Ako prví zaplesali milovníci klavírnej virtuozity. Boris Berezovsky, opäť nepatetický, nonšalantný, hrajúci akoby pre vlastné potešenie, šokoval. Po skvelom Bartókovi a Griegovi spustil ohňostroj technickej brilantnosti v Transcendentálnych etudách Franza Liszta. V nadzemskej rovine čaroval predovšetkým technickými dispozíciami, schopnosťou dosiahnuť klavírom priam organový zvuk.
Berezovsky nie je typom „básnika“, vyznávačom maznania sa s najnižšími dynamickými hladinami a filigránskymi farbičkami. To uňho nehľadajme. Zato cunami mohutných akordov, pri obrej razantnosti aj perlivých behov a výrazový nadhľad, sú tomuto vzácnemu zjavu vlastné. Nebol v uplynulom týždni jediným klaviristom, ktorý očaril. Podobnými dispozíciami, znásobenými mužnou lyrikou, prekvapil Vadym Kholodenko v Prokofievovom 5. klavírnom koncerte so Symfonickým orchestrom hl. mesta Prahy FOK pod taktovkou Ondreja Lenárda.
Košická filharmónia sa na festivale predstavila mohutným Dvořákovým oratóriom Stabat mater. V spolupráci so Slovenským filharmonickým zborom a sólistami priviezli náročný opus, ktorého plastickú a diferencovanú interpretačnú koncepciu určil popredný český dirigent Petr Altrichter. Pod jeho energickým a prehľadným gestom siahli filharmonici vari až na dno rezerv a popasovali sa s Dvořákom so cťou. Dominantnou zložkou však bolo Jozefom Chabroňom pripravené zborové teleso. Oporou kvarteta sólistov bol sugestívny basista Peter Mikuláš a farebne bohatý mezzosoprán Terézie Kružliakovej. Soprán Adriany Kučerovej sa celkom nepresadil a tenor Oscara de la Torre znel nevyrovnane.
Po nezabudnuteľnom hosťovaní amsterdamského Concertgebouw Orchestra sa vystúpením Philharmonia Orchestra London dostavil nemenej strhujúci festivalový vrchol. Potešením bolo, že toto skvelé teleso viedla naša dirigentská jednotka Juraj Valčuha. V prvej časti upútal Stefan Jackiw (Husľový koncert e mol Felixa Mendelssohna Bartholdyho) nielen brilantnou technikou a dynamickou paletou od tklivého pianissima po objemné forte, ale aj prívalom úprimných emócií. Po Šostakovičovej Symfónii č. 8 Stalingrad nejeden divák ostal v nemom úžase.
Bohatstvo myšlienok, tém, kontrastov, ktorými skladateľ opísal na vyše hodinovej ploche tragédiu vojny, je zrkadlom génia. Čo z notového zápisu oživil Juraj Valčuha, si zaslúži podobný prívlastok. Pod jeho magickými rukami a priam hypnotizujúcim pohľadom sa odvíjala strhujúca, v proporciách fascinujúco vystavaná dráma. Raz mrazila, inokedy napĺňala nádejou, v brilantnej forme žiarili mäkké sláčiky i absolútne čisto intonujúce, v dynamike do maxima vyklenuté dychy. Prosto, britská extratrieda a fenomén Valčuha.
