Poézia, hudba, výtvarné umenie, neopakovateľná atmosféra Schaubmarovho mlyna v Pezinku a Historickej radnice v Modre, kde znela poézia v štyroch jazykoch visegrádskej štvorky: česky, maďarsky, poľsky a samozrejme slovensky.
Autorské čítania básnikov, rozhovory s nimi pretkávané hudbou (možnosť počuť čítať tvorcov vlastné diela je vždy veľmi zaujímavá, komentovala spisovateľka Verona Šikulová, iniciátorka festivalu). Básne zazneli aj v prednese profesionálnych hercov (R. Stanke, M. Haasová, Ľ. Bukový, Z. Polonská), ich čítanie dalo skvele moderovaným (aj zostaveným) večerom ten správny lesk a vyzdvihlo osobitosti každého textu. Básne kolegov „od susedov“ zazneli v slovenskom preklade aj v origináli.
Foto: Marek Mihalkovič
Bol to prvý ročník festivalu, ktorý pripravila Malokarpatská knižnica v Pezinku spolu s Literárnym informačným centrom a Kultúrnym domom v Modre vďaka Fondu na podporu umenia. Podporili ho aj radnice Pezinka a Modry, Bratislavská župa, SNG či Múzeum Ľudovíta Štúra. No najdôležitejšie bolo široké a priateľské prijatie množstva návštevníkov, pre ktorých sme tam vlastne boli aj organizátori, aj účinkujúci.
Čas čítaní, programov vystúpení, výstav a prednášok plynul v zázračnom čase priateľstva počúvania, rozprávania, porozumenia a vzájomne zdieľanej radosti.
Najviac ma zasiahla návšteva bývalého Evanjelického sirotinca v Modre. Teraz prázdna budova, čakajúca na rekonštrukciu, stavba architekta Dušana Jurkoviča. V jednej miestnosti sa odohrávala zasvätená beseda o živote a diele Jána Smreka (V. Petrík, M. Habaj, M. Kapráliková), záujem publika bol veľký. No zaujali ma aj tie prázdne miestnosti: v jednej z nich viseli na stene staré fotografie. Na jednej z nich deti siroty z 20. rokov minulého storočia: pri jedálenskom stole 29 detí – dievčat a chlapcov od 3 do 15 rokov. Na stole misa s polievkou a pri nej kuchárka v bielom kroji s láskavým hanblivým úsmevom.
Foto: Feliber poetry Modra
Ján Smrek vyrastal tiež v sirotinci v Modre: básnik lásky a pozitívneho vzťahu k životu (určite aj s dávkou smútku z nie celkom šťastného detstva). Na druhej fotografii komora sirotinca, drevené police až po plafón s vystrihovanou papierovou čipkou (mala podobné aj moja vrábeľská stará mama Anna), plné zaváraninových fliaš s lekvárom, kompótmi, uhorkami… Na zemi vrece s múkou, na decimálnej váhe zemiaky, na stole 8 pecňov chleba: ako toto napísať do básne? Slovo Feliber v názve festivalu pochádza z francúzštiny. Felibristi boli occitánski básnici, ktorí sa hlásili k svojmu kraju, jazyku, slobodnému písaniu, nazývali sa robotníkmi slova. K našim „feliberom“ patril aj Ján Smrek a teraz sme sa k tomu názvu prihlásili všetci, ktorí sme mohli spoločne sláviť sviatok slova-poézie.
Pripojili sa k nemu aj českí a slovenskí slampoetrysti (o.i. V.Janček: „Hommage VeronaŠ.“) a kapela Longital s nevšednými skladbami, ktoré obohatili záver festivalu o ďalší rozmer. Verím, že Feliber poetry sa v Pezinku a Modre zabýva a aj jeho ďalšie ročníky budú vychutnávať genia loci a zároveň prinesú prúdenie a iskrenie poézie aj z blízkych susedných krajín: rozšíria jazyk poézie a všetci sa spolu sklonia a poklonia pred čarom a nádherou tohto kraja. Feliber poetry 2017 sa skončil, nech žije Feliber poetry 2018!
