mi nezdegenerovala čeština, na ktorej som toľko pracoval. Stále mám totiž aj na češtine čo trénovať. Deti však po slovensky rozumejú, veď nás navštevujú babička a dedo, majú sesternice na Slovensku, babička im číta po slovensky a keď sme v Michalovciach, prichádzajú do styku aj s východniarčinou.“
S radosťou vyrozpráva brniansky vtip o tom, ako robili prieskum na študentoch vysokých škôl a pýtali sa ich: „Vadí vám Slováci v Brně? A 20 procent lidí odpovědělo: Jo, vadí a 80 procent odpovědělo slovy: Nie, prečo?“ Sám dodáva, že Brno je študentské mesto, kde na každom kroku stretnete Slováka. To, že vznikla hra Držím ti miesto, je tiež gestom súdržnosti, solidarity a bratskosti. „Je to známka toho, že nám česko-slovenské vzťahy nie sú fuk.“
Kým sa začne koncert, kde Dominik vystúpi dokonca aj v hiphopovej kompilácii od Kontrafaktu, ešte dodá: „Dnes prídu známi priamo z Michaloviec, a to som ich ani nepozval ja, ale dopočuli sa o tom od svojej rodiny v Brne. Na Držím ti miesto chodí veľa Slovákov. Hráme to necelého pol roka a ľudia odchádzajú nabití energiou, dobre sa bavia oni aj my herci. Je to srdcovka.“
pohľadom Kataríny Sedlákovej
Dobrý žúr
Česká a slovenská muzika sú dva rozdielne svety, tvrdí spevák, skladateľ, klavirista a saxofonista Jakub Urbánek z brnianskej kapely Jay Delver. Práve on spolupracoval na predstavení Držím ti miesto, ktoré s obrovským úspechom už od júna uvádza slávne brnianske divadlo Husa na provázku. Presnejšie, ide o inscenovaný koncert alebo česko-slovenský žúr – predstavenie sa totiž skladá z väčšinou notoricky známych slovenských pesničiek z 80. a 90. rokov.
Brnianska režisérka Anna Davidová so slovenským dramaturgom Jakubom Molnárom v nich našli stopy eufórie i nostalgie súvisiacich s novembrovými udalosťami 1989 a česko-slovenskými vzťahmi. Nielen Jakuba Molnára roky fascinuje, koľko slovenskej popmusic znie v českých komerčných rádiách. Urbánek mu na to odpovedá, že dôvod je jednoduchý: je proste dobrá. S kolegami muzikantmi vraj nedokáže nájsť české ekvivalenty ku kapelám ako Elán či Modus, alebo k interpretom ako Ursiny, alebo Varga. Tvrdí, že slovenská hudba má lepšie texty, že verše Richarda Müllera alebo Kamila Peteraja majú hĺbku, vkus a sú zároveň „hrozne návykové“.
Nikdy mi nenapadlo vnímať Müllerovu pieseň z roku 1992, kde spieva „Nebude to ľahké, drahá, nemôžeš ma vymeniť ako rúž“, ako trpký komentár k chystanému rozdeleniu Česko-Slovenska. Hudobný publicista Karel Veselý tvrdí, že aj text Žbirkovho duetu s Marthou Čo bolí, to prebolí, sa môže, ale aj nemusí vzťahovať k rozchodovej tragédii roku 1993.
O rozchode národov spieval aj Michal Malátný z Chinaski spolu s No Name a český novinár sa smeje, že Igor Timko sa v songu „trochu přitrouble“ pýta, či v Prahe majú niečo ako plte na Váhu. Naopak, Elán sebavedome spieva „Od Tatier k Dunaju siroty spievajú, že na nás nemajú, aj keď sa hnevajú“. A Paľo Habera z Teamu dokonca ponúka pomocnú ruku, keď odkazuje „Držím ti miesto, nemusíš sa báť.“
Žúr v Huse na provázku stojí za to.
Nechceli parodovať slovenčinu
Len čo Dominik odbehne, vystrieda ho kmeňová režisérka Husy na provázku Anna Davidová, inak dcéra známeho režiséra J. A. Pitínskeho a Reginy Bittovej, ktorá študovala čimohernú réžiu v ateliéri Petra Mikulíka. Prezradí nám viac o tom, ako Držím ti miesto vznikalo. Vraj už dlho túžili premeniť širokospektrálny hudobný talent provázkovského súboru, no k vzniku koncertného predstavenia ich podnietilo aj nedávne ochladnutie česko-slovenských vzťahov na politickej úrovni.
