„Opustil nás vzácny človek, formujúca osobnosť slovenského divadla. Odchádza rozhľadený a pokorný divadelník s citlivým humorom, ktorý vždy hľadal riešenia, nové možnosti, citlivo načúval a rozumel kolegom i študentom,“ skonštatovala Pažítková.
Peter Mikulík, ktorého manželkou bola herečka Zuzana Kocúriková a bratom zosnulý herec Pavol Mikulík, patril medzi najrenomovanejších slovenských divadelných a televíznych režisérov. Jeho rukopis nesú desiatky hier a inscenácií, ktoré režíroval v SND a v Slovenskej televízii, pričom bol dvorným režisérom Júliusa Satinského a Milana Lasicu.
Čítajte viac Bol intelektuál odmalička, spomína na Petra Mikulíka Helena Dvořáková. Mal porcelánovú pleť a na tvári myšlienku
Pôsobil tiež ako pedagóg a v rokoch 2011 až 2014 bol dekanom Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave.
Programová pocta v STVR
STVR v reakcii na úmrtie so zármutkom prijala správu, že Peter Mikulík zomrel dnes nadránom. S jeho menom sa spájajú aj výrazné televízne programy ako kultová relácia Ktosi je za dverami či historický seriál Štúrovci, ktorý bol tento rok na jeseň uvedený v novej kvalite pri príležitosti 210. výročia narodenia Ľudovíta Štúra.
Jeho významnú osobnosť si verejnoprávna televízia a rozhlas pripomenú špeciálnym vysielaním. V televíznom vysielaní uvedie Dvojka v nedeľu 14. decembra o 12.00 h televíznu inscenáciu Ideálny manžel. V rozhlasovom vysielaní si Petra Mikulíka STVR pripomenie v Rádiu Devín v pondelok 15. decembra, ktoré odvysiela o 13.00 h hru Lietadlo poľského autora Jerzyho Gorzanského, ktorú Mikulík v roku 1995 režíroval. O 17.00 h ponúkne Rádio Devín hru Fraňa Kráľa Jano z roku 1956, kde Peter Mikulík stvárnil hlavnú úlohu. Od utorka 16. decembra do piatku 19. decembra odvysiela Rádio Devín v rámci Ranníčka inscenáciu Malý princ.
Čítajte aj Svet opery opustil František Livora, tenorista s kovovým leskom v hlase
Detstvo a začiatky
Peter Mikulík sa narodil 10. júna 1941 v Trenčíne. Herecké skúsenosti získaval od detstva ako člen Detskej rozhlasovej dramatickej družiny, kde vytvoril množstvo postáv v rozhlasových hrách.
Prvú filmovú príležitosť mu dal v roku 1954 režisér Andrej Lettrich vo filme Drevená dedina. V tomto roku sa zrodilo aj priateľstvo Petra Mikulíka s budúcim hercom Júliusom Satinským, keď sa stretávali v bratislavskom Pionierskom paláci. Najskôr bol každý členom iného krúžku – Mikulík stolárskeho a Satinský botanického, ale neskôr spolu prešli do krúžku dramatického.
Milana Lasicu prizvali až v roku 1958 po jeho víťazstve v recitačnej súťaži Hviezdoslavov Kubín v Dolnom Kubíne, kde sa Lasica spriatelil so Satinským a vznikla budúca legendárna dvojica.
Cesta k réžii
Peter Mikulík chcel byť pôvodne hercom. Na prijímacích skúškach však neuspel, pretože už v tom čase nosil okuliare a nedovidel na fotografiu, z ktorej mal na vyzvanie jedného člena komisie pomenovať alebo spočítať ľudí, ktorí sa na nej nachádzali. Išiel teda na prijímacie skúšky na réžiu, pretože ako pobavene hovoril, „tam mohol byť aj človek s okuliarmi“. V roku 1963 štúdium réžie na VŠMU aj absolvoval.
