Ani tohtoročný karlovarský nezaostal za svetovými festivalmi. Je celosvetovou módou zobrazovať na filmovom plátne ľudí na pokraji spoločnosti, alkoholikov, lúzerov, feťákov a vydedencov. Možno aj preto, že bieda je taká fotogenická. Tých bolo najviac, ale na počudovanie u poroty nemali veľké sympatie.
Do druhej kategórie patria experimentálne filmy, ktoré diváka šokujú, ale nútia aj uvažovať. Do tretej snímky upozorňujúce na hektiku života a pomalým tempom rozprávania sa venujú na prvý pohľad odťažitému problému, ktorý však o to viac diváka zasiahne a donúti aspoň na istý čas k pokore. Do tejto skupiny patrí víťaz festivalu Kukuričný ostrov.
Ostrov patrí tomu, kto ho stvoril
Hovorí starec vnučke, ktorá je zvedavá, kde sa to vlastne idú usadiť, veď len na krok je už Gruzínsko. Na zemi nikoho postavia chatrč a zasadia kukuricu. Tu sa jej bude dariť, myslí si starý pracovitý roľník. Ostrovček leží na rieke Inguri, ktorá oddeľuje Gruzínsko od Abcházska. Títo dvaja veľa nenahovoria, film je takmer bez slov, a predsa sa veľa udeje.
Niekde vo vzduchu visí a straší vojnový konflikt, 16-ročné dievča dozrieva v ženu, starec má čo robiť, aby túto sirotu chránil pred nástrahami života. Kým sa dedo vyhýba akýmkoľvek kontaktom s vojakmi i patrolami, ktoré okolo ostrovčeka krúžia, vnučka prahne po ich pohľadoch a rada by nadviazala kontakt. Tomu sa starec všemožne snaží zabrániť. Je to však človek mimoriadne empatický, neváha zachrániť ani nepriateľa, veď aj to je ľudská bytosť.
Vnučku sa mu podarí uchrániť, ale ostrov skutočne patrí tomu, kto ho stvoril, a ten si ho aj vezme. Boj s prírodou je vopred prehraný. Pozoruhodné dielo zaujme aj obrazmi každodennosti a úvahou o zmysle života. Dráma dvoch osamotených ľudí plná symboliky jemne, ale o to naliehavejšie apeluje na zdravý rozum pri zbytočných vojnových konfliktoch. Pôsobivá kamera Elemera Ragalyiho hlavnú myšlienku výrazne podporila a vzniklo dielo, ktoré je ukážkou zrelého filmového majstrovstva. Kukuričný ostrov bol jednoznačným kandidátom na najvyššiu trofej.
Aspoň niekto tomu rozumie…
…povedal pri preberaní neštatutárnej ceny Europa Cinemas Laber maďarský experimentátor György Pálfi. O to väčšie prekvapenie ho čakalo od hlavnej poroty. Za film Voľný pád získal hneď dve ceny – Cenu za réžiu a Zvláštnu cenu poroty. Enfant terrible maďarského filmu si robí filmy po svojom, všetko je pravda, nič nie je pravda, všetko je reálne, nič nie je reálne. Dejiskom je činžiak, kde v rôznych epizódach, striedaním štýlov rozprávania i prostredí podpichuje divákov, uvádza do nemého úžasu a provokuje.
Provokácia je tvorivou metódou tohto nadaného filmára, ktorého by som prirovnala ku Kanaďanovi Xavierovi Dolanovi, ktorý nielen v Cannes, ale aj v Karlových Varoch svojou Mami (uvedenou mimo súťaže) spôsobil rozruch. To sa výdatne darí aj Pálfimu. Len na ukážku: režisér evidentne nie je zástancom potratov. Mladá žena príde s dieťaťom ku gynekológovi dohodnúť sa na interrupcii. Vyšetrí ju, súhlasí a potom jej na prekvapenie živé dieťa vtláča do maternice. Poviete si – blázon. Lenže Pálfi chce varovať: pozri, hlupaňa, o čo by si prišla.
Takýchto absurdít je viac, či už ide o sterilných manželov zabalených do igelitu aj pri súloži alebo ženu, ktorá neraz skočí tuším z ôsmeho poschodia, pozviecha sa a ide znovu hore schodmi postarať sa o nepraktického bezbranného manžela. Každá epizóda si však berie na paškál jeden z neduhov súčasnosti a vyrovnáva sa s nimi svojsky. Niekto si povie absurdita, druhý začne epizódy dešifrovať. Je to film sporný, kontroverzný, ale zaujímavý. A svetový trend ide aj týmto smerom.
Elle Flanning a Nahuel Pérez Biscayart
Americkému režisérovi Jeffovi Preissovi učarovala autobiografia Amy Jo-Albany, dcéry slávneho džezového klaviristu Joe Albanyho, ktorý prepadol drogám. Úlohu Amy vo filme Až na dno zveril pôvabnej Elle Flanningovej, ktorá si odniesla z festivalu Cenu za ženský herecký výkon. Jej Amy je nežná, jemná a nadovšetko milujúca dcéra, ktorá otcovi všetko prepáči.
Až do tej miery, že sama takmer podľahne drogám, má však dosť síl, aby sa z toho dostala a začala normálne žiť. Sama hovorí: „Neviem, ako som to všetko vydržala.“ Veľkých hereckých výkonov bolo tohto roku poskromne, takže cena putovala do správnych rúk. Mimochodom, Až na dno reprezentuje filmy, ktoré by sa dali zaradiť do skupiny ľudí končiacich na okraji spoločnosti, padlých hrdinov, spoločnosťou odvrhnutých a zabudnutých.
Nuhuel Pérez Biscayart (Cena za mužský herecký výkon) si zaslúži pochvalu nielen pre herecký výkon vo filme Davida Lamberta Som tvoj – aj preto, že sa pre cenu na festival vrátil až z Argentíny. Rolu Argentínčana Lucasa, trochu nerozvážneho chlapca do vetra, ktorý si zarába ako homosexuálny prostitút, zahral mimoriadne presvedčivo. Hlas z videochatu ho pozve do Európy, aby tu spolu žili. Chlapec príde a začína sa vzájomné poznávanie a snaha prispôsobiť sa jeden druhému.
Film bol jeden z najzrelších súťažných príspevkov, v ktorom Lambert presne analyzuje problémy spolužitia dvoch národnosťou i mentalitou rozdielnych ľudí. Konfrontácia životných postojov, vzájomné rešpektovanie sa a úporná snaha nájsť spoločnú reč vyzneli veľmi sympaticky aj vďaka hereckému výkonu Biscayarta.