Tak sa nám znovu vrátil aj evanjelický farár Ján Lajčiak, ktorý ako 43-ročný zomrel vo Vyšnej Boci, práve v deň, keď vznikla 28. októbra 1918 Československá republika. Za svoj krátky život (Lajčiak sa narodil v Pribyline 25. júla 1875 – ako pripomínajú tvorcovia hry, keď uhorská vláda zrušila slovenské gymnáziá a Maticu slovenskú) získal vynikajúce vzdelanie, a to aj v zahraničí. Okrem teológie študoval jazyky (doktoráty v Lipsku a v Paríži). Nielenže ovládal množstvo rečí, ale s týmto talentom ďalej pracoval. Položil základy slovenskej orientalistiky a napísal prvú rómsku gramatiku.
Foto: ROBERT TAPPERT
Vo svete bol doma, uznávali ho a on si naivne myslel, že rovnakej úcty sa dočká aj doma, bude profesorom a bude zveľaďovať slovenskú kultúru. Zabudol, že doma nikto nie je prorokom, navyše, ak je k vlastným kritický. Kritika zaznieva tiež v novej inscenácii – Lajčiak národu vyčítal alkohol, neprajnosť i závisť. Tá zasiahla aj jeho. Napriek skúsenostiam zo zahraničia, hoci bol vzdelaný a rozhľadený, „odložili“ ho na bezvýznamnú faru vo Vyšnej Boci. Príroda síce pekná, kraj ale biedny, pre intelektuála vyhnanstvo.
Hrajú nezahrateľné
Od Lajčiakovho narodenia uplynulo už 150 rokov a až teraz – vedelo o ňom zopár vzdelancov – sa o ňom dozvedá širšia verejnosť. Geniálneho čudáka (tým sa stal práve kvôli izolácii, do ktorej sa na Slovensku dostal) vzkriesila pestrá a sugestívna inscenácia Text Lajčiak v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Pripravila ju dvojica Rastislav Ballek (réžia) a Mário Drgoňa (dramaturgia).
Foto: ROBERT TAPPERT
Autori stavili na originalitu sprostredkovania faktov, cielia najmä na emócie. Pracujú s výtvarnými prvkami (scéna Juraj Poliak, kostýmy Katarína Holková, svetelný dizajn Ján Ptačin, autor projekcií Jozef Sklenka) aj exkluzívnym zvukom. Nahrnuli na publikum množstvo slov i obrazov, niekedy sa divák musí z tých vnemov až vyhrabávať, ale nudiť sa nebude. Skôr lúštiť. Však tvorcovia na tlačovej konferencii k predstaveniu túto metódu objasnili. Rastislav Ballek povedal, že to je istý typ výskumu: „Toto sme boli schopní o tej téme dosiahnuť.“ A Mário Drgoňa dodal, že by si želali, aby si diváci odniesli zvedavosť na Lajčiaka a tiež na kontext okolo neho.
Foto: ROBERT TAPPERT
Presne tak som to predpokladala, keď som išla do divadla, ale bola som veľmi zvedavá, ako to konkrétne urobila. Čo sa bude hrať o človeku, o ktorom tak málo vieme, ktorý mal taký krátky život jediné, čo po ňom zostalo, sú texty. (Preto sa asi hra nevolá Život Jána Lajčiaka, ale Text Lajčiak.)
Zvládnuť takýto materiál a inscenovať ho na veľkom javisku nie je jednoduché. Tvorcovia si ale poradili – pútavá je scéna, kostýmy i slová. Stále tam niečo vibruje (možno aj nervy nešťastného génia, ktorý sa užieral v Boci), cítiť to z dikcie protagonistov (monotónnosť prejavu, opakovanie slov, zrýchľovanie, spomaľovanie reči, spev, hystéria, pokoj). Všetko je neobyčajné, chimérické, nepolapiteľné, ako keď chceme zhmotniť mýtus. Ústrednou postavou je rozprávačka, v tomto prípade však spievajúca, ktorú stvárnila v masívnom červenom kostýme (od hlavy po päty) operná speváčka, sopranistka Eva Šušková.
Spievajúca múza
Tvorcovia hovoria, že to môže byť Lajčiakova múza, ale mne pripadala trocha ako lístok z herbáru, ako červený mak z nejakej lúky v Boci. A prozaickejšie sa dá postava ponímať aj ako Červená niť (vyzerá tak, keď sa z masívneho kostýmu začne odvíjať dlhá vlečka), ktorá sa tiahla Lajčiakovým životom a pokračuje našimi dejinami až dodnes. Je to večná stopa nadšenia a rozčarovania, ktorú zanecháva každý tvorca.
Šušková spieva rôzne texty, Lajčiakove state aj slová, ktoré o ňom napísali iní. Tým, že tieto texty sú spievané operným spôsobom, vyjadrujú fakty aj pocity – od tvorivých múk, cez rozkoš z výsledku tvorby až po sklamanie z neprijatia.
V hre účinkujú okrem Evy Šuškovej ešte tri ženy – Annamária Janeková, Ivana Kološová, Eva Oľhová a jeden muž – Peter Martinček. Trocha ma – vlastne príjemne – prekvapila prevaha ženského elementu, čakala som, že na scéne budú samí muži. Však aj vynikajúca stálica tohto divadla, Annamária Janeková, povedala na tlačovej konferencii, že je zvyknutá hrať silné ženy a že spočiatku nevedela, ako túto novú postavu (vlastne postavy) uchopiť. Ukázalo sa však, že tvorcovia silu aj slabosť chlapa (Lajčiaka) vyjadrili cez ženy okolo neho, čo je tiež neobyčajná príležitosť. Skrátka, všetci herci hrali s chuťou. Vydarený bol už humorný výstup (dvojnásobný, lebo aj na Ďumbier) Petra Martinčeka s ruksakom na chrbte.
Foto: ROBERT TAPPERT
Semienka poznania
Kedysi sa však v Boci nenosili na chrbte ruksaky, ale noše. V nich ženičky prenášali zemiaky aj hnoj. Život v Boci bol ťažký. Určite nikoho nezaujímali state o národe a kultúre. ktoré písal ich farár. Ale samotný pán farár áno. Ten ženičkám a devám chodil po rozume. Však to bol ešte mladík a podľa fotiek, ktoré som si pozrela na internete, celkom fešný. Mladice priťahoval. Švitoria o ňom na javisku ako lastovičky, ale – je to čudák: Koľko má kníh!
Čítajte viac Ján Lajčiak: Náš peknošpatný ľud netreba veľmi velebiť ani tupiť
No v Boci žili skôr vrany než lastovičky. Dojímavý motív zhrbenej ženskej postavy pod ťarchou noše sa v hre opakuje. Ruky, ktoré nošu za chrbtom podopierajú, pripomínajú krídla vrán. Takúto smutno- hravú poetiku používajú tvorcovia zvláštnej životopisnej hry, ktorá nerozpráva príbeh – skôr sype semienka poznania a dúfa, že niečo vzklíči.
Sympatické je, že hra Text Lajčiak vôbec nie je bolestínska, aj keď hlasy občas kvília, postoje sú rozpačité a záver je dramatický, ba tragický. No hľadať a nachádzať v histórii je vždy veľmi príjemné a oduševňujúce. Aj osud Jána Lajčiaka dokazuje, že naša kultúra nestojí na piesku a že sa u nás veľa zmenilo k lepšiemu. Ženy chodia nie s nošami, ale s koketnými ruksačikmi na chrbtoch, dielo Jána Lajčiaka vychádza a ľudia mu tlieskajú v divadle. To však neznamená, že sa skončil aj boj s obmedzenosťou.
Foto: ROBERT TAPPERT
Naši milí čudáci
Pri tom, ako som prenikala do témy Ján Lajčiak, pozažívala som rôzne zvláštne situácie. Už len to, že spočiatku, keď som len začula meno Lajčiak, pomyslela som si, že pôjde o hru z päťdesiatych rokov, v ktorej bude účinkovať vtedy angažovaný básnik Milan Lajčiak. Potom sa ku mne dostalo, že niekto si dokonca myslel, že to je už horúcou ihlou spracovaná aktuálna téma o mailoch medzi diplomatom Miroslavom Lajčákom a Jeffreym Epsteinom. Potešilo ma, keď som zistila, že divadlo predkladá túto vážnu – a na spracovanie aj odvážnu – tému.
Foto: ROBERT TAPPERT
Tiež ma zaujalo, keď som sa dočítala, že vo filme režiséra Jara Riháka Albert, Albert hral spisovateľ Rudo Sloboda postavu farára Jána Lajčiaka. Hneď mi bolo jasnejšie, čo to bol asi za „týpek“ tento náš vzdelanec Ján, a hneď mi bol aj bližší. A ešte viac ma potešilo, keď na tlačovej konferencii k predstaveniu padlo porovnanie s hudobníkom a výtvarníkom Milanom Adamčiakom. Tohto všestranného umelca, a svojím spôsobom tiež čudáka, som veľmi dobre poznala a obdivovala som jeho invenciu i silu tvoriť bez veľkej odozvy. On sa síce dožil sedemdesiatky, dočkal sa aj uznania, ale nevedel byť banálne spokojný a šťastný. Išlo mu stále o veľké veci, ktoré človek vlastne nemôže dosiahnuť. Dožil mimo centra, v Banskej Belej, podobne ako Lajčiak v Boci. Aj táto zmienka o Adamčiakovi priblížila Jána Lajčiaka a naznačila, že podobné osudy sú tu stále.
Čítajte viac Ján Lajčiak.Jeho myšlienky si treba pripomínať
Ale vráťme sa k dielu Jána Lajčiaka, ktoré v novej hre účinkuje predovšetkým. V roku 2021 vyšla ako faximile, čiže presná napodobenina originálneho výtlačku, prelomová kniha Jána Lajčiaka Slovensko a kultúra. V Pravde bola pri tej príležitosti uverejnená recenzia, v ktorej autor (Vladimír Jancura) cituje Jána Lajčiaka: „O slovenskom ľude hovorí sa ako o holubičom národe, ale nesmieme zabudnúť i na diabolskú povahu toho istého ľudu." Článok pokračuje konštatovaním, že Lajčiak bol veľmi kritický k vtedajšej slovenskej inteligencii, vyčíta jej „zmalátnenosť“ a vedúcim osobnostiam letargiu.
Nemôžeme sa teda čudovať, že Jána Lajčiaka pre takéto názory poslali do zapadákova, ale sme prekvapení, že z takýchto textov urobili v DPOH pútavú, hoci náročnú, hru.
