Ako píšete vo Festivalových novinách, budú to vaše posledné Kremnické gagy. Končíte?
Treba vedieť, kedy odísť, nie? Festival som robil od založenia po rok 1991 a potom od roku 2004, keď bol dramaturgicky aj organizačne v zúfalej situácii, z ktorej sme ho so Stanom Radičom vyťahovali. Dnes je to medzinárodné festivalové podujatie, ktoré už má meno nielen v Európe a je teda na čase, aby prišli mladí a nanovo ho reštartovali. Ako sa hovorí, svoje mám už odkrútené.
Čo bolo za tou trinásťročnou prestávkou?
Zo všetkého som už bol unavený a navyše po revolúcii som začal podnikať. Mal som strašne veľa práce. Vtedy prevzalo festival Osvetové stredisko v Žiari nad Hronom, istý čas bol aj „promečiarovsky“ ladený. Kremnickí klubisti, ktorí sa ho chytili v roku 1998, tiež dlho nevydržali. Boli za tým teda prozaické dôvody.
Bude váš „posledný“ ročník patriť k tým, na ktoré sa bude dlho spomínať?
Myslím, že ani nie. Od polovice prvého desaťročia 21. storočia festival rástol a vyvrcholil asi pred piatimi – siedmimi rokmi. Bol to takmer zázrak. Umelci, ktorí pravidelne vystupovali v New Yorku, Londýne či Tokiu, zavítali po prvý raz aj na Slovensko. Zaslúžili by si viac pozornosti, ostali však odbornou verejnosťou nedocenení. Sme multižánrový festival, ale ani divadelní, ani hudobní kritici do Kremnice nechodia. Navyše sa nám podarilo dostať Gagy do európskeho kontextu, prichádzalo veľmi veľa zahraničných účastníkov – čo dnes už nie je. Mali sme viac finančných prostriedkov, tvorivosti, nápadov a okolo seba zrejme aj lepší tím Kremničanov. Ale aspoň pre mňa bude 37. ročník Kremnických gagov prinajmenšom dôstojnou rozlúčkou.
Foto: Violetta Fink
Tento rok ste sa zamerali na tému „konzum verzus kvalitný humor a kultivovaná zábava“. Ako to rozlišujete vy?
Iste je to aj vec osobného vkusu. My sa však v prvom rade nesnažíme podkladať. Nepozývame produkcie, ktoré narábajú s podpásovým škodoradostným humorom, ktorý ubližuje alebo je príliš vulgárny, hoci vulgarita je dnes už dosť bežný jav. Proste tvorba, ktorú prezentujeme, musí mať určitú úroveň. Neodmietame všetko, niekedy veci konfrontujeme. Napríklad stand-upy, ktoré sú dosť vulgárne, s veľmi kvalitnou a slušnou inscenáciou. Snažíme sa proste udržať kvalitu, aby divák, ktorý si zvykol chodiť do Kremnice na dobré produkcie, neostal sklamaný.
V Uličke nosov pribudne tento rok nos karikaturistu Jána Schustera. Nepatrí však k najznámejším.
Veľa ľudí ho asi nepozná, skôr tí, čo sa pohybujú vo výtvarných a karikaturistických sférach. Bol to človek zapálený pre humor a karikatúru. Organizoval rôzne súťaže a výstavy, napríklad Novomestský osteň v Novom Meste nad Váhom či Bobuľovu šabľu v Brezne. Povestné boli jeho bratislavské Humoriády, ilustroval viac ako 20 kníh a maľovaniek pre deti. Už v roku 1995 vystavoval kreslený humor aj na internete. V začiatkoch Kremnických gagov pomáhal aj nám, dlhé roky bol členom festivalového bulletinu Gagáčik. Bol to zlatý človek a hoci odišiel predčasne, radi naňho spomíname. Rozhodli sme sa, že mu „nosom“ vzdáme úctu, zaslúži si to.
Muž bez kostí či gumový klaun – tak charakterizujete produkcie Trygveho Wakenshawa. Čo možno od neho očakávať?
Útok pohybovej neviazanosti. V Londýne žijúci Novozélanďan je majstrom fyzickej komédie. Pohráva sa s vlastným telom, mimikou, gestami, hlasom a, samozrejme, s publikom. Jeho produkcie Kraken a Nautilus nie sú prvoplánové. Ukazuje, akí vlastne sme. Aj pokrytectvo ľudí, čo sa pohybujú v showbiznise. Paroduje aj divácky konzum, čo vhodne zapadá do našej tohtoročnej témy. Pred dvoma rokmi, keď som bol zhodou okolností na prestížnom festivale Fringe v Edinburghu, bol na všetkých plagátoch ako jednička.
Hudobno-výtvarnú lahôdku privezie francúzsky ansámbel Systéme Paprika, ktorý roztočí Kraken Orchestra.
Kraken je obrovská morská obluda, ten Wakenshawov je metaforou obludnosti. Francúzsky orchester je zas doobliekaný v bizarných kostýmoch, pripomínajúcich svet morských príšer. Zostavu nástrojov majú postavenú na špeciálnom štvorkolesovom podvozku, ktorý však nemá motor, takže účinkujúci sa musia spoliehať len na vlastné sily. V Kremnici to budú mať ťažšie, môžu sa spustiť z kopca, ale do kopca to nevyšliapu.
Foto: Fraser Cameron
Bratři v tričku z Prahy privezú na festival Funus.
Je to novocirkusová groteska pre dospelých. Paródia plná bizarností a čierneho humoru, ktorý na náš festival tiež patrí. Chodúľové divadlo Kvelb z Českých Budejovíc zas privezie Čiernu rodinku. Pouličné predstavenie rodinky, oblečenej do smútočných šiat, však zabaví nielen rodiny s deťmi.
Keď ste v roku 1981 s festivalom začínali, tušili ste, kam sa časom dostane? Čo vidíte, keď sa ohliadnete späť?
Samotných nás prekvapil veľký záujem, diváci nám doslova vyvalili dvere. Atmosféra v spoločnosti niečo podobné asi žiadala. Udreli sme na strunu spoločenskej objednávky, ako sa hovorí. Ideologické záležitosti boli však neskutočné, niekedy úplne absurdné. Nedávno som si uvedomil, že za čias komunizmu nám kládli najmä ideologické prekážky, ani financií nebolo veľa, dávali sa radšej na folklór a všetko možné, len na humor nie. Ani v súčasnosti však nie sú humor a satira docenené. A dnes máme iné prekážky. Finančné, v grantoch zvažujú, či je náš festival potrebný, alebo nie. Sponzori sú opatrní – čo ak humor zneváži ich firmu či inštitúciu? A politici sa humoru stále obávajú, v tomto smere sa veľa nezmenilo. Peniaze je čoraz ťažšie zohnať, rozpočet v posledných rokoch klesol, čo sa, samozrejme, odráža aj na množstve programov a veľkosti festivalu.
Čo okrem skvelej reputácie a uznania vo svete zanechávate svojim nasledovníkom?
Bol by som rád, keby si Kremnické gagy uchovali hodnoty, kvôli ktorým sme ich vytvorili. Aby prinášali ľuďom kvalitný humor, ani nie príliš intelektuálsky, ani lacný podpásový. Môže sa, samozrejme, zmeniť ich charakter, ale bolo by fajn, keby si zachovali svoju tvár a úctu k humoristom.