Éra Lasica a Satinský
Spolupráca Mikulík-Satinský-Lasica sa začala už na vysokej škole. Začínali hrou bratov Čapkovcov Lásky hra osudná. Spolu s Ľubomírom Feldekom ju prepísali a vznikla komédia, v ktorej účinkoval aj živý orchester. Hudbu zložil Braňo Hronec a hlavnými protagonistami hry, ktorá sa stretla s úspechom, boli Marián Labuda, Pavol Mikulík a Stano Dančiak.
Peter Mikulík režíroval predstavenia Lasicu a Satinského v bratislavskej Tatra Revue a v roku 1966 ich vystúpenia s názvom Večery pre dvoch, programy v Divadelnom štúdiu (Nečakanie na Godota 1967, Soirée 1968, Radostná správa 1969) a v Štúdiu S (Nikto nie je za dverami, 1982). Popri tom bol tiež hercom (1962 – 1966) a na doskách SND stvárnil napríklad Gaba v hre Hamlet nemá pravdu (1962) a Zimina v Letných hosťoch (1963).
Pôsobenie v SND
Do kolektívu renomovaných režisérov Činohry SND sa začlenil v polovici šesťdesiatych rokov. Mal rád absurdnú drámu, ale aj svetovú a slovenskú klasiku. Výnimku tvorili dva tituly – Antigona (1971) a Gavalieri (1973), ktoré svojím režijným poňatím zosúladil s myslením a cítením súčasníka. Svojou režijnou výpoveďou chcel Peter Mikulík postihnúť rozpornosť dnešného sveta.
Preto i voľbou predlôh inklinoval k nezjednodušujúcim, viacvrstvovým drámam s komplikovanou kompozíciou. Vidno to v jeho hrách, ako napríklad Moriak (1963), Pán Leonida a reakcia (1965), Tango (1967), Návrat domov (1968), Dom zlomených sŕdc (1971), Brooklynská noc (1979), Sólo pre bicie (hodiny 1972), Horúci zemiak (1985) a v mnohých ďalších.
Čítajte aj Nina Poláková: Dramaturg bol skeptický, keď som chcela robiť choreografie baletu Romeo a Júlia
V roku 2002 získal výročnú cenu Literárneho fondu za hru Krajčírky (Jean-Claude Grumberg). Zo súčasného repertoáru Činohry SND režíroval komédiu Pamäť vody od dramatičky Shelagh Stephensonovej a slávnu Shakespearovu komédiu Skrotenie zlej ženy.
Filmová a televízna tvorba
Za filmovú kameru sa postavil v roku 1965, keď natočil komédiu Stratený list. V ďalších rokoch režíroval popri divadle aj televízne inscenácie. Boli to napríklad Žena z antisveta (1969), Elektra (1978), Ťaví zadok (1979), Thibaultovci (1982), Radosť žiť (1983), Ideálny manžel (1985), Štúrovci (1991), Jahňa chudobného (1992) alebo Na konci hry (2002).
Návrat na VŠMU
Režisér Peter Mikulík stál pri zrode Malej scény v Bratislave. V roku 1968 sa vrátil na pôdu VŠMU ako pedagóg, ale z politických dôvodov sa musel zo školy stiahnuť. Na pôdu VŠMU sa vrátil v roku 1989 – v rokoch 2011 až 2014 bol dekanom divadelnej fakulty. Jeho zásluhou vznikol medzinárodný festival divadelných škôl Istropolitana. Neskôr stál pri zrode divadelnej prehliadky popredných českých a slovenských divadelných scén bývalého Československa s názvom Trialog. Ako šéf Činohry SND sa pričinil o kontinuitu a cieľavedome omladil divadelný súbor.
Peter Mikulík a jeho manželka, herečka Zuzana Kocúriková, vychovali dcéru Katarínu, ktorá vyštudovala divadelnú dramaturgiu.