Foto: Josef Kubíček
„Myslím reakcie českých politikov na slovenského premiéra Roberta Fica a naopak. Celkom nás to zasiahlo a začali sme sa sami seba pýtať, či by niečo takto zvrchu mohlo budúce generácie poznamenať a zničiť vrelé česko-slovenské vzťahy. Vyľakala nás predstava, že by naše deti mohli vzťahy medzi Českom a Slovenskom vnímať celkom inak a uvedomili sme si, že politika zasiahla spoločnosť aj naše osobné životy. Chceli sme vyslať správu, že s tým nesúhlasíme, že Slovákov vnímame ako bratov a intenzívne cítime blízkosť. Je pravda, že najmladší členovia nášho súboru už so slovenčinou mali trochu problémy – majú okolo 26 rokov.“
Foto: DAVID KONEČNÝ
Nemali vraj slovenčinu napočúvanú tak, že by sa v nej dokázali okamžite zorientovať a pohybovať. Netrúfali si v nej hovoriť, čo Annu Davidovú aj ostatných tvorcov prekvapilo, no zároveň im to potvrdilo, že je dobre predstavenie urobiť. „Premýšľali sme, ako sa zmocniť textov, pretože sme rozhodne nechceli parodovať slovenčinu, to by bol príliš lacný humor. Absolvovali sme aj kurzy slovenčiny, výslovnosti. Dominik Teleky bol náš patrón a kouč, pokiaľ šlo o slovenčinu.“
A ako do výsledku, v ktorom prevažuje hudba nad činohrou, vyberali pesničky? "Nechceli sme, aby vznikol nejaký pietny večer müllerovských šansónov. Bavil nás bizár 80. a 90. rokov, takže sú tam hity z tých čias – zdalo sa nám, že keď tie piesne plné eufórie, ktoré sa nám dnes zdajú byť až na hranici gýča, zoradíme vedľa seba, vidíme, koľko očakávaní sme po novembrových udalostiach mali.
Eufória z toho, že dokážeme zmeniť svet, bola obrovská. Keď to však konfrontujete so súčasnou realitou na Slovensku, ktorá možno nastane aj u nás v Česku, vyznieva to smutne a trpko. To bol základný zdroj dramatického napätia pre ten kus. Celé je to bizarná, vymyslená fantazmagória, ktorá sa odohráva v Tatrách. Stratia sa tam českí turisti a vo výškovej chorobe sa im zjavujú rôzne české a slovenské stereotypy našich vzájomných vzťahov. Je to veľmi jednoduchý rámec, kde sa nám hádam darí obraznosťou a metaforou vystihnúť to základné zo spoločensko-politických situácií u nás a na Slovensku."
Za čo môže Dežo
Čo sú najčastejšie slovenské stereotypy o Čechoch? Anna Davidová ich hneď vychrlí: „Že sme lakomí, ukecaní, len hovoríme a nekonáme, že sme veľmi teritoriálni voči Slovensku, s tým sa dosť pohrávame, keďže naša inscenácia sa odohráva v slovenskom Grandhoteli Praha. Českí turisti v Tatrách majú svoju hlavu, sú nepoučiteľní a hrdí, aj keď nemajú byť na čo. Je tam aj veľa sebairónie.“
Ani naopak nie je o klišé núdza. Česi si myslia, že Slováci sú temperamentnejší, zemitejší a vtipnejší, že slovenské ženy sú veľmi krásne, ale niekedy aj veľmi hlúpe, sú veľmi ambiciózni a existujú dva typy Slovákov: tí z východu a tí zo západu, čo sú dve celkom iné krajiny. „Všetko to zaznie vtipne a s láskou, má to byť odkaz cez hranice, že všetko u vás sledujeme a držíme vám palce, aby rozklad demokratických hodnôt nebol zásadný pre budúci vývoj Slovenska,“ zdôrazňuje režisérka. Rovnako dôležitý bol playlist koncertu, kde chceli pomocou pesničkových textov zachytiť premenu atmosféry od nostalgie a eufórie až po temnejšie podtóny, aby mohli bilancovať.
Očividne to vyšlo, lebo to, čo pôvodne vzniklo ako open air inscenovaný koncert, ktorý sa mal hrať na dvore divadla na jar a na konci leta, dnes pravidelne uvádzajú vo veľkej sále. Režisérka vraví: „Najmladšia generácia v móde vzhliada k 80. rokom, tá je celkom lačná po bizáre 80. a 90. rokov, zatiaľ čo stredná generácia na tých pesničkách vyrastala a má s nimi spojené veľmi konkrétne zážitky či vône. Je veľmi silné vidieť tri generácie ľudí, ako dokážu v muzike existovať spoločne naprieč svetonázormi.“
Apropo, nie je to prvýkrát, čo divadlo Husa na provázku siahlo po slovenskej látke. Už dva roky je stále vypredaná inscenácia s názvom Nie sme doma, ktorá vychádza z korešpondencie Jakuba Ursinyho s jeho otcom Dežom Ursinym a tiež sa v nej interpretujú Dežove pesničky. „Keď sme rešeršovali dobovú muziku Ursinyho, pričuchli sme aj k mainstreamu, oficiálnej popkultúre a tam niekde sa zrodil nápad urobiť si žarty z tej zvláštnej extravagantnej doby.“
A na záver, majú mladí Česi prehľad o súčasnej slovenskej hudbe? „No jasné, žijú hlavne rapom a hiphopom a tam je Slovensko neprekonateľné,“ tvrdí Anna Davidová. „A máte aj duo Lash&Grey, ktorí spájajú džez a soul, čím sa končí náš koncert.“ To je celkom dobrá správa.
