Inteligentne spracovaná satira
Inscenácia Endsieg/Dobytie mapuje vzostup pravicového hnutia v Spojených štátoch, pričom Donalda Trumpa prezentuje ako jej spasiteľa, dokonalú bytosť z bájnych legiend, ktorá dovedie svoj ľud k bohatstvu, sláve a šťastiu.
Z úst štyroch protagonistov, ktorých stvárňujú Zuzana Fialová, Robert Roth, Annamária Janeková a Dávid Hartl, sa neustále valí besná záplava slov a fráz, ktorých prudkosť prikvačí divákov k sedadlám.
Paškov autorský rukopis je tu celkom zreteľný – nielen v razantne podaných, obsahovo bohatých replikách, ale aj v kreatívnom využití výrazových prostriedkov. Svojou špecifickosťou inscenácia pripomína jeho vynikajúce The Bloody Sonnets, ktoré mali premiéru začiatkom minulého roka.
Endsieg/Dobytie je jedným z tých diel, ktoré sa človek až bojí interpretovať a pristupuje k nemu s veľkou pokorou. Obsahuje totiž množstvo rôznych vrstiev a je takmer nemožné zachytiť ich všetky naraz a ešte sa nad nimi aj do hĺbky zamyslieť. Je to ako prúd, ktorý vás na začiatku strhne a vy nemáte silu vyplávať z neho.
Existujú inscenácie, ktoré sa pokúšajú o podobný efekt, no tápu – chýbajú im relevantné argumenty, ktoré by nezaváňali snahou poúčať, a ich prevedenie je často fádne, bez fantázie. To však nie je prípad Paškovej novinky – k divákovi pristupuje s rešpektom a predostiera mu inteligentne spracovanú satiru.
Nefalšovaná „americkosť“
Americká kultúra je obsiahnutá ako v scéne (Julius Leon Seiler), tak aj v kostýmoch (Maria-Lena Poindl) – obzvlášť v závere, keď sa protagonisti vystroja do kurióznych čiernych kreácií, spájajúcich v sebe motorkársky štýl a prvky divokého západu.
Na javisku sa nachádza typický kostolík z bielych latiek, ktorému však – aspoň na prvý pohľad – chýbajú vchodové dvere, čo je pozoruhodným, hoci nepatrným detailom. Ide len o otázku estetiky, alebo o konkrétne posolstvo? Stodola zase skrýva solárium – tu už je účel celkom jasný.
Nefalšovanú „americkosť“ dotvárajú reklamy na rôzne produkty – veď čo lepšie symbolizuje Spojené štáty, než obludný konzumerizmus dotiahnutý do absolútnej dokonalosti? Zaujímavým prvkom je tiež využitie živej kamery (Ráchel Rimarčíková), ktorá ešte stupňuje dynamiku predstavenia.
Klobúk dole pred hercami
V inscenácii sa nachádza množstvo odkazov a dokonca aj štipka metahumoru.
Podobne ako pri spomínaných Sonetoch, aj v tomto prípade sa žiada vidieť hru niekoľkokrát – buď to, alebo požiadať hercov, aby po každej minúte zastavili, a diváci sa tak mohli na okamih zahĺbiť do myšlienok, bližšie preskúmať, čo sa odohráva na scéne.
Druhá možnosť je však dosť nepraktická a s najväčšou pravdepodobnosťou nesplniteľná, preto odporúčame tú prvú.
A keď už sme pri tých hercoch, klobúk dole pred ich strhujúcimi výkonmi! Príprava na jednotlivé úlohy musela byť náročná, či už hovoríme o množstve zanieteného textu, ktorý zo seba sypali ako na bežiacom páse, alebo o energii, ktorú museli vynaložiť na stvárnenie chaotickej zmesi búrlivých emócií.
Endsieg/Dobytie je dielo nekompromisné, prudké a v istých chvíľach takmer nihilistické, je to výkrik zúfalstva a frustrácie.
Protagonisti sú zmietaní bezvýchodiskovou situáciou, tápu v nej, darmo zo seba chrlia smršť slov, výsledok je čoraz beznádejnejší…
Sú však húževnatí, nepoľavujú ani po opakovaných zraneniach, naďalej hľadajú cestu von, no tá, ktorú si zvolili, nevedie k lepším zajtrajškom…
Čo je ťažšie, uznať vlastnú chybu a zmieriť sa s tým, alebo v sebe nájsť posledný pozostatok síl a znovu sa pustiť do pátrania po novom riešení? … no existuje vôbec?
Hoci inscenácia ponúka množstvo podnetov na interpretáciu, jej celkový odkaz je jednoznačný. Problémom však zostáva, že v dnešnom svete, ktorý sa čoraz viac ponáša na Baudrillardovu teóriu o simulacre a simulácii, už elementárna logika, empatia ani vzdelanie nemajú takmer žiadnu váhu.
Budúcnosť sa ešte nikdy nejavila tak dystopicky…
HODNOTENIE: 5 hviezdičiek z 5
Endsieg/Dobytie / Divadlo LUDUS 2025 / r. Dávid Paška, h. Zuzana Fialová, Robert Roth, Annamária Janeková a Dávid Hartl.