Aj on pôsobil priateľsky, ale stále bol zaujatý niečím vnútorne naliehavým. Chodil krátkymi rýchlymi krokmi, hlavu mal vztýčenú. Obdivovala som, akú má porcelánovú pleť, ku ktorej pasovali husté rusé vlasy, nenápadné okuliare. Páčilo sa mi však na ňom najmä to, aký bol vážny a vždy hlboko zamyslený. Vyplynula z toho moja celoživotná dôvera k nemu ako k tvorcovi, a tú ani nikdy nesklamal. Zachoval si vážnosť a rešpekt, i keď posledné roky bol už kvôli chorobe trocha bokom.
Čítajte viac Odišiel majster slovenskej réžie. Zomrel pedagóg Peter Mikulík, manžel Zuzany Kocúrikovej
Obaja Mikulíkovci sa umením zaoberali už od detstva. Rozhlas bol vtedy v takzvanej starej budove na Zochovej ulici a obaja Mikulíkovci tam účinkovali v detskej dramatickej a rozhlasovej družine. Potom študovali na VŠVU, začínali v divadlách, a tak sa stále viac a viac objavovali aj v meste. Však divadlá boli vtedy ešte sústredené v centre, bolo tam aj plno kín, kaviarničiek a malých výstavných siení.
Ako sme dospievali, zaujalo ma, že – väčšinou solitér – Peter Mikulík sa začal objavovať aj vo dvojici, a to s mladými dámami. Samozrejme, boli to krásavice a výnimočné osobnosti. Tak som sa istý čas očarene dívala na často sa vyskytujúcu dvojicu Petra Mikulíka a Milky Vášáryovej (už som o tom písala aj inde, tak dúfam, že môžem) a neskôr Petra Mikulíka a Zuzky Kocúrikovej, ktorá sa stala aj jeho manželkou. Inak sa o tomto mužovi a jeho súkromí toho veľa nevedelo, lebo pôsobil asketicky a bol zdržanlivý. Verejnosti sa prihováral svojou prácou a v tej bol vynikajúci, bez výkyvov.
Čítajte viac Zuzana Kocúriková má 75 rokov a tvrdí: Stále som hipisáčka
Peter Milkulík chcel byť pôvodne radšej hercom než režisérom, ale iste nikdy neoľutoval, že sa mu osud vyvinul týmto smerom. Urobil asi viac než by dokázal ako herec, a to najmä koncepčnej práce. Bol zárukou úspechu mnohých projektov a v partii, ktorá sa postupom času vytvorila – a patrili do nej aj Lasica či Satinský – bol užitočný práve svojím intelektuálnym prínosom. Bol dôstojným partnerom mnohých významných autorov, ktorých hry inscenoval. Ešte vlastne nedávno, aspoň sa mi to tak zdá, ale bol to rok 2017, spolupracoval napríklad s Ľubomírom Feldekom, ktorého preklad Shakespearových Veselých paničiek windsorských inscenoval v historickej budove SND. Bolo to v modernej podobe a inscenácia vzbudila veľký ohlas a živú diskusiu. Feldek ho uznával, iste by si ho obľúbil aj Shakespeare. Isto ho uznávali herci i študenti na VŠVU, kde pôsobil.
Pre mňa je dojímavá skutočnosť, že Peter Mikulík ako desaťročný hral vo filme Drevená dedina. Teraz sa film hodnotí ako politická agitka, ale pamätám si, že sa nám ako deťom páčil. Však iné ani neboli a potom – podielali sa na ňom naši vynikajúci tvorcovia. Film vznikol podľa knihy Františka Hečka, scenár napísal Ján Mináč (brat Vladimíra), réžiu mal Andrej Lettrich, v snímke hrali Zdena Gruberová, Mária Bancíková, Karol Machata, Jozef Kroner, Ctibor Filčík a mnohí ďalší. Byť medzi nimi na pľaci musela byť veľká škola. Keď si teraz pozerám informáciu o filme, meno malého Petra tam nenachádzam, ale ako keby som si ho medzi deťmi z filmu aj pamätala. Je to možno len spomienkový klam, viac si ho pamätám z tých stretnutí v meste a najmä z divadla, kde som ho videla v zákulisí alebo v hľadisku.
Rokmi sa ani veľmi nemenil. Pre mňa zostal vážny, hoci jeho úsmev tiež poznám a ako mi prezradila pri jednom rozhovore aj Zuzka Kocúriková: „Protiklady sa priťahujú. Ja som Strelec, ohnivé znamenie, on Blíženec. To sú protikladné znamenia. Zo začiatku to bol veľmi divoký vzťah, chvíľu trvalo, kým sme zladili svoje povahy. Až sa to bojím teraz povedať, aby som skutočnosť nezakríkla, ale spolužitie sa nám veľmi vydarilo.“
Bol teda milý, zábavný, dokonca divoký, ale najmä sústredený a dôveryhodný. Takýchto ľudí umenie potrebuje, lebo je to oblasť, ktorá sa ľahko rozkolíše, rozochveje, zneistie. Verím, že mnohí mladí umelci z Petra Mikulíka túto vzácnu múdru silu načerpali a budú sa o ňu deliť. Ja až teraz vidím, že Peter Mikulík a jeho serióznosť – hoci dlhé rozhovory sme spolu neviedli – bol, kdesi v mojom podvedomí, jednou z opôr v mojej práci, ktorá sa týka aj divadla. Nielen on sám, ale celé to intelektuálne jadro jeho silnej generácie, ktoré, žiaľ, postupne odchádza. Chvalabohu – s bohatou bilanciou umeleckých úspechov.
