Byť postavou v nedopísanom príbehu
Emmu Watsonovú (Barbora Andrešičová) do tejto pozície nedostal osud ani božia prozreteľnosť, ale niekto celkom iný – jej autorka, Jane Austenová. O tomto pre ňu nepochopiteľnom fakte ju príde upovedomiť slúžka, ktorá sa bohvieako priplichtila do domu jej rodiny.
Čoskoro sa však ukáže, že ide o spisovateľku Lauru (Zuzana Fialová), ktorá sa pokúša vymyslieť vhodný koniec Austenovej románu. A keď už si ozaj nevie rady, rozhodne sa doň fyzicky vstúpiť a poradiť sa priamo s postavami. Netuší však, že ich tým uvrhne do existenciálnej krízy.
„Necítim sa napísaná,“ vraví jej Emma. „Pretože si veľmi dobre napísaná,“ odpovedá Laura, ktorá ďalej premieta o tom, aký záver by bol správny.
Emma má niekoľko možností: o ruku ju požiada trochu podivínsky lord Osborne (Jakub Rybárik), odmeraný aristokrat, ktorý si s ňou vlastne vôbec nerozumie a ani ju vonkoncom neľúbi, no predsa po nej túži.
To by bola logická voľba – Emma by sa tak zaradila na vrchol spoločenského rebríčka, hoci by musela čeliť nepriateľsky naladenej lady Osbornovej (Ingrid Timkovej) v úlohe budúcej svokry.
Potom je tu pán Howard (Robert Roth), s ktorým si ihneď padnú do oka, panuje medzi nimi tiché porozumenie – no označiť to za lásku by bolo trúfalé.
O namyslenom fičúrovi Tomovi Musgravovi (Roman Poláčik) nemôže byť ani reči, rovnako ako o ktoromkoľvek z dôstojníkov, ktorí sa Emme vyslovene bridia.
Ale koho to teraz vôbec zaujíma? Problém vydaja ide, celkom prirodzene, do úzadia. Veď si len predstavte, čo by ste robili, keby ste o sebe zrazu zistili, že ste iba postavou v nedopísanom príbehu?
Gardedáma na techne
Vo Watsonovcoch môžeme pozorovať isté prieniky s Janou Eyrovou, ktorú takisto režíroval Marián Amsler a Zuzana Fialová v nej takisto stvárnila autorku – Charlotte Brontëovú. Táto hra však mala vzhľadom na okolnosti intímnejší charakter – Watsonovci naproti tomu otvárajú obrovské množstvo tém, a je obdivuhodné, ako sa to tvorcom podarilo vtesnať len do niečo vyše dvoch hodín.
Nájsť vhodnú inšpiráciu a prinútiť sa k písaniu býva pre spisovateľov samo osebe náročné, no vziať na seba bremeno dokončenia diela takej autorky, akou bola Jane Austenová, to je naozaj veľká zodpovednosť.
Niet divu, že Laura nevie, ako ďalej, obáva sa, že hoci nájde riešenie, ktoré sa jej bude zdať správne, nebude v súlade s tým, čo by bola napísala samotná Austenová. Ako to urobiť? Ísť po vôli vtedajším konvenciám a zakončiť príbeh vierohodne? Alebo sa naň pozrieť očami dnešnej doby, zvoliť si šťastie? (Aké jednoduché by to bolo, keby išlo len o fanúšikovskú fikciu na internete…)
Laurin vzťah s jej postavami sa postupne vyvíja – najskôr prechádzajú fázou vyrovnávania sa s faktom, že nie sú skutočné, potom sa s ňou pokúšajú diskutovať, zmeniť svoje osudy…
Je pre nich ťažké zmieriť sa s tým, že sú otrokmi bez slobodnej vôle, no po čase sa to v nich začne akosi lámať, ako keď android zrazu nadobudne vedomie – až sa napokon vytrhnú spod Laurinej kontroly.
Táto vzbura má niekoľko vyústení, na jednej strane sledujeme prepad do totálnej anarchie, ktorá je miestami až obscénna (hoci búrlivá technopárty, kde je na čele tancujúcich gardedáma v podaní Božidary Turzonovovej, je zážitok, na aký sa nezabúda).
Zároveň je však dojemné sledovať postavy v ich novoobjavenej voľnosti a slobode, ako pritom odhadzujú rodové, ale aj všetky ostatné stereotypy, ktoré sú zrazu celkom zbytočné. A občas sa z toho chaosu vykľuje aj niečo nečakane krásne.
Foto: Bara Podola
Rovnaké odtlačky prstov
Kým na začiatku inscenácie víta divákov veľký, takmer prázdny priestor spoločenského salónu, kde pokračovanie príbehu naznačuje iba odchlipnutý kus steny na kraji pódia, po prestávke a veľkom odhalení ho nahradí stavenisko a diery v neurčitom časopriestore, symbolizujúce zrážku dvoch realít (scéna: Eva Zezula Jiříkovská).
S tou sa tvorcovia pohrali rôznymi, často vtipnými, ale aj dobre premyslenými spôsobmi. Keď napríklad malý Charles (Zak Ležovič/Jonáš Tóda) zo zvedavosti tajne zoberie Laure mobil, tá s prekvapením zistí, že všetky postavy majú jej odtlačky prstov.
Barbora Andrešičová a Zuzana Fialová sa na svoje úlohy perfektne hodia, predviedli charizmatické a precítené výkony.
Celé obsadenie je však nabité zvučnými menami, z ktorých každé dodalo svojej postave svojský charakter, nehľadiac na to, akého priestoru sa im dostalo.
Pekne sa so svojimi tanečnými číslami predviedli aj študenti VŠMU v úlohách dôstojníkov (pohybová spolupráca: Stanislava Vlk Vlčeková).
Watsonovci sú hrou, na ktorú sa dobre pozerá po estetickej stránke (okrem scény treba vyzdvihnúť aj nádherné, farebne zladené kostýmy od Marije Havran), no zároveň dokáže diváka rozcítiť a ponúka mu kvantum neraz filozofických otázok, nad ktorými môže neskôr rozjímať.
Rieši otázky súčasných prístupov ku klasickej literatúre, foriem a hraníc slobody, spoločenského tlaku, vlastných očakávaní, ale aj pochybnosti o fungovaní našej reality a to, ako ju vnímame.
Je to experimentálna inscenácia, no nič v štýle Kocúrkova – je zrozumiteľná, ponúka mnoho a od diváka žiada jediné: aby bol vnímavý a otvorený myšlienkam, ktoré mu predostiera.
HODNOTENIE: 5 hviezdičiek z 5
Watsonovci / Slovenské národné divadlo 2026 / r. Marián Amsler, h. Barbora Andrešičová, Zuzana Fialová, Monika Hilmerová, Jakub Rybárik, Roman Poláčik, Ingrid Timková, Robert Roth, Diana Mórová, Ondrej Kovaľ, Kamila Heribanová, Zuzana Porubjaková, Božidara Turzonovová, Anna Magdaléna Hroboňová, Dušan Tarageľ a ďalší.
