Adaptovali ste pre divadlo svoju vlastnú knihu, ktorá prináša veľmi košatý príbeh, päťstostranové literárne dielo. Aké je pre autora škrtať sám seba, aby ste ho dostali na javisko?
Škrtal som už predtým, ako vyšla kniha, prvá verzia mala asi sedemstotridsať strán. Keď som ju odovzdal do vydavateľstva Slovart Jurajovi Hegerovi, po dvoch týždňoch mi zavolal, že zaspal na dvojstej strane, že je to pomalé, rozvláčne. Tak som knihu prepisoval a pri nejakej tretej-štvrtej verzii som už bol z toho textu unavený. Veľa času som totiž venoval štúdiu historických dokumentov, čítal som knihy, časopisy, osobné výpovede, sledoval som reálnu históriu. Boli to tisíce strán historických dokumentov, niekedy som z nich niečo použil, ale veľakrát ani nie, no potreboval som vedieť presne, čo sa kedy dialo. Tak som začal robiť aj dramatický text.
Foto: archív Pavla Weissa
Čítajte viac Ako ďaleko je od futbalu k politike? Futbalová jedenástka zápasí s tragédiami slovenských dejín 20. storočia
Kniha 2 500 týždňov vyšla v roku 2024 a získala Cenu Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu. Váš dramatický text Bolo nás jedenásť však zvíťazil v súťaži Dráma 2019. Vznikol teda ešte pred vydaním knihy?
Dráma vznikla ešte počas toho, ako som prepisoval román. Potešilo ma, že v súťaži som za ňu získal tri zo štyroch cien, no rok sa s ňou nič nedialo. Až sme sa stretli s umeleckým šéfom Divadla Astorka Ondrejom Spišákom, ktorému sa text páčil, ale chcel na ňom nejaké veci zmeniť. Tak sa začalo naše vzájomné ovplyvňovanie. Prepisoval som dramatický text na základe jeho pripomienok a objavil som pritom nové veci do príbehu aj k postavám. Preniesol som ich do románu a niekedy to boli také radikálne zmeny, že som sa zrazu odklonil od toho, čo bolo v hre. V románe sa to zrazu rozbehlo iným smerom. A bolo to zaujímavé, tak som to dal aj do hry. Takto to s Ondrom išlo asi rok a pol, kým povedal, že teraz je to dobré a už netreba nič vymýšľať. Ešte rok som potom pracoval na románe, ten vyšiel v roku 2024 a hra bola hotová v lete roku 2025, dovtedy sme ju ešte „čistili“. Mám pocit, že hercom to sadlo, Astorka práve prechádza vnútorným prerodom, niektorí odišli, prišli noví a tí sa toho chytili.
Foto: HENRICH MIŠOVIC COLLAVINO/DIVADLO ASTORKA KORZO '90
Čítajte viac Kniha týždňa: 2 500 týždňov a v nich mnoho životov
Netušila som, ako sa navzájom ovplyvňovali tieto dva texty, literárny a dramatický… Je za tým skutočne veľa štúdia a práce, obsiahnuť dlhé desaťročia slovenských dejín. Čo vás k tej téme vôbec priviedlo, že ste si na seba uplietli takýto bič?
Mal som aj osobné dôvody, môj otec bojoval v Prvom československom armádnom zbore a v Liptovskom Mikuláši prišiel o ruku. Nikdy o tom nehovoril a ja som sa nepýtal. Pre mňa to bolo normálne, že iní otcovia majú dve ruky a môj jednu nemá, vôbec som sa nad tým nepozastavoval. Keď som chcel spracovať časť rodinnej histórie, hľadal som pôdorys, na ktorý príbeh postavím, aby nebol iba o rodine. Našiel som pogrom v Topoľčanoch, čo bola skutočná historická udalosť a existoval o ňom len televízny dokument, inak nebol nikde spracovaný, ani literárne, ani divadelne. Keď som tieto dve veci skĺbil, zrazu som mohol ukázať dejiny Slovenska v 20. storočí – a v divadle sa odohrávajú na pôdoryse futbalového mužstva.
Foto: HENRICH MIŠOVIC COLLAVINO/DIVADLO ASTORKA KORZO '90
Prečo práve futbalové mužstvo?
Pretože ponúka krásnu sociodemografickú vzorku. Máte tam lekára, novinára, vzdelancov, ale aj primitívnych ľudí, akoby futbalové mužstvo malo zrkadliť celú spoločnosť. Potom to už šlo samo.
Vychádzali ste zo skutočných dejinných udalostí. Čerpali ste však aj zo skutočných osudov konkrétnych ľudí?
Áno, ale s osudmi postáv som si robil, čo som chcel. Niekedy som napríklad ženský osud priradil mužskému hrdinovi, to už je „autorská licencia“. Viem, čo je v príbehu osobné, čo je všeobecné a čo je, povedzme, príbeh niekoho iného.
Foto: HENRICH MIŠOVIC COLLAVINO/DIVADLO ASTORKA KORZO '90
Ako ste napokon spokojný s divadelnou verziu vášho príbehu?
Riaditeľ divadla Vlado Černý si u mňa roky objednával hru pre tri-štyri postavy, tak som napísal hru pre osemnásť postáv… Ondro Spišák našiel veľmi dobrý režisérsky princíp, ako hru „rozkľúčoval“. Väčšinou sú všetci herci naraz na javisku, hra má aj epické prvky, keď sa dramatické situácie opisujú a účinok je ešte silnejší. Veľmi sa mi to páčilo. Chodil som na prvé čítačky, ale potom som ich už nemohol znervózňovať, že budem chcieť stále niečo meniť… A s výsledkom som veľmi spokojný.
