Podľa čoho si vyberáte hry, ktoré režírujete? Bola inscenácia Nevyletět z Brna, je ze mě zkyslá srna podľa próz Dory Kaprálovej vaša voľba alebo vám ju ponúklo divadlo Husa na provázku?
Bola to moja voľba. Rada inscenujem alebo adaptujem texty súčasných autorov, či už českých, alebo zahraničných. Čo ma ako režisérku najviac zaujíma, je zobrazovanie či zhmotňovanie vnútorných svetov postáv, ktoré sa nachádzajú v hraničnej situácii alebo nejako vybočujú z normy, prežívajú zlomové okamihy.
Foto: DAVID KONEČNÝ
Dora Kaprálová je rodáčka z Brna, ktorá žila medzi mestami začínajúcimi sa na B – Berlínom a Budapešťou. Škoda, že nebola aj v Bratislave. Čím vás zaujala, poznáte sa aj osobne?
S Dorou sa poznáme už od základnej školy, pretože sa poznali aj naši rodičia, boli priatelia (Dorin otec bol básnik Zeno Kaprál, predstaviteľ brnianskej bohémskej generácie 60. rokov – pozn. red.) a nechodili sme síce do jednej triedy, ale do rovnakej školy. Sme rovnako staré, ale v dospelosti sme jedna druhú stratili z dohľadu. Kúpila som si Dorinu knižku Zimní kniha o lásce, ktorá sa mi strašne páčila. Chcela som ju inscenovať, ale nepodarilo sa to, je to už vyše desať rokov.
Keď ma oslovil tím divadla Husa na provázku, vtedy tu bola dramaturgičkou moja ďalšia dobrá kamarátka Viktorie Knotková. Uvažovali sme spoločne, čo by sme tu mohli inscenovať a mne napadla ako autorka Dora Kaprálová – ktorá je spätá s Brnom. A rovnako ako ja je spätá s divadlom Husa na provázku, pretože historka o Iljuškovi na konci inscenácie Nevyletět z Brna, je ze mě zkyslá srna je pravdivá. Mali sme pocit, že je to dobré prepojenie našich osudov, lebo Dora, ja aj dramaturgička sa pohybujeme medzi českým a nemecky hovoriacim prostredím. Máme podobnú skúsenosť, hoci ja tam nežijem, ale často tam pracujem. A tak vznikla kompilácia z Doriných textov.
Foto: Divadlo Husa na provázku, DAVID KONEČNÝ
Je jednoduchšie robiť divadlo z textov niekoho, koho dobre poznáte, alebo je tu aj riziko, že vám autorka povie, že si to takto vôbec nepredstavovala?
Nepovedala by som, že je to ťažké, ale určite je to iné. Ako režisérka si však ctím autorov, ktorých inscenujem. Riziko to možno je, ale keď sme skúšali, nemala som pocit, že by Dora mohla mať dôvod byť nespokojná pri našej interpretácii. Navyše Dora s nami bola na sústredení, kým sme začali skúšať. Boli sme celý čas v kontakte a ona ani nechcela do toho zasahovať. Prvý monológ pre túto inscenáciu nám napísala ona, takže s tým už bola trošku oboznámená. Bola som nervózna, keď prišla pred dvoma rokmi na premiéru, ale veľmi sa jej to páčilo. Mne sa páči na Dore, ako jednoducho dokáže vyjadriť hlboké veci. Páči sa mi jej poťouchlost – potmehúdstvo v textoch, keď sa hovorí o niečom vážnom či dojemnom, vždy je tam cítiť aj nadhľad či pripomienka existencie úsmevu.
Čítajte viac Sme aj po rozdelení Česko-Slovenska stále frajeri? Bratia či konkurenti? Držím ti miesto, znie odkaz Slovákom z Brna
V Provázku sa nehrávajú veci napísané ako dráma, ale často sú to adaptácie kníh či veci napísané špeciálne pre toto divadlo. Aké vám to dáva možnosti?
Len výnimočne režírujem texty, ktoré majú klasickú dialogickú podobu. Či už si vyberám divadelné hry, alebo literárne predlohy, zaujíma ma subjektívny pohľad niekoho, kto vníma svet okolo seba špecifickým spôsobom. Keď je hra napísaná ako monológ alebo knižka v ich-forme, je to pre mňa ten najlepší materiál.
Keď ste na hre Nevyletět z Brna začali pracovať, už ste mali pred očami hereckých predstaviteľov a ktorý kúsok budú hrať a ako jedna postava bude preberať rolu od druhej?
O obsadení sme mali predstavu, už keď sme Dorine texty adaptovali. Rozdelili sme si ich do emočných línií, do hlasov, ktoré predstavujú melancholickejší tón alebo, naopak, nejakú podvratnú energiu či vnútornú anarchiu, napríklad hlas vnútorného dobrodruha. Potom sme si určili konkrétne situácie a momenty, ktoré sa zhmotnia, a tie sme vyberali už podľa toho, koho sme mali k dispozícii.
