Pekná hudba spája múzy aj ľudí

24.07.2016 16:00
ugen Prochác
Zakladateľ a umelecký riaditeľ Festivalu peknej hudby – violončelista Eugen Prochác. Autor:

Banská Štiavnica sa cez posledný júlový víkend zasa rozozvučí tónmi: Na 17. ročník Festivalu peknej hudby prídu zaujímaví hostia, napríklad hviezdny bubeník Carl Palmer, fanúšikovia, rôzni umelci, ale predovšetkým tu bude zakladateľ a umelecký riaditeľ podujatia, jeho duša - violončelista Eugen Prochác. Vždy pripraví dobrý program a príjemnú atmosféru. Vo svete hudby sa dobre vyzná a zaujímavo o ňom aj rozpráva.

Poznali ste Štiavnicu, keď ste sa rozhodli umiestniť do tohto mestečka Festival peknej hudby – bola to dobrá voľba?
V Štiavnici som síce kedysi dávno pár ráz hral, ale nechodieval som tam často. Náhoda však chcela, že teta mojej ženy Lele mala vo Svätom Antone penzión, a my sme tam raz išli s rodinou na minidovolenku. Keďže sme zvedaví a máme radi historické pamiatky, tak sme všetko prelozili. A práve tam, v krásnom barokovom kaštieli vo Svätom Antone, sme prišli na myšlienku, aké by tam mohli byť koncerty. Hneď sme išli za riaditeľom Mariánom Čížom – ktorého mám veľmi rád – a aj sme sa dohodli. On tak pekne oslovuje – „dobrí ľudia“ a mne hovorí „dobrý človek“, takže – kto by sa tam dobre necítil? A ešte z toho usudzujem, že v Štiavnici asi nikomu neleziem na nervy, čo je príjemné. Dnes už je Štiavnica kultové mesto, ale vtedy tam nebolo veľa podujatí – známy bol asi len sprievod Salamander, býval tam folklórny festival, ale inak sa ešte len začínalo s kultúrnymi aktivitami.

Festival peknej hudby bol hneď o rok? Ako sa vyvíjal?
Áno, v roku 2000, a pôvodne to mal byť len violončelový festival. Od toho zámeru sme upustili, lebo hudba je veľmi rôznorodá a redukovať ju iba na jeden – aj keď krásny – nástroj by bolo trošku plytvanie. Niekedy bolo koncertov až šesť-sedem a boli rozdelené do dvoch týždňov, niekedy bol festival kratší. Miesta koncertov sa postupne menili, ale tie hlavné zostali. Museli sme sa prispôsobiť tomu, kde je klavír, aby sme ho nemuseli stále sťahovať. Kedysi sme to robili, ale klavír bol presúvaním ohrozený. Čiže festival stále býva v Starom zámku, v kaplnke barokového kaštieľa vo Svätom Antone, a už dlhé roky je to aj Kostol sv. Kataríny. Lákali nás tiež neďaleké Sklené Teplice. Chodievali sme tam na výlety a miesto sa nám zapáčilo nielen vďaka možnostiam relaxu, ale aj históriou. Bol tam napríklad Goethe, ktorý sa zaujímal o nerasty a zúčastnil sa na vedeckom kongrese v roku 1786 – vtedy v obci osvietenecký vedec Ignác Anton von Born spustil amalgačnú hutu a usporiadal kongres, na ktorý prišiel aj slávny básnik. Takže je tam bohatá tradícia aj úžasná atmosféra. V zaujímavej kaplnke by sa dali uplatniť zasa iné žánre než v Štiavnici.

Teraz už teda Štiavnicu a okolie dobre poznáte? Prechodili ste si kraj aj ako turista?
Počas festivalu veľa času nie je, ale – príroda je tam magická! Hlavne tie tajchy človeka dostanú. Je ich veľa – každý je iný. Celá tá oblasť je veľmi špeciálna.

