Next: Rozšírená realita bez virtuálnych pomôcok

26.11.2017 18:31
Stine Janvin Motland
K najintenzívnejším zážitkom festivalu patrilo vystúpenie nórskej umelkyne Stine Janvin Motland. Autor:

Hudba dokáže poslucháča priviesť do iných sfér, rozšíriť jeho obzory, aspoň tak vravia ľudové múdrosti, ktoré sa často bez kontextu aj významu šíria ústnym aj písomným podaním. Každý vojak v poli s arzenálom fráz na každý deň však zostane odzbrojený, keď zistí, kam ho zvuk dokáže skutočne uniesť. Iné miesto. Iný čas. Jednoducho ďalej. Festivalovým ekvivalentom tohto procesu sa už po 18. raz stal Next, ktorý svoju plnoletosť od stredy do soboty oslávil (nielen) v priestoroch bratislavského klubu A4.

V budove známej ako „YMCA“ na Karpatskej ulici v Bratislave je bežne rušno. Vďaka koncertom a rôznym podnikom, ktoré tam sídlia, sa tam pravidelne stretáva naozaj rôznorodé publikum. Vďaka pozícii, ktorú si festival Next stihol za posledné roky vybudovať, však vo večerných hlúčikoch ľudí pred vchodom tentoraz prevažovali zvedavci pripravení nechať sa prekvapiť. Aj keď sa festival profiluje ako podujatie pre náročnejšieho diváka, žiadna promenáda intelektuálov s červenými diplomami z kritického myslenia sa nekonala. Hudba Nextu je špecifická a v konečnom dôsledku veľmi osobná. V ponuke boli emócie, na ktoré mohol každý zareagovať (ale aj nezareagovať) po svojom.

Hra s očakávaniami

Znepokojivá ambivalentnosť, symbióza nástrojov, improvizačné vytrženie, harmónia aj napätie. Aj to mohli pomerne v krátkom časovom slede zažiť diváci stredajšieho úvodného programu. Všeobecné predstavy o tom, že hudba musí byť spojená len s príjemnými emóciami, vyvrátilo už trio Thisnis slovenského hudobníka Miroslava Tótha. Okrem hudby na tom malo veľkú zásluhu aj dielo Self Burial od umelca Csaba Kis Róka, ktoré zdobí ich nový album Variationes Calvariae Locus. Hlava tvora, ktorý sa sám pohlcuje, možno požiera, „preblikávala“ v pozadí v závislosti od jednotlivých nástrojov a umocňovala improvizáciu bojujúcu proti očakávaným situáciám. Čaro nechceného však zapôsobilo a vizuálno-zvuková kompozícia časom pripomína účelovú hru s nepríjemnými emóciami.

Kalkulom sa dokázala vyhnúť formácia Lambs Gambe alebo dvojica Elliott Sharp a Gareth Davis. Práve vystúpenie dua Sharp a Davis patrilo k najočakávanejším okamihom večera, no pri ich hudobnej reflexii videa Suspension of Disbelief umelkyne Janene Higgins akoby výmena informácií prúdila len medzi nimi a obrazom. Diváci tak síce sledovali sústredenú komunikáciu, nedostali však možnosť aktívne sa do nej zapojiť. Živšie a úprimnejšie stretnutia s týmito dvoma tvorcami mohli ľudia zažiť vo štvrtok. Išlo o prekvapenie festivalu – pod umeleckým vedením Sharpa a Davisa vystúpil na jednom pódiu dočasný ansámbel mladých improvizátorov, ktorí sa zúčastnili na festivalovom workshope. Prvotné znepokojenie spôsobené asi 40-minútovým meškaním čoskoro premohol pohľad na mladé tváre, ktoré sa s istotou, inokedy s miernymi rozpakmi snažili nasledovať súrodý zvuk. Sila tohto organizmu však stála práve na rôznorodosti jednotlivých postáv, okrem iných aj slovenských hudobníkov Pjoniho či Stroona.