Foto: DAVID KONEČNÝ
Chodia na túto hru súvisiacu s Brnom hlavne Brňania alebo aj ľudia z iných miest Česka?
Myslím, že väčšinové publikum Provázku je z Brna, ale určite sem občas zavíta aj niekto trebárs zo Šlapaníc. Alebo z Berlína!
Je iné robiť divadlo v Čechách, na Slovensku, kde ste v SND režírovali inscenáciu Koncert na želanie a v júni hru nemeckej autorky Katje Brunner Duchovia sú tiež len ľudia a kostýmy ste robili do Vilikovského Psa na ceste, a trebárs v Nemecku?
Vždy je iné pracovať v divadle Husa na provázku v Brne a trebárs v pražskom divadle X10 alebo v Nemecku. Asi to nejde porovnávať, český a nemecký divadelný svet sú iné, aj keď majú blízku tradíciu, ale pohybujeme sa v iných podmienkach. Sú to možno skôr prevádzkové veci alebo všeobecné pracovné podmienky umelcov. V tomto ohľade sú české a slovenské prostredia pomerne podobné. Na Slovensku sa však stáva čoraz ťažšie pracovať slobodne, bez cenzúry. Naopak, v Nemecku sa od divadla očakáva, že bude politické.
Ja však pracujem vždy rovnako, vyberám si texty a témy, ktoré ma zaujímajú a najviac času trávim s hercami a inscenačným tímom. V SND sa mi pracuje veľmi dobre, rada sa tam vraciam a dúfam, že ešte budem robiť aj ďalšie veci, či už ako režisérka, alebo kostýmová výtvarníčka, s režisérom Dušanom Pařízkom. Myslím, že môžem hovoriť aj za Dušana, že je to pre nás skvelá skúsenosť, v SND máte vynikajúci, úplne špičkový herecký súbor na európskej úrovni. Mám tiež veľký rešpekt a úctu k šéfke činohry Miriam Kičiňovej. Vždy som mohla robiť to, čo som si vybrala, s veľkou podporou. Cítila som sa v SND vítaná.
Nedávno som robila rozhovor s vašou sestrou Aničkou Polívkovou a ona vravela, že sa často chodí pozrieť na vaše predstavenia. Už videla vašich Duchov v SND?
Myslím, že ešte nie. Niekedy je to s nami zložité, keďže sme taká divadelná rodina, všetci veľa cestujeme a veľa toho robíme. Niekedy sa nám nedarí stretávať, ale aspoň v Brne či Prahe sa to dá zorganizovať. Na premiére Nevyletět z Brna však bola.
A vy chodíte na Aničkine premiéry?
Naposledy som videla predstavenie DNA, ktoré hrá s otcom. Občas stihnem vidieť niektorý jej film, ale najnovší Niečo za niečo som ešte nevidela. Naozaj veľa cestujem za prácou do zahraničia, takže sa mi darí vidieť prácu svojich súrodencov menej, než by som si priala. Ešte stále som nevidela ani otcovu inscenáciu, ktorá mala premiéru minulú sezónu a teším sa, že to konečne zvládnem. Často skúšam niekoľko týždňov alebo mesiacov v inom meste a do Prahy chodím len na otočku na víkend, už potom nezvládnem aj cestu do Brna.
Keď sme pri Brne, povedzte, čím je pre vás mimoriadne toto mesto?
Okrem toho, že je to moje rodné mesto a mám tu veľkú časť rodiny, vraciam sa sem veľmi rada, mám tu aj najbližších kamarátov. Okrem základnej školy som tu študovala aj na strednej škole a na Janáčkovej akadémii múzických umení, takže som tu strávila veľa času. Mám tu najpevnejšie osobné i priateľské väzby, veľa som tu zažila. Rada vnímam, ako sa to mesto vyvíja, rastie, stáva sa z neho veľmi príjemné miesto na život.
A ako vidíte divadlo Husa na provázku?
Režírovala som tu len túto jednu inscenáciu, niekoľkokrát som pracovala v Hadivadle, čo je súčasť Centra experimentálneho divadla, a tam som spolupracovala kontinuálne, teraz to bude aj s novým vedením pokračovať. Pozvanie do Husy na provázku prišlo cez Viktoriu Knotkovú, ktorú poznám z pražského Divadla Komedie, kde sme obe pracovali pod vedením Dušana Pařízka, a potom sme spolupracovali aj viackrát v Nemecku.
Sme na seba napojené nielen pracovne, ale aj osobne. To bola teda jej iniciatíva. Ale priestor Husy na provázku je špecifický, je to divadlo, ktoré sa do nového areálu na Zelnom trhu premiestnilo v roku 1993. Veľmi sa mi páči tento multifunkčný priestor a pôsobí tu aj veľa mojich znáímych či kamarátov, mám na toto divadlo samozrejme aj veľa spomienok z detstva, z doby, keď tu hral a režíroval aj môj ocko.
