Ako si spomínate na hudobné začiatky a prvé úspechy Tublatanky?
Tublatanka sa stala rebelantskou kapelou 80. rokov aj vďaka svojim textom a pesničkám ako Pravda víťazí, Žeravé znamenie osudu či Skúsime to cez vesmír. Koncertovali sme po celom Československu, v tom období sme mali niekedy aj 25 alebo dokonca aj 28 koncertov za mesiac. Ľudia vtedy prahli po odvážnejších textoch. Teraz je úplne iná doba, ľudia sú akoby povrchnejší, nad pesničkami nerozmýšľajú. Nemajú na to čas. Muži počúvajú rádio úchytkom v aute, ženy si ho zapnú pri varení. Počúvajú to, čo do nich rádiá „natlačia“. Keď sme začínali, poslucháči analyzovali naše pesničky, texty, zamýšľali sa nad nimi a písali nám o tom v listoch. Keď Tublatanka začala vystupovať, na koncertoch v Československu sa väčšinou sedelo. Hovorím zhruba o rokoch 1983 až 1986. Ľudia hltali každé slovo, každý tón, iba tí, čo nemohli vydržať, vstali a išli povzbudzovať pod pódium. Malo to svoje plus. Vtedy ľudia chceli naozaj počúvať, nielen vyblázniť sa.
V jednom rozhovore ste povedali, že dnes si už ľudia nevedia vybrať z množstva hudby, ktorá sa na nich valí. Nie je skôr výhodou, že hudba je dnes taká dostupná?
Dnes sú ľudské uši, hlavy a mozgy ostreľované zo všetkých strán záplavou pesničiek, najmä komerciou. Tí, čo majú menej vyhranený názor, tomu tlaku podľahnú. Na druhej strane tí, ktorí majú svoj názor a vkus, môžu využívať takmer nekonečnú ponuku na internete. Čo by sme zato dali my v 80. rokoch! Vtedy sme sa k zahraničným nahrávkam dopracovávali veľmi ťažko. Vozili sa väčšinou z Juhoslávie, kde vychádzalo množstvo albumov. V Československu vtedy do roka vychádzalo len niekoľko zahraničných platní, aj tie museli prejsť určitými schvaľovačkami. Dnešná doba má však aj nevýhody – do popredia sa tlačí komercia a ľudia sa často dajú zlákať pozlátkou.
Obal vášho nového albumu evokuje apokalypsu, takisto ako názvy pesničiek Pekelný vlak či titulnej skladby Svet v ohrození. Prečo ste sa rozhodli pre takýto koncept?
Keď si zapnete televízne noviny, vidíte samé negatívne správy. Momentálne je na nohách Thajsko, prebiehali tam boje v centre hlavného mesta. Každý rok zanechá terorizmus po sebe niekoľko stôp. Ľudia si začali viac uvedomovať nebezpečenstvo, ktoré im hrozí a to, že svet je naozaj v ohrození. Chceli sme nastaviť zrkadlo súčasnému stavu sveta. Nemáme záujem spievať banálne texty ako kapely alebo interpreti, ktorí spievajú o hocičom a keď si vypočujete ich pesničku, ani neviete, o čom vlastne bola. Sme vnímaví ľudia a chceme ponúkať silné témy. Máme na svet svoj názor a chceme ho vyjadriť. Som citlivý človek a trápi ma napríklad aj to, že vo svete je už dlhodobo prevažne v podstate už chorý kapitalizmus, v ktorom bohatí budú stále ešte bohatší, chudobní ešte viac chudobní a stredná trieda sa vytráca. Smeruje k tomu, že z nej o chvíľu bude chudobná vrstva občanov.
O týchto rozdieloch spievate v pesničke Revolúcia.
Naše pesničky sú vždy určitým názorom, ale aj predpoveďou. Vo svete v budúcnosti určite prebehnú revolúcie, ktoré budú bojovať za vyrovnanie chudobných s bohatými. Svet ide po špirále a mnohé veci sa vracajú, hoci možno v inej forme. Svet sa musí vyvíjať. Nemôže stáť na jednom mieste, nemôže sa len prehlbovať chudoba chudobných a navyšovať bohatstvo bohatých.
Ako by ste si to v praxi predstavovali? Štyridsať rokov tu bol socializmus, ktorý naoko brojil za podobnú myšlienku, ale nefungovalo to.
Samozrejme, pesničkové texty sú vždy určitou umeleckou licenciou. Netvrdím, že príde znovu socialistická revolúcia alebo znárodňovanie. Ale niečo vo svete určite príde. To hovoria oveľa väčší myslitelia. Jednoducho, ľudia, ktorí sa tým zaoberajú, predpovedajú, že už zakrátko sa niečo udeje.
Ako by „nová“ spoločnosť fungovala?
Všetci sme chceli demokraciu a je dobré, že ju máme. Priniesla však so sebou aj jednu zlú vec. Možnože tú najhoršiu, akú štátne zriadenie môže pripustiť. Myslím teraz na ozbrojovanie sa ľudí. Každý človek v tejto republike môže mať zbraň. Stačí spraviť nejaké testy, pri ktorých sa dá aj podplácať. To znamená, že v podstate ktokoľvek môže mať pri sebe zbraň. A obrovské množstvo ľudí ju pri sebe aj má. Hocikto vás môže odstreliť, hocikto vás môže napadnúť – či už vo vašom byte, dome, aute, v nákupnom centre, na každom kroku. To, že Slovensko pripustilo takéto ozbrojovanie ľudí, je niečo príšerné.
Pod väčšinou textov na novej platni je podpísaná vaša manželka Mirka. Kto prišiel s nápadom na túto spoluprácu?
Mirku považujem za veľmi dobrú textárku, ale tiež autorku pesničiek. Predtým mala dievčenskú rockovú skupinu. Textami na Svet v ohrození prispela aj preto, že má našu skupinu rada a pozná ju už dlho. To bol však aj dôvod, prečo som ju musel najskôr presviedčať. Mala totiž pred Tublatankou rešpekt. Preto texty písala s obrovskou zodpovednosťou, uvažovala nad každým slovom, rýmom.
Je spolupráca s manželkou výhodou?
Určite. Predtým som sa s textármi stretával po všelijakých reštauráciách a vinárňach, kde sme sedeli nad textami. Kým sme ich dotiahli do výslednej podoby, stálo ma to nesmierne množstvo úsilia a najmä času. Teraz je to iné. O pesničkách sa môžeme porozprávať aj doma. To je veľká výhoda.
Na čo sa môžu fanúšikovia tešiť?
Náš nový album je dravý, s pesničkami, ktoré upútajú nielen melódiami, ale aj obsahom textov. Nie je to hudobne monotematická platňa. Vždy sme chceli robiť rozmanitú hudbu. Sme rocková kapela a rocková škála je veľmi široká. Na platni sú napríklad tri rockové balady. Je tam aj niekoľko pesničiek, ktoré by sa mohli uchytiť aj v rádiách, ale aj silné rockové ,pecky'. V pesničke Môj domov, ktorú mi darovala manželka, znie sláčikový orchester. A v Šlabikári, v poradí už deviatom, znie zase ústna harmonika, platňa je naozaj pestrá.
