Zuzana Mauréry ako rafinovaná manipulátorka oslnila Karlove Vary

Hneď dve ocenenia si prezval režisér maďarského filmu Rodinné šťastie Szabolcs Hajdu – Veľkú cenu Krištáľový glóbus a sám aj Cenu za herecký výkon. Zahral si v ňom tú najprotivnejšiu postavu, ale veľmi úspešne.

Dej sa odohráva v budapeštianskom byte, kam sa z ničoho nič prihrnie Ernella s manželom a dcérou. Odišli do Škótska, otec rodiny sa dušoval, že sa najmenej desať rokov na rodnú zem ani nepozrie, no neuplynul rok a je doma. Bez peňazí, s manželkou, ktorá ho podviedla, a s dcérou, ktorá chce späť do Škótska. Lepšie na tom nie sú ani chudáci domáci, len s tým rozdielom, že nemajú prázdne vrecká. Tu sa otec rodiny cíti byť odstrčený, žiarli na syna, ktorému žena venuje viac pozornosti. Dieťa je drzé, nevychované a matkou rozmaznávané.

Všetko, čo sa dnešného človeka týka, je vtesnané medzi štyri steny – šťastná budúcnosť v nedohľadne, finančné problémy, vysťahovalectvo, pošramotené rodinné vzťahy, nevera, neistota a absolútny nedostatok citu pre výchovu detí. Tie sa medzi hádajúcimi rodičmi len tak ponevierajú a robia si, čo chcú.

Je to humorný a zároveň krutý film o lopotení sa strednej generácie, ktorú zasiahne aj kríza stredného veku. Dokážu sa hádať, neprispôsobiť partnerovi, vnímajú len seba, nepriznajú si nijaké chyby, každý sám osebe je dokonalý a má pravdu. Kam sme sa to až dostali – pýta sa naliehavo snímka Rodinné šťastie. No do pošramoteného sveta. Film premietli v súťaži ako posledný a cena bola viac ako istá.

Čo ak nám narastie chvost?

Netolerancia voči odlišnosti je celosvetový problém. Zvláštnym, až do absurdity dovedeným príbehom k nemu pristúpil ruský režisér Ivan I. Tverdovskiy vo filme Zoológia (Zvláštna cena poroty). V podstate realistickom príbehu narastie postaršej osamelej pracovníčke zoologickej záhrady chvost. Pri lekárskych prehliadkach si padnú do oka s röntgenológom Piotrom, ktorému sa jej inakosť páči. No to jej šťastie neprinesie.

Hlavnou myšlienkou je naliehavo nastolená otázka, či sme vôbec schopní inakosť tolerovať a či sa k nej vôbec dokážeme priznať. Vieme s ňou žiť? Veď každý v prenesenom zmysle slova nesie v sebe nejaký ten schovaný chvost. Metaforická snímka je kritikou  spoločnosti, v ktorej  jedinec nezapadajúci do zabehaných noriem nemá šancu. Navyše je to aj dosť alarmujúci pohľad na súčasné Rusko, ktoré sa dodnes veľmi nezmenilo.

Kým absurditu v ruskom filme možno prijať, nie som až taká presvedčená o tom, že si práve Nočný život Damjana Kozoleho zaslúžil Cenu za réžiu. Škandalózny prípad ľubľanského advokáta obcujúceho vraj so psami je síce šokujúci, ale že by bol po režijnej stránke najlepší, sa mi nezdá. Téma je to veľká, lebo v podtexte veľmi jemne naznačí, že novodobí prominenti už nevedia, čo so sebou a cesta k perverzite je veľmi lákavá. Možno namietať, že normálny človek sa k nej nikdy neuchýli, ale čo keď… V snímke je veľa hluchých miest, možnosť postavy hlbšie prepracovať bola, ale zostala nevyužitá.

Triumf Zuzany Mauréry

O Cene za ženský herecký výkon sa veľmi nepochybovalo. Úloha normalizačnej manipulátorky vo filme Jana Hřebejka Učiteľka bola ušitá pre Zuzanu Mauréry. Letargia spoločnosti, prekonanie vlastného strachu, manipulácia s arogantnými jedincami, ktorí prežijú každý režim, je téma stále aktuálna. Film nie je len o minulosti, presah do súčasnosti je jasný.

Typ človeka, ktorého Zuzana Mauréry s úsmevom, rafinovanosťou a vypočítavosťou bravúrne zahrala, je hádam večný. A skutočne závisí len od spoločnosti a odvahy jednotlivcov zabrániť im páchať zlo, v tomto prípade na nevinných deťoch. Zuzane Mauréry sa podarilo vyťažiť z úlohy maximum, chvíľu je sympatická, chvíľu znesiteľná a často na zabitie. A robí to všetko s úsmevom na tvári. Skutočne nebolo zrelšieho hereckého výkonu. Do slovenských kín príde Učiteľka 21. júla.

Škoda, že Vlk je posledný film Jana Němca

Dve Zvláštne uznania prisúdila porota dvom titulom – poslednej snímke Jana Němca Vlk z Královských Vinohrad a rumunskému filmu Pri trati. Nechápem, ako sa mohli dostať na spoločnú policu dva, čo do filmového majstrovstva tak diametrálne odlišné filmy.

Vlk je beťársky  „němcovský“, roztomilý, do všetkého zabŕdne, nič si neodpustí, ale robí to s humorom, nadhľadom a noblesou. Film dokončil po režisérovej smrti jeho asistent, ale väčšina je práca Jana Němca. Nakrútil ho podľa svojich autobiograficky ladených poviedok a je veľká škoda, že od neho už nič neuvidíme. Je to snímka originálna, nevšedná a milá.

Čo už nemožno povedať o filme Pri trati (Dincolo de calea ferata) režiséra Catalina Mitulesca. Príbeh o manželskej kríze, spôsobenej odlúčením kvôli zárobku v cudzine, ničím nevyniká, iba ak konštatovaním, že v Rumunsku rodinu neuživíš. A musíš ísť za prácou do Talianska.