Ako vznikala inscenácia Etudy, keďže ste dvaja autori – vy spolu s Luciou Mihálovou?
S témou som prišiel ja, zozbieral som hlavné materiály, z ktorých sme vychádzali. Premýšľal som nad knihami, rozprávali sme si zaujímavosti z nášho slovenského kontextu, inšpiroval nás však aj svetový kontext autizmu, dokumentárne filmy a interview s rodičmi autistov. Ja som zozbieral materiály a Lucia Mihálová ich potom dala do podoby umeleckého textu.
Je v hre veľa vlastných zážitkov z rodiny?
Texty z dokumentárnych filmov sú veľmi univerzálne, veľa z nich sa zhoduje s našimi skúsenosťami.
Foto: ROBERT TAPPERT
Ak by ste nemali 11-ročného synovca s autizmom, nedostali by ste sa k tejto téme?
Neviem, asi dostal, lebo robím aj architektúru a tam je téma inklúzie dosť prítomná. Takže som v tej téme bol z inej perspektívy, hlbšie sa jej venujem preto, že autizmus máme v rodine.
Príde sa synovec pozrieť na predstavenie v Modrom salóne?
Videl skúšku ešte pred generálkou a podľa jeho reakcií bolo zjavné, že v niečom sa spoznal. Vnímal to a veľmi ho to zaujalo.
Čítajte viac Môj syn je ako nástroj, na ktorom neviem hrať. SND uviedlo citlivú inscenáciu o autizme
Pred niekoľkými rokmi ste na festivale Viva Musica! uviedli projekt Winterreise (Zimná cesta), ktorý vychádzal z piesňového cyklu Franza Schuberta a rovnomennej prózy Elfriede Jelinekovej a prepájal sa s témou autizmu. Tiež v ňom účinkovala Jana Oľhová. Osvedčila sa vám na tieto témy?
S Mirkou Kičiňovou sme obsadenie vytvárali spolu, premýšľali sme nad interpretmi, ktorí by sa do inscenácie hodili. Som vďačný, že František Kovár, Janka Oľhová a Juraj Loj išli do tohto projektu. S Jankou už pracujem dlhodobo, som rád, že vidí v našich dielach zmysel.
Foto: ROBERT TAPPERT
Radili sa s vami herci, ako postavy uchopiť?
Mali sme niekoľko týždňov čítačky, tam sme nad postavami premýšľali, analyzovali ich. Príbeh sme budovali spolu s heracmi – akcie, interpretáciu, výraz. Ale sú to výborní herci a veľa vecí priniesli sami, spolupráca bola ohromná.
Práve František Kovár na tlačovke spomínal, že nepoznal žiadnych autistov. Je potom ťažšie sa do roly vžiť?
Na to sú skúšky, aby si to herci nacítili, pozerali sme spolu veľa filmov, mali k dispozícii knihy. Pripravili sa veľmi profesionálne, potom ponúkli naozaj skvelé postavy.
Foto: Robert Tappert
Koho by ste na túto hru pozvali?
Myslím, že je to inscenácia pre každého – aj tých, ktorí nemajú v rodine človeka v autistickom spektre. Čím širšia verejnosť príde, tým lepšie.
Môžu vaše Etudy ľuďom pomôcť lepšie chápať autistov?
Nielen autistov, aj samých seba – tie texty sú naozaj veľmi hlboké až filozofické, pritom zrozumiteľné. Idú do podstaty každého človeka, či už neurotypického, či neuroatypického.
Naučil vás niečo váš vlastný synovec? Zmenil vás v niečom?
Na niektoré problémy sa pozerám celkom inak. Ľudia ako on prinášajú iné pohľady.
Foto: ROBERT TAPPERT
Koľko času so synovcom trávite?
Sme spolu niekoľkokrát do týždňa, v rámci rodiny máme intenzívny vzťah.
V inscenácii je podstatná aj hudba a vy ste sám aj operný spevák, koľko ste do nej teda rozprávali?
Je tu klavírna hra a v inscenácii vystupuje klavirista Peter Pažický, ktorému do intepretácie nerozprávam. Pokiaľ ide o dramaturgiu hudobných čísel, tú sme s Petrom tvorili spolu – niektoré veci priniesol on, iné ja a koncipovali sa paralelne s tým, ako vznikal text.
Vy máte niekoľko profesií – ste scénograf, operný spevák, režisér, architekt. Je to skvelé obohatenie alebo to je niekedy aj na prekážku?
Myslím, že som našiel veľmi kompatibilný systém fungovania. Vznikol akýsi prienik, čo mi dáva zmysel a nie je to také heterogénne, ako by sa mohlo javiť. V rámci kategórií, ktorým sa venujem, všetko spolu súvisí.
Čo teraz robíte napríklad v architektúre?
Pracoval som v architektonickom štúdiu, ale teraz som na škole, na fakulte architektúry, kde sa venujem hlavne projektovej a pedagogickej činnosti, práve v súvislosti so scénografiou a s interiérom. Venujem sa interiérovej architektúre, s čím sú scénografia a výstavníctvo veľmi prepojené, a nakoniec aj hudobné umenie.