Prejavila sa táto krása aj v niektorých dielach prezentovaných na festivale? Je Štiavnica inšpirujúca?
Určite. Najmä u výtvarníkov, ktorí mávajú počas festivalu výstavu, to je zreteľné. Už prvý plagát nám ručne spravil Dano Brunovský – inšpirovalo ho okolie Štiavnice. Podobne aj Andrej Augustín či Juraj Králik. Ale nielen výtvarníci, aj hudobníci sa inšpirovali Štiavnicou. Chceli sme tam uvádzať nové skladby, takže autori boli podnietení k tvorbe festivalom. Písali preň a mnohé skladby odzneli v Štiavnici po prvý raz.

Rozširuje sa festival aj do okolia Štiavnice? Tento rok sme si všimli v programe novinky – predkoncerty v Žarnovici a v Novej Bani. Je tam dostatočné množstvo publika? Aké sú tam priestory?
Možno nenájdeme týmito pokusmi poklad, mohli sme si myslieť, že možno príde len desať ľudí, ale chceli sme to skúsiť. Sú koncerty, ktoré sú plné vždy, ale sú aj také, kde sa nevie, ako to dopadne. Priestory boli pekné – v Novej Bani majú pekne prerobený kultúrny dom s klavírom, v Žarnovici je zasa krásny radničný park, ale nevedeli sme s istotou, či ľudí koncerty zaujmú. Účinkujúci sa na tieto koncerty tešili a tie už aj – v predstihu – odzneli. Ľudia prišli a dopadlo to výborne, čo nás veľmi teší.

V Štiavnici bude aj mladá kapela ThebenBound, ktorej členovia Juraj Čorba a Peter Potúček budú účinkovať pred koncertom zahraničného hosťa Carla Palmera. Hodia sa k nemu hudobne?
Kapela ThebenBound funguje od minulého roku a sú veľmi úspešní – dostali sa medzi finalistov Jazz Start Up. Pôvodne vznikli ako trio v zložení Juraj Čorba – klavír, Peter Potúček – basgitara a Ľuboš Kukliš – bicie. Účinkujú s hudobným hosťom, huslistom Milanom Tedlom. Áno, okrem samostatných predkoncertov vystúpi Juraj Čorba a Peter Potúček aj niekoľko hodín pred koncertom Carla Palmera. Pre nich je to vraj splnený sen. Juraj Čorba hovoril, že sa síce nesnažia hrať takú hudbu ako ELP, kde hral  Palmer, ale je im to vraj žánrovo veľmi blízke a sú radi, že môžu v Štiavnici hrať v tejto súvislosti.

Prítomnosť Carla Palmera je pre Eugena Procháca...
Prítomnosť Carla Palmera je pre Eugena Procháca darčekom. Autor: Archív Eugena Procháca

Ako volíte zahraničného hosťa?
Tento rok vzdáva festival poctu rockovej legende Keithovi Emersonovi, ktorého tragická smrť šokovala hudobný svet začiatkom marca tohto roka. Klávesista, skladateľ a spoluzakladateľ anglickej rockovej skupiny Emerson, Lake & Palmer (ELP) sa zastrelil. Do Štiavnice však príde so svojím triom jeden z jeho spoluhráčov, už spomínaný geniálny bubeník Carl Palmer.

Pripomeňme si, že Londýnčan Keith Emerson sa narodil v roku 1944 na severe Anglicka, od detstva hral na klavíri a potom aj komponoval. Miloval vážnu hudbu, hoci jeho slávna kapela bola rocková. Ešte v roku 2010 toto rockové trio spoločne odohralo koncert v Londýne. Čo sa stalo potom? Ozaj sa zastrelil preto, že už mu nešlo hranie? Alebo preto, že sa nesplnila jeho túžba byť predovšetkým skladateľom?
Uvidíme, čo povie jeho priateľ a spoluhráč Palmer, je vraj introvert, ale určite o dôvodoch smutnej udalosti vie. Hovorí sa, že po úraze ruky už Emersonovi hranie tak nešlo, ale vraj ho mrzelo aj to, že si nenaplnil skladateľské ambície. Má ich veľa hudobníkov. Možno bol nespokojný aj z toho, ako sa zmenil hudobný svet – hudba v sedemdesiatych rokoch, keď začínal, bola niečo celkom iné než dnes.

