Môj syn je ako nástroj, na ktorom neviem hrať. SND uviedlo citlivú inscenáciu o autizme

Skrátka, hoci ide o hru, ktorá má len niečo vyše hodiny, je v nej toho obsiahnutého neuveriteľne veľa – vrátane výnimočného pohľadu na vnútorné prežívanie človeka komunikujúceho jazykom, ktorému sa dá len ťažko porozumieť.

Klavirista ako spovedník

Dospelý autista Adam (Juraj Loj) sedí so svojím učiteľom (Peter Pažický) v obývačke pri klavíri a spoločne hrajú. Jeho otec (František Kovár) s mamou (Jana Oľhová) medzitým sedia pri stole a diskutujú o domove, do ktorého by ho mohli umiestniť.

Hoci sa oňho starajú celý život, otec je presvedčený o tom, že ďalej už to nezvládnu. Pre mamu je to výsostne nepríjemná téma, snaží sa jej všemožne vyhnúť, zapudiť v sebe ten bodavý pocit, že zrádza vlastného syna…

A tak zameria svoju pozornosť na hosťa, pána klaviristu, ponúkne mu čaj, a spolu s manželom sa postupne rozhovoria o všetkom možnom…

Nálada sa mení, témy prechádzajú od každodenných maličkostí až po ich skutočné trápenia, hudobník sa stáva akýmsi tichým spovedníkom, málokedy čosi vyriekne, nehodnotí, nesúdi, namiesto toho im ponúka bezpečný priestor a empatiu.

Väčšinu predstavenia je obecenstvu otočený chrbtom, akoby bol jedným z divákov, čo sa ocitol na pódiu, funguje ako prostredník medzi publikom a hercami. Okrem toho vytvára ďalšiu podstatnú zložku hry: hudbu. Počas predstavenia zaznievajú skladby od Debussyho, Bacha, Messiaena, Glassa a Királyho.

Inscenácia sa pohybuje na veľmi krehkom ľade, a to hneď v dvoch ohľadoch. Na jednej strane sa tvorcom ľahko mohlo stať, že skĺznu do pátosu, no šťastne sa tomu vyhli – vďaka poctivému naštudovaniu si materiálov, vlastným skúsenostiam s autizmom a rešpektu k téme vzniklo prirodzené a veľmi ľudské dielo.

Druhou kapitolou, ktorá sa mohla zvrhnúť, bolo stvárnenie autistického muža – hranica medzi autentickosťou a karikatúrou je tu totiž veľmi tenká.

Juraj Loj sa však na túto úlohu pripravoval zodpovedne, viedol rozhovory nielen s režisérom, ale aj s rodičmi autistov, pozrel si množstvo dokumentov a prečítal si knihu Autizmus a Chardonnay od Martina Selnera.

„Veľmi mi to pomohlo dostať sa do hlavy tých ľudí, do toho, ako sa správajú, ako vnímajú rôzne situácie,“ vysvetľuje herec. „Najnáročnejšie bolo nájsť výrazový prostriedok, ktorý by ich nedehonestoval, a ktorý by bol uveriteľný. Na jednej skúške sme to našli a odvtedy sa toho držím.“

Foto: Robert Tappert

Etudy František Kovár ako otec, ktorý vníma, že sa už s manželkou nedokážu postarať o svojho syna.

Nechýba nám láska, ale pokoj

Dvojica starnúcich manželov priznáva aj myšlienky a pocity, ktoré by pred svetom – aj jeden pred druhým – najradšej utajili. No už to v sebe nedokážu udržať…

Otec hovorí o hanbe, ktorú cíti, pretože kedysi dúfal v to, že bude mať jedného z tých geniálnych autistov, ale aj o strachu, ktorý ho máta odvtedy, čo ho Adam zhodil na zem a poranil mu koleno. Matka sa zasa zdôveruje s obavou, ktorú mala celý život – že ju manžel opustí, nechá ju samu s hendikepovaným synom…

„Je ako nástroj, na ktorom neviem hrať,“ vraví, hoci sa mu za tie roky naučila v mnohom načúvať. Do jeho vnútorného sveta sa však presekať nedokáže – v istom bode hry je táto nepreniknuteľná bariéra šikovne stvárnená prostredníctvom akustických panelov, ktoré dovtedy slúžili ako stena ich bytu.

Hra ponúka fascinujúci náhľad do spôsobu, akým Adam premýšľa, vidíme ho nielen ako autistu, ale aj ako individuálnu bytosť s vlastnými názormi, predstavami a snami.

Loj sám uviedol, že neraz polemizoval, či sú ľudia na spektre schopní takejto hĺbky myšlienok – až pokým nespoznal jeden konkrétny prípad istej autistky. „Je na nich krásne, že sú úprimní, nekalkulujú a to, čo cítia, sa snažia dať nejakým spôsobom najavo, aj keď je to veľmi náročné.“

Pre herca bolo stvárnenie Adamových emócií výzvou, no zvládol to naozaj obdivuhodne – nehovoriac o celej pohybovej zložke tejto postavy. Mimoriadne, emóciou presiaknuté výkony predviedli aj Jana Oľhová a František Kovár.

„Nechýba nám láska, ale pokoj,“ vysloví sa otec, ktorý je síce unavený, no v jeho slovách sa nachádza veľká pravda. Všetci traja sa ľúbia, a ide o lásku bezpodmienečnú, úprimnú, o ktorú nikdy neprídu. Zo všetkého najviac ich netrápi to, že je ich syn iný, ale obava, že preňho neurobili dosť.

Etudy nepredstavujú len účinný prostriedok na scitlivenie ľudí voči tejto téme (na generálke sa mnohí v závere neubránili slzám), ale aj odrazový mostík pre nejednu diskusiu o autizme.

Kde hľadať vzájomné porozumenie s ľuďmi, ktorí vnímajú dianie okolo seba celkom inak? Ako im čo najviac uľahčiť život? A ako pritom neobetovať ten vlastný? Je súčasný systém nastavený dostatočne dobre?

„Ako hovorí moja postava, každá ľudská bytosť, či už s postihnutím, alebo bez neho, by sa mala snažiť žiť čo najlepšie,“ uzatvára posolstvo inscenácie Juraj Loj.