Kde sa cítite najviac doma?
Je to Brno, ale…
…museli ste z neho vyletieť, keď nadviažeme na titul vašej inscenácie?
Hej, ale stále vnímam, že mám v Brne domov. Hoci ho tu už nemám, aj mama už býva v inom byte. Vlastne už neexistuje žiadne miesto v Brne, kam by som sa vracala, že ho poznám z detstva. Zároveň je pre mňa domov tam, kde mám blízkych ľudí. Presun do Prahy som nepociťovala ako zásadný zlom v živote, lebo už určitá časť rodiny v Prahe žila. Mám tam veľa kamarátov a našla som si tam svoje miesta, keď som medzi blízkymi, neľpiem na mieste.
Ovládate aj hantec?
Trošku, z toho „echtovného“ hantecu poznám len pár slov, ale mám veľmi rada práve brniansky prízvuk. Asi to súvisí s tým, že som tu vyrástla, znie mi domácky, bezpečne, milujem to.
Aj v inscenácii zaznelo pár vtipných replík v brnianskom nárečí.
Ano, „chtěl bych mít plnó nádrž, abych mohl jet felicijó do Berlína a zpátky“.
Čítajte viac Bolek Polívka vydával dcéru! Kto sa stal manželom sympatickej herečky Anny Polívkovej?
Robili ste niekedy aj niečo pre Divadlo Bolka Polívku?
Niekoľkokrát som tam robila kostýmy, aj do inscenácie, kde hral otec a režíroval to Dodo Gombár. S Dodom som tam spolupracovala na viacerých inscenáciách.
A kto robil kostýmy do inscenácie Nevyletět z Brna? Vy či niekto iný?
Tu robila celú výpravu Zuzana Sceranková, veľmi dobre sa mi s ňou spolupracovalo. Už som ju poznala aj predtým.
Máte čas aj na veci mimo divadla, na nejaké záľuby?
Málo, ale mám to šťastie, že moja záľuba je zároveň moja práca. Keď mám náhodou voľno, trávim ho s blízkymi ľuďmi a s rodinou, a keďže tá je veľká, zaberie to dosť času, kým sa všetci ponavštevujeme. Mám aj veľa kamarátov. Tak veľa pracovne cestujem, že keď mám voľno, nechce sa mi cestovať ani na dovolenku. Rada trávim čas doma.
Čítajte viac V tomto meste vraj zažijete druhé najlepšie Vianoce. Sú v znamení draka
Ako budete tráviť Vianoce?
Zídeme sa na sviatky doslova celá rodina plus najbližší priatelia. Najmladší súrodenci sú už dospelí, majú partnerov a partnerky, takže to pomaly narastá. Väčšinou prídeme k otcovi do Olšian, tam má veľký dom so záhradou, pri stole nás je aspoň 25 alebo možno aj viac. To mám na našej rodine rada, zdá sa mi výnimočné, že sa takto všetci stretávame a máme sa naozaj radi. Býva tam moja mama a jej muž, Chantal, potom najbližší priatelia, ako kmotri mojich mladších súrodencov a ich deti. Takže je to veľká spoločnosť.
Dávate si darčeky?
Skôr drobnosti, lebo je nás veľa. Mám zvyk obdarovávať ľudí knižkami, každý rok tam veziem jeden kufor plný kníh.
Divadlo Husa na provázku je na Zelnom trhu, kde sa práve konajú adventné trhy. Máte rada ich atmosféru?
V Brne sú krásne, ale nemám rada predieranie sa davmi. Na Zelnom trhu sú trhy už od stredoveku a moji brnianski kamaráti tam tradične chodia každú sobotu na trh. Mám veľmi rada varené víno – svařák. A mám rada smažený syr – čiže svařák a smažák. Ale dávam si to len raz za čas, lebo po tomto jedle si človek musí odpočinúť. Keď sa ma pýtajú na klasické české jedlo, môj pocit je, že je to smažák.
Ako často vám ľudia hovoria, že sa podobáte na herečku Tildu Swinton?
Často a beriem to ako lichôtku. Tilda Swinton je úžasná a inšpiratívna osobnosť, ale ja pre to nič nerobím, aby som sa na ňu podobala. Ale stáva sa, že mi ľudia občas na ulici či v obchode povedia, že som krásna. Je to veľmi milé, ale uvádza ma to do veľkých rozpakov. Napríklad si kupujem kávu a žena, ktorá mi ju robí, mi to povie a ja sa červenám a neviem, čo s tým. Ako dieťa som mala tmavé vlasy a modré oči, ale mám vitiligo, čo sa okrem iného prejavuje nedostatkom pigmentu – tým sa nemení len farba kože, ale aj vlasov a očí. Dokonca som mávala aj pehy, ale postupne som sa premenila na takého mimozemšťana. A pretože ho ľudia považujú za krásneho, je v tejto podobe na svete rád.
