Pre divákov môže byť zaujímavé práve predstavenie WOW, cez ktoré sa oboznámia s tvorbou uznávanej, ale ešte nie všeobecne známej skupiny. Má totiž fajnový repertoár – tancuje a vytvára svoje projekty na náročnejšie texty. Na javisku už spracovali a pomocou tanca vyjadrili napríklad aj Franza Kafku alebo Alfreda Jarryho či dokonca Joyceho dielo Ulysses, ktorý sa ťažko aj číta, nieto ešte tancuje! Kto by nebol zvedavý, ako na to idú? Vedúce osobnosti zoskupenia sú Jozef Vlk a Stanislava Vlčeková. Vymysleli koncepciu aj choreografiu, Jozef Vlk aj režíruje. Kostýmy navrhla Katarína Holková, scénu J. Ptačin.
Predstavenie vychádza z textu Eugena Gindla Slepá mapa sveta a z jeho poézie, ktorá má filozofický charakter. Toto je vlastne pre súbor typické: vyberajú si zaujímavých autorov, ktorí píšu na témy týkajúce sa osudov sveta a ľudstva. Vedia z týchto textov vybrať to vizuálne emočné a na scéne vytvárajú dramatické a pôsobivé obrazy, ktoré vyjadrujú súčasnosť, ale zároveň apelujú na to, že sa spoločnosť nachádza na hrane. Nie sú to teda oddychové a radostné tančeky, no aj tak – tvorba Vlka a Vlčekovej nepôsobí bezútešne a panikársky, naznačuje východiská a produkuje silu. Pri zrode predstavenia padla aj otázka: Majú dejiny smer? Iste, treba ho vyhmatať a vytušiť. Dá sa to aj tancom, ktorý je veľmi inštinktívny. Na čo nestačia slová, vyjadrí či dopovie tanec. Debris Company sa venuje pohybovo-tanečnému divadlu, akčnému umeniu a performancii. Ich tvorivý tím sa rozrastá, a tak nachádzajú stále nové podnety. Ich predstavenia sú multimediálne, prekvapujú a kritika ich nazýva avantgardou.
Foto: Gabor Dusa
A s čím prichádzajú Maďari? Na mušku si vzali stratený a premárnený čas. Je to dueto, ktoré využíva – a čuduje sa nad ním – práve tento zdanlivo zbytočný čas, ktorý inak uniká bez zmyslu a výsledku. Snahou tvorcov bolo zistiť, kam mizne premárnený čas! A či „zbytočne strávený čas“ predsa niečo nezanecháva? Čo je to za činnosť, ktorú nemôžeme ani na chvíľu prerušiť, aby sme zatelefonovali niekomu, komu sme to sľúbili? Čo nás to tak zamestnáva, že v konečnom dôsledku čas strácame? O tom tancuje maďarské duo. László Fülöp a Emese Cuhorka sú na scéne, ale nie sú postavami. Ich osobnosť, prezencia, preráža cez všetky situácie na scéne, cez všetky pózy a vystupovanie. Majú komplexný pohybový jazyk, tvária sa tak prirodzene ohúrene, až sa zdá, že to je spontánne správanie, a nie uvedomelá choreografia. Toto dueto bolo nominované na cenu Rudolfa Labana a vybrané medzi Aerowaves Twenty v roku 2017.