Po príjemnom prekvapení nasledovalo ešte príjemnejšie. Na scénu sa totiž postavil Orson Hentschel, ktorý je známy svojimi atmosférickými živými koncertmi. Podporený bubeníkom Lukasom Baumgartom a minimalistickou vizualizáciou zaplnil priestor chytľavými dunivými hudobnými clonami, ktoré však sem-tam (nie jeho vinou) narúšal mierne haprujúci zvuk. Pôsobivé využitie zacyklených motívov nebolo počas festivalu len doménou Orsona Hentschela, v jeho podaní však pôsobilo nesmierne živo a mladícky. Trochu iný, meditatívnejší zážitok priniesla legenda elektronickej scény – americký skladateľ Morton Subotnick, ktorý sa vo štvrtok predstavil s hudobníkom Lillevanom. Aj keď slovko legenda treba používať uvážene, na pána v rokoch, ktorý stále tróni nad svojimi všakovakými „škatuľkami“ a „káblikmi“ ako neohroziteľný panovník, sedí celkom výstižne. Elektronika pod jeho taktovkou prichádza k ľuďom o čosi bližšie, stáva sa z nej živý pulzujúci organizmus, ktorý sa mení a vyvíja na základe ťahu jeho prsta či špecifického použitia spevu. Miernym sklamaním bolo záverečné spojenie Visionist + Pedro Maia, ktoré oproti predchádzajúcim koncertom príliš veľa hudobných prekvapení neprinieslo.

Sirény aj príšery starého sveta

Piatok na Nexte všeobecne sľuboval najsilnejšie zážitky festivalu, o čom svedčil aj obrovský záujem o lístky, ktoré sa veľmi rýchlo vypredali. Zvedavosť vyplynula aj z celkom nových spojení, ktoré ponúkal koncert dvoch progresívnych gitaristov – rakúskeho hudobníka Fennesza a slovenského skladateľa Davida Kollara. Vystúpenie držalo pokope, napriek tomu sa miestami nedalo ubrániť pocitu, že „sólové oslobodenie“ by v tomto prípade prinieslo zaujímavejšie momenty. Podobná myšlienka hlodala myseľ aj pri koncerte Kevina Martina, známeho pod menom The Bug, a Dylana Carlsona, ktorý sa preslávil ako otec ambientného drone metalu (štýl heavy metalu). Organizátori sľubovali zvukovo najintenzívnejší zážitok festivalu, no jeden z takýchto momentov prišiel až neskôr. Postarala sa oň mladá Nórka Stine Janvin Motland, ktorá sa snaží posúvať hranice svojho hlasu. Pred ľuďmi síce stála žena z mäsa a kostí, svojím prejavom však väčšmi pripomínala transcendentnú bytosť vytrhnutú z reálneho sveta. Umelkyňa sa stala zvodnou sirénou, v jej výpovedi však fatálnosť miesto nemala. Avantgardný odev totiž odhaľoval aj mierne vystupujúce bruško budúcej mamičky.

Pokým hlasová experimentátorka si pre seba uzurpovala záver piatka, začiatok sobotného programu patril neživému organizmu – konkrétne slávnemu syntetizátoru Číslizvuk, ktorý sprevádzal prvú performanciu večera. O netradičný a pôsobivý zážitok sa postarala aj dvojica Anthony Pateras a eRikm. Práve eRikm, gramofónový virtuóz Eric Matt, ukázal, kam až sa dá posunúť práca s gramofónom. Festivalové finále patrilo dvom síce celkom rozdielnym, no rovnako pôsobivým vystúpeniam. O to prvé sa postarala austrálska formácia The Necks, ktorá vrstvením melódií a nepatrným pridávaním malých detailov tvorila harmonickú zvukovú krajinu, z ktorej sa nedalo ujsť. Opačne na to išiel hudobník Fis, ktorého zvuk sprevádzaný dramatickým vizuálom rozmetal ľudí na márne kúsky. Ak existuje soundtrack ku koncu sveta, bola by to práve jeho hudba, ktorá pripomína desivé konflikty s bájnymi príšerami starého sveta.

Festival Next nebol obmedzený len na priestor bratislavskej „áštvorky“. Sobotný program pokračoval aj v klube Fuga, no ešte predtým sa v podobe zvukovej prechádzky infiltroval aj do okolia Trnavského mýta. Projekt bol výsledkom rezidenčného pobytu maďarského umelca Zsolta Sőrésa a vzdával poctu významnému intermediálnemu umelcovi Milanovi Adamčiakovi. Skupinka ľudí putujúca so slúchadlami na ušiach a nahrávkou s vybranými dielami mala príležitosť spoznávať známe miesta novým spôsobom a z hľadiska použitého zvukového materiálu sa vymykala zákonitostiam času. Každý z účastníkov prechádzky sa tak stal cestovateľom v čase, no zároveň bol súčasťou kolektívneho vedomia obmedzenej skupinky ľudí. Pekne sa v tom zrkadlí aj celá myšlienka festivalu. Hudba Nextu jednoducho posúva ľudí na iné miesta. S fyzickým presunom to však nemusí vždy súvisieť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#súčasná hudba #Next #Milan Adamčiak #A4 – priestor súčasnej kultúry
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk