So zapadajúcim slnkom odchádzalo aj príjemné teplo, ktoré na rozdiel od predošlých dní dalo návštevníkom najmä cez obed zabrať. Skutočne hrejivú náladu priniesli večer na hlavné pódium Orquesta Buena Vista Social Club. Kubánci, ktorí sa hrdia tým, že ich formácia je zo všetkých Buena Vista Social Clubov naozaj originálom, nemali náročnú úlohu a roztancovali už dokonca aj prvých verných fanúšikov Nicka Cavea strážiacich si svoje miesta pod pódiom.
V stane Space arény to skutočne rozpálila provokatérka Peaches a davy ľudí sa zhromaždili aj pri druhom pódiu, kde si na svoje prišli najmä priaznivci elektroniky. Bonobo, britský DJ a producent, predviedol atmosferickú, priam éterickú, šou. Zameral sa na prezentáciu svojho ostatného albumu The North Borders, ale chýbať nemohli ani skladby ako Cirrus či Kiara. Len so svojimi "mašinkami“ a živým bubeníkom dostal ľudí do varu a dokázal, že hudba, ktoré je určená skôr na chill-out v skorých ranných hodinách v zadymenom klube, si vie svojich priaznivcov nájsť aj vo výbornom hracom čase na open-air festivale.
Diabol nosí oblek
Najšťastnejší však v sobotu zostali zrejme fanúšikovia Nicka Cavea, a že ich bolo naozaj dosť, dokázalo množstvo ľudí tlieskajúcich pod hlavým pódiom ešte niekoľko minút pred začiatkom. Cave, ktorý po vystúpeniach s projektom Grinderman ohlásil na toto leto festivalovú šnúru so svojou pôvodnou kapelou The Bad Seeds otvoril koncert skladbou We No Who U R a zdalo sa, že naozaj vie koho a ako si získať.
Už vtedy totiž začalo byť zrejmé aj menej zainteresovanému, čo za diabla sa v elegantnom obleku skrýva, svoje podoby však návštevníkom Pohody odhaľoval postupne. Na záver druhej Jubilee Streets sa zvuk poriadne zosilnil a gitary spolu so spevákovým hlasom sa dostávali pod kožu aj tým, ktorí sa snažili pred muzikantom uniknúť do odľahlejších stanov či stánkov.
Hudba Nicka Cavea je všeobecne považovaná za hudbu pre náročnejších, pravda je, že je postavená podľa jednoduchého kľúča. Väčšina skladieb začína priam bluesovou linkou, v ktorej sa Cave ocitá v pozícii rozprávača, zaklínača hadov, a svoj hlas moduluje priamo úmerne s gradujúcim hraním svojich členov kapely. Pesnička končí v hlukovej explózii a uťatá je v neočakávanom momente. Skutočne nič prevratné, keby za mikrofónom nestál práve Cave.
Muž, ktorý si môže právom hovoriť frontman ukázal Pohode svoju štvorjedinosť. Má v sebe Morrisonovu poetickú teatrálnosť, predvádza Jaggerove pohyby, predstiera nonšalantnú eleganciu a bonvivánstvo v štýle Bryana Ferryho a nechýba mu ani punkový drajv Johnnyho Rottena. Pri sile pódiovej osobnosti akou disponuje, je v skutočnosti jedno čo hrá, s kým hrá a ako, hudba je totiž akoby len pridanou hodnotou jeho vystúpení. Pozornosť strháva na seba.
Prekonal bariéru
Jeho skladby bez refrénov však očarili najmä tých, ktorí vedeli do čoho idú a v porovnaní s Atoms for Peace sa ich vo finále pod hlavným pódiom zhromaždilo asi o tretinu menej. I keď sa Cave ocitol vďaka ťažko definovateľnej ťaživosti na Pohode v rovnakej pozícii ako The Smashing Pumkins, prekonal pomyselnú bariéru a predal odkaz svojej hudby medzi ľudí. Boli husle aj klavír, bol rokenrol aj slaďáky a najmä on sám.
Po Push the Sky Away z eponymného albumu, ktorý hudobníci vydali vo februári sa s publikom slušne rozlúčil po hodine a pol hrania, ľudia si však vytlieskali ešte dva prídavky a ani po nich mnohí nemali dosť. Spokojní a šťastní fanúšikovia sa rozpŕchli po areáli a mnohí sa vybrali priamo domov.
Posledná noc Pohody sa Nickom Caveom neskončila, predstavil sa napríklad Amon Tobin so svojím DJ setom, ale nasýtená zvedavosť na headlinera urobila za sedemnástym ročníkom pomyselnú bodku.
