Štátne divadlo v Košiciach a ostravské Národné divadlo moravskosliezske priviezli u nás nehