Petrohradčania pricestovali s mimoriadne rozsiahlym a poslucháčsky náročným repertoárom, zväčša zakotveným v 20. storočí. Claude Debussy s Faunovým popoludním, Olivier Messiaen s Nanebovstúpením a Igor Stravinskij s baletnou suitou Vták Ohnivák tvorili blok pred prestávkou. Diela príznačné delikátnou a nápaditou inštrumentáciou preverujú orchester vo všetkých sekciách. Gergievov ansámbel je technicky neochvejný, či ide o neomylné dychové nástroje (v nábožensky presiaknutom Messiaenovi exponované plechy i drevá), alebo nežné sláčiky v kombinácii s drevenými dychmi (Debussy). Strhujúci Stravinskij vyrozprával príbeh v najkontrastnejších farbách a rytmoch, pričom nezabudnuteľnou ostane najmä pavučinovo jemná Uspávanka, obklopená výbušným Pekelným tancom a majestátnym finále.
Dmitrij Šostakovič je zrejme jedným z posledných skladateľských géniov a vypočuť si jeho osobitou poetikou ozvláštnenú Symfóniu č.15 A dur v podaní Mariinského orchestra a bez pátosu, no s detailným ponorom dirigujúceho Gergieva vnieslo do Reduty odkrývanie nových mét. Poslednú symfóniu, ladenú vo filigránskych nuansách, s citátmi z operného Rossiniho a Wagnera, možno vnímať ako filozofické posolstvo o ľudskom bytí. Či istý sumár priam neuveriteľných inštrumentačných a melodických kúzel, ktoré počas svojho neľahkého života vyčaril. Valery Gergiev prídavkom, predohrou k Verdiho Sile osudu, poďakoval aj tým, čo sústredene vstrebávali náročne zostavený večer.
Foto: Ján F. Lukáš
Nastúpiť na pódium deň po Petrohradčanoch nie je vďačné, no zároveň ide o výzvu. Slovenskej filharmónii patril záverečný večer BHS. Juraj Valčuha za dirigentským pultom predviedol v prvej polovici dvakrát Clauda Debussyho, Iberiu zo symfonického triptychu Obrazy a Fantáziu pre klavír a orchester. Zatiaľ čo koncepcia talianskeho sólistu Roberta Cominatiho bola nastavená na jemnejšiu poetiku otváraní farebných impresionistických odtieňov, filharmonici miestami práve v tejto dynamickej dimenzii preukázali rezervy. Najmä v prvej vete Valčuhov orchester prekrýval sólistu.
Parketou pre demonštrovanie plného, sýteho a žiarivého zvuku bola kantáta Sergeja Prokofieva Alexander Nevský. Pod taktovkou Juraja Valčuhu sa konečne mohli rozozvučať pestré farby orchestra, napĺňať sa atmosféra programovej, ruskými témami presiaknutej skladby v bohatých kontrastoch. Výsledok podčiarkol tradične skvelý Slovenský filharmonický zbor (pripravený Jozefom Chabroňom) a mezzosopranistka nevšedne pôsobivého timbru a výrazu Ketevan Kemoklidze. Absolútny záver festivalu znamenal aj pre Slovenskú filharmóniu, zapojenú do štyroch projektov, umelecký vrchol.
Festival v preklade znamená slávnosť. Slávnostné nie je každodenné, a to platí aj v hudbe. Ak je publikum konfrontované s umením najprestížnejších ansámblov, akými boli Viedenskí filharmonici, orchester z Mariinského divadla či Kremerata Baltica, ak sa za dirigentským pultom striedajú mená ako Mehta, Gergiev, Saraste, Valčuha či v opere nádejná Scappucci, sólistické pozície zaujímajú hviezdy typu Kissina, Brownleeho i ďalších, nemožno ostatné BHS označiť inak ako úspešné.