Čo pre vás znamenala Emersonova hudba a vôbec hudba vtedajších slávnych kapiel, ktorej predstaviteľov ste dokázali dostať aj do Štiavnice?
Mne bola artrocková hudba odvždy blízka, vyrastal som na nej. Znamenala aj komunikáciu so svetom v dobách, keď sme na to nemali veľa možností. Tieto veľké skupiny ako Yes, Genesis a ELP boli veľmi dôležité. Nikdy by som nepredpokladal, že by som sa s niekým z nich mohol niekedy aj stretnúť. Ale stalo sa. Pred dvomi rokmi bol v Štiavnici Rick Wakeman zo skupiny Yes, potom tu bol gitarista Hackett z Genesis a teraz príde Palmer. To som si dal ako darček.

Dávate si aj iné darčeky? Máte každý rok koho na festivale predstaviť? Je v tom aj váš vkus?
Každý si prispôsobuje dramaturgiu tak troška na svoju tvár. Začali sme peknú tradíciu – bol to výborný Lelin nápad! – už štvrtý rok poskytujeme jeden celý večer slovenskému skladateľovi. Prvá mala taký večer Ľubica Čekovská, a spomínam si, aká bola prekvapená, že má zrazu taký priestor, lebo to sa stáva skladateľovi málokedy. Orchestrálny koncert so sólistami a prierez celej tvorby, to je ozaj mimoriadna príležitosť. Prišlo jej aj veľa známych a mala veľký úspech. To isté sa opakovalo aj ďalšie roky. Áno, sú to autori, ktorých poznám a vážim si ich. Napríklad Vladimír Godár.

Minulý ročník festivalu bol venovaný výročiu smrti Tadeáša Salvu, ktorý nie je veľmi všeobecne známy, hoci to bol významný skladateľ. Poznali ste ho osobne?
Tento skladateľ už nie je medzi nami vyše dvadsať rokov, bolo to smutné výročie, ale zároveň bol ten ročník veľmi krásny, lebo Tadeáš Salva pre mňa znamenal aj návrat do mojich detských čias. Ako žiak ľudovej školy umenia som totiž chodil na komornú hru k Jurajovi Fazekašovi a jeho priateľom bol práve Tadeáš Salva. On vtedy napísal pre nás, decká, a pre Jána Berkyho Mrenicu, aj skladby, a práve tie sme minulý rok zasa zahrali, ako premiéru s Milanom Paľom na našom festivale. Zasa tam bola aj Salvova rodina a ja som si s vďakou a radosťou uvedomil,  že ten náš učiteľ v detstve nás viedol aj k modernej hudbe! Vzal som si ako svoje životné poslanie, že teraz šírim Salvov odkaz. Jeho tvorbu sme nahrali pre najväčšiu CD firmu na svete Naxos a boli na ňu výborné kritiky v Londýne aj v Nemecku. Recenzent sa pýtal ako to, že takúto tvorbu nepoznáme. Doma nikto nie je prorokom…

Tento rok bude mať svoj večer na festivale slovenský skladateľ Peter Zagar. Môžete ho charakterizovať?
Má  55 rokov a jeho hudba je nenásilne, ale veľmi intenzívne prítomná v slovenskom umení, či už v orchestrálnej, vo filmovej, alebo komornej forme. Účinkoval aj v rôznych zoskupeniach, a my pripomenieme aj jeho pôsobenie v známej kapele Požoň Sentimental v Stoke. Tvorbu skladateľa ťažko charakterizovať jednou vetou, lebo je vždy kontrastná, ale v Zagarovej tvorbe prevládajú meditatívne prvky.

