Narastajúci trend uvádzať nové hry sa však netýka iba Slovenského národného divadla, ktoré v aktuálnej sezóne prináša takmer výlučne nové texty na objednávku prvej scény. Moderné a pôvodné hry uvádzajú aj regionálne divadlá, ako aj nové divadelné zoskupenia. Je však zaujímavé, že napriek znepokojivému pocitu, že sa doba vymyká z kĺbov, spoločenské témy v dramaturgii rezonovali len minimálne.
Do tohto kontextu zapadá aj skutočnosť, že patronát nad tohtoročným festivalom prebral nórsky spisovateľ a dramatik Jon Fosse, ktorého minimalistické a takmer básnické hry sa venujú osobným, často rodinným drámam. Na prvý pohľad introvertný dramatik poodhalil počas majstrovskej lekcie len pramálo. Vari najzaujímavejšie pôsobili jeho poznámky o význame ticha v jeho tvorbe. „Ešte vždy sa pokúšam dopísať k tichu. A ticho sa často otvára v epifániách, náhlom a nečakanom poznaní bez slov.“
Najvýraznejšie inscenácie
Takmer úplne bez slov si vystačila aj jedna z najsilnejších inscenácii festivalu Krása a Hnus (Nezastupiteľnosť nepomenovateľného) voľného divadelného združenia Med a prach, ktoré získalo cenu študentskej poroty. Režisér Andrej Kalinka aj tentoraz vytvoril umelecké dielo na pomedzí koncertu, inštalácie a výstavy, ktoré necháva divákom široký priestor na interpretáciu aj nadinterpretáciu videného.
Kalinkova liturgia krásy vzniká vrstvením symbolov západnej kultúry. Citujú sa úryvky Proglasu, Shakespearových Sonetov, Alighieriho Božskej komédie. Znie sakrálna hudba, listuje sa v Dejinách krásy od Umberta Eca, súčasťou inscenácie je aj usilovné reštaurovanie sochy Krista v priamom prenose. Na druhej strane vidíme aj štylizovaný konzum a prehnane zrýchlenú dobu. Ženy s nákupnými taškami sa stávajú predmetom dynamickej maľby a úmorný bezcieľny beh za čímsi neurčitým je sprevádzaný otravnými zvukmi ústnych harmoník. Samozrejme, extrémne roztrieštený tvar a nonverbálnosť dávajú priestor pre špekulácie o forme. Tie však nie sú celkom na mieste. Tvorivý tím Andrej Kalinka, Juraj Poliak a Ivan Martinka vytvárajú dielo, ktoré má zasiahnuť predovšetkým na emočnej úrovni.
Emóciám sa bolo ťažko ubrániť aj v prípade inscenácie Vojna nemá ženskú tvár, ktorá napokon od odbornej poroty získala hlavnú cenu festivalu Grand Prix. Román držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevičovej je necenzurovaným pohľadom na ženy, ktoré sa zapojili do bojov druhej svetovej vojny. Stovky výpovedí rôznych žien s rôznymi osudmi pre Slovenské komorné divadlo Martin do kompaktného celku upravila Iveta Horváthová.
V jej dramatizácii príbehy rozpráva sedem žien. Niekedy vystupujú individuálne ako typovo veľmi vyhranené osobnosti, inokedy ako zbor, či ako dvojice – predvojnové a povojnové verzie jednej ženy. Príbehy žien, ktoré prišli o rodiny, mladosť, ženskosť, dôstojnosť, zmysel života aj život sám, by iste tvorcovia mohli inscenovať ako emocionálnu smršť. Našťastie, režisér Marián Pecko pri budovaní inscenácie využíval predovšetkým také prostriedky, ktoré príbehy ukotvili do príťažlivého divadelného tvaru.
Zážitkom bola aj nesúťažná inscenácia izraelského divadla Jaffa, ktoré sa pokúša posilniť napäté vzťahy medzi arabskými a židovskými komunitami. Hra Priznanie Mottiho Lernera mohla divákom v istom zmysle evokovať Karvašovu Polnočnú omšu. Dráma dvoch rodín, ktoré sa ocitli na dvoch stranách genocídy a po svojom sa vyrovnávajú s minulosťou, je však stále veľmi citlivá a aktuálna. Výrazné napätie ovládalo aj inscenáciu a aj napriek konvenčnému divadelnému tvaru išlo o silnú a výpovednú inscenáciu.
Keď mladí robia to isté, nie je to to isté
Asi nie je nijako prekvapujúce, že festival, ktorý už vo svojom názve indikuje novosť, bude priestorom pre mladé umelecké združenia. A rovnako tak nie je prekvapujúce, že mladí tvorcovia budú siahať po netradičných formách a priestoroch. Vari najvýraznejšie to platí pre inscenáciu Ľudia. Levy. Orly. Jarabice. Scény zo života umeleckého podľa APČ režiséra Tomáša Procházku, ktorá do dôsledkov dodržiavala princípy imerzívneho divadla a site-specific. Koncept Tomáša Procházku sa priamo viaže na prostredie legendárneho bratislavského SubClubu a spočíva v jednoduchej interpretácii Čechovovej Čajky.
Foto: Radovan Dranga
V jadre jeho záujmu sú partnerské vzťahy šiestich hlavných postáv. Na bezuzdnom žúre, kde alkohol zahmlieva úsudok, vznikajú a zanikajú dvojice, partnerské trojuholníky, prichádzajú malé sklamania aj veľké životné krízy. Divák musí byť v strehu a do diania sa aktívne zapájať a sledovať hercov v každom kúte klubu. Akcie sa totiž zväčša dejú paralelne a na rôznych miestach SubClubu: na parkete, pri bare, na chodbe, záchodoch. Pravdaže, tento typ divadla je priamo závislý od atmosféry a aktivity divákov. Žiaľ, popoludňajšie predstavenia tejto inscenácii veľmi nepriali a tak mohla festivalovému divákovi chýbať autentickosť, ktorou disponovala počas premiéry.
Lepšie sa darilo inscenácii umiestnenej do ďalšieho klubového priestoru. Inscenácia Boh je DJ, ktorú s generačným Divadlom Petra Mankoveckého naštudoval Šimon Ferst, totiž uviedli v Nu Spirit Clube. Ťažko uveriť, že hra Falka Richtera bude mať onedlho 20 rokov. Tvorcovia už trochu nemoderné reality show vymenili za youtuberstvo a formálne zložitému textu otvorili priestor pre voľnosť a komunikatívnosť. Aj vďaka tomu sa podarilo vytvoriť modernú, vtipnú, no zároveň autentickú inscenáciu s výbornými hereckými výkonmi Barbory Andrašičovej a Tomáša Pokorného.
Kým hrdinovia dvoch menovaných inscenácií sa za nič na svete nechcú vzdať svojej slobody, ich spolupútničky z Prešovského národného divadla už v inscenácii Deň, keď zomrel Gott, ukazujú, ako to vyzerá, keď sa neusaditeľná generácia Y predsa len usadí. Autorka Michaela Zakuťanská a režisérka Júlia Rázusová, vytvorili dielo, ktorému dominuje hravosť, vtip, ale aj presah ku generačnej výpovedi a lokálpatriotizmu. Stretnutie dvoch sestier, z ktorých jedna je čerstvá matka a druhá do seba zahľadená cestovateľka, je napäté od prvej chvíle, no emocionálny kolotoč nastáva vo chvíli, keď sa ukáže, že Karel Gott zomrel… Štvorica hercov Gabriela Marcinková, Peter Brajerčík, Anna Rakovská a Tomáš Mischura vďaka obrovskému nasadeniu a presne nacvičeným mizanscénam dokázali výborne odľahčiť trochu ťaživú atmosféru festivalu.
Protiklady sa priťahujú
Strach Petra Lomnického v réžii Davida Jařaba bezpochyby patril medzi ambiciózne projekty minulej sezóny. Žiaľ, ukázalo sa, že ani sofistikovaná režijná nadstavba Jařaba nepodrží nestabilné základy Lomnického textu. Na druhej strane máme rukolapný dôkaz, že kvalitný text si vystačí s minimálnou réžiou.
Eduard Kudláč sa v Mestskom divadle Žilina zameriava takmer výlučne na texty súčasných autorov. Ídomeneus Rolanda Schimmelpfenniga je text vychádzajúci z pôvodného gréckeho mýtu o kráľovi, ktorý počas búrky bohom za vlastnú záchranu sľúbil obetovať prvého živého tvora, ktorého stretne na pevnine. Hra príbeh otáča z mnohých strán, predstavuje ho cez optiku moderného človeka, relativizuje a paroduje. Kudláč preto nepotreboval mnoho. Stačilo mu jedenásť hercov, schopných chápať a interpretovať text a dôsledne dodržiavať jednoduché mizanscény v prázdnom priestore. Podarilo sa a na festivale sme videli vtipný a estetický exkurz do starých gréckych bájí.
Ostatné dve inscenácie Dobro z nitrianskeho Divadla Andreja Bagara a Podvolenie z Divadla Aréna ponúkajú síce celkom odlišnú poetiku a energiu, no hlavní hrdinovia sa v niečom prelínajú. Dobroslav (v inscenácii ho stvárňuje Jakub Rybárik, ktorého herecký výkon ocenila aj porota) z hry Laca Keratu Dobro je priemerný herec, ktorý aj v tridsiatke žije s matkou.
François z Lomnického adaptácie románu Michela Houellebecqa Podvolenie je zas emocionálne aj intelektuálne vyprázdnený univerzitný povaľač. Obaja však napokon prídu ku šťastiu. Dobroslav ako vysoký úradník v Bruseli na pozadí až gýčovej bujarosti v réžii Svetozára Sprušanského a François po konvertovaní na islam v sivej a rozvláčnej atmosfére Mariána Amslera.
Zásluha festivalu Nová dráma/New Drama na vzniku súčasných textov je nespochybniteľná. Nie každý ročník sa síce podarí naplniť inscenáciami, na ktoré sa môžeme pozerať bez výhrad, stále však ide o dôležitý a zmysluplný festival.