Áno, aj v programe uvádzate, že zapôsobí na publikum velebným pokojom…
Je to typ človeka, ktorý je veľmi vyrovnaný, určite úplne iný typ ako Salva, ktorý bol trocha taká neriadená strela. On bol výbušný, keď sa mu niečo nepáčilo, tak to povedal, povadil sa. Peter Zagar je iný – ide z neho veľká vyrovnanosť, čo je v dnešnej turbulentnej dobe vzácne. Človek sa s ním cíti bezpečne. Aj on má rôzne skladby, ale dá sa zovšeobecniť, že jeho hudba oslovuje intenzitou, ktorá z nej ide. Aj pokoj je silná emócia. A aby som nezabudol – už dlho čakáme na novú skladbu, ja aj môj spoluhráč, akordeonista Rajmund Kákoni – poškuľoval som po Zagarovi a – už napísal novú skladbu, ktorú tam premiérujeme. Volá sa Dominantný akord. Už máme od väčšiny slovenských skladateľov príspevok – skladbu pre violončelo a akordeón.

Pozná Slovensko svojich skladateľov? Napomáha to festival?
Tí ľudia boli známi už aj pred festivalom, takže to asi nie, ale sú tu iné špecifiká. Štiavnica je zvláštna tým, že prináša inú kombináciu zážitkov, lebo je to iné mesto. Preto ma nikdy až tak nepriťahovalo robiť festival napríklad v Bratislave. Tam sa mocem od narodenia a tam aj smeruje väčšina top hostí a rôznych aktivít. Keď príde veľká hviezda do Štiavnice, je to celkom iný pocit. Oni sami sú prekvapení z toho malebného miesta, diváci sú zasa prekvapení, že tam máme až také slávne postavy. Tam to nikto nečaká. Tí rôzni veľkí rockeri boli prekvapení, kam som ich dotiahol. A ľudia sa zasa čudovali, skoro im vypadli oči, keď bol v Štiavnici pred dvomi rokmi už spomínaný Rick Wakeman, najslávnejší rockový klávesák. Každý pochyboval: Že by došiel do takéhoto malého mesta?! A naozaj – došiel!

Hviezdne spojenie: Eugen Prochác, gitarista...
Hviezdne spojenie: Eugen Prochác, gitarista kapely Genesis Steve Hackett so skupinou Djabe. Autor: Archív Eugena Procháca

Dala by sa hudbou vyjadriť súčasnosť sveta? Prídu vždy pokojnejšie tóny po búrlivých? Striedajú sa zákonite všade temperamentné fázy s pokojnými?
Ľudia sú rôzni. Poznám aj takých, čo si vedia zachovať vždy pokoj a vyrovnanosť, ale – harmónia však dnes vo svete naozaj chýba. Ja som vždy inklinoval k hudbe, ktorá je niekedy aj nervy drásajúca, pretože to je normálne. Život je plný kontrastov, vypätých emócií. Z tohto pohľadu vítam všetky extrémy, ale musí to byť nejaká zaujímavá, silná výpoveď. Život ani hudba dnešného sveta sa nedajú vyjadriť pár slovami. Ľudia sú rozmanití, menia sa, každý inak reaguje. Je to ale vždy zaujímavé! Pred týždňom sme boli napríklad s Cellomaniou na Cypre – hrali sme tam pri príležitosti otvorenia predsedníctva Slovenska v Európskej únii. Nie každý deň človek počúva štyri violončelá, a tak sme mali úspech. Všetko fungovalo, ľudia boli nadšení, a predsa – uvedomovali sme si, že len kúsok odtiaľ cez more je Sýria. Je to určite nádherná krajina, ale teraz by tam človek asi nechcel ísť. Je to zvláštne, že tak blízko nás a tej pohody bol celkom iný svet. Nechcem moralizovať ani sa rozciťovať, ale to sú tie dnešné kontrasty, to striedanie tónov.

Ako sa znášate s ostatnými hudobnými festivalmi – nekonkurujete si?
Závisť je veľmi negatívna emócia, ktorá brzdí a robí ľudí nešťastnými. Je to hlúpe. Napríklad skoro všetci moji kolegovia violončelisti robia festivaly, ale my nie sme konkurencia, my spolupracujeme. Hrali sme si už každý jeden druhému na festivale. A spolupracujeme od založenia štiavnického festivalu. Vieme si sadnúť za jeden stôl a vieme využiť spoločnú energiu, lebo hudba nás baví.

Teda – žiadne polená pod nohy?
Ako možno hádzať polená pod nohy najlepším kamarátom a kolegom?

Je festival známy aj v cudzine?
Práve mi prišla ponuka z Rakúska, a takých ponúk chodí z okolitých krajín viac. Ale aj z exotickejších – napríklad z Brazílie. Dnes je svet prepojený, takže – to sú stovky ponúk za tie roky. A aj od domácich hudobníkov. Vie sa, že je v Štiavnici príjemne, a tak tam ľudia chcú prísť. Stáva sa, že umelec odohrá koncert, zatvoria sa dvere a on zostane sám, ale v Štiavnici to tak nie je. Chcem si s tými ľuďmi posedieť, pozvať ich na večeru a podobne. To sú detaily, ktoré robia ten festival. Nie všetko je len výška honoráru, vzťahy sú tiež dôležité… Ako som povedal – koncert je emocionálne vypätie, a keď máte ísť po tom vypätí sám na hotel, tak je vám aj smutno, ale toto v Banskej Štiavnici nehrozí. Tam je skôr problém, ako to nadránom ukončiť a začať pracovať.

Máte aj nejaký suvenír alebo pohostenie spojené s festivalom?
Mali sme tričká festivalu, ale všetkým chutia najmä malé „picurky“ – jednohubková pizza, ktorú v Štiavnici predávajú.

Názov Festivalu peknej hudby je záväzný – musí to byť lahodná hudba? Existuje aj škaredá hudba?
Ten názov od začiatku nabáda, aby sa k tomu doložilo, že krásne nemusí byť vždy len ľubozvučné. Keby som vrátil čas do roku 2000, tak by som možno zvolil názov Festival dobrej hudby, lebo to pekné je relatívne. Pre niekoho znamená pekné skladbu s dvomi akordmi, ktoré sa stále opakujú, a pre mňa môže byť pekná avantgardná skladba. Ale asi je to dobrý názov, už sme si zvykli.

Festival tvorí iba časť vášho života – teraz sa vraj chystáte za hranice.
Pred dvoma týždňami sme hrali s Rajmundom Kákonim na siedmich koncertoch po celom východnom Slovensku. V hudobnom vydavateľstve Hevhetia sme vydali CD a mali sme promoturné – každý koncert v inom meste. Koncertov bude ešte veľa, ale veľkou výzvou je najmä tridsaťminútová skladba s orchestrom, ktorú ideme s Rajmundom hrať do Portugalska. Napísal mi ju mladý portugalský skladateľ, ktorý bol kedysi mojím žiakom v Lisabone a ktorý sa mi ozval, že má pre nás veľkú skladbu. Ideme s ňou teda do Portugalska. To je pre nás niečo nové – v Portugalsku Rajmund ešte nikdy nebol, a tak sa teším. Uvidím staré známe tváre! Sever Portugalska je veľmi zvláštny, rázovitý kraj. Hral som tam kedysi rok vo vtedy novozaloženom orchestri, napĺňali sme projekt šírenia kultúry v hornatom kraji. Hralo sa tam často v kostoloch, je tam krásna príroda a teraz sa tam vraciam, takže – to bude pekné. Zasa budem hrať modernú hudbu v stredovekých kostoloch.

Eugen Prochác
Violončelista Eugen Prochác sa narodil 24. mája 1962 v Bratislave. Študoval na bratislavskom konzervatóriu, potom na AMU v Prahe. Už počas štúdia vyhrával mnohé súťaže a vystupoval s vynikajúcimi orchestrami a dirigentmi. Venuje sa aj pedagogickej činnosti (VŠMU, učil tiež v Portugalsku), vydáva úspešné CD (napr. On Fire s klaviristkou Eleonórou Škutovou, Music for Cello and Harp s harfistkou Adrianou Antalovou, Tadeáš Salva: Cello concerto, Tadeáš Salva – Chamber Music2…) a je zakladateľom Festivalu peknej hudby v Banskej Štiavnici.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#banská štiavnica #Eugen Prochác #Festival peknej hudby #Peter Zagar #Carl Palmer
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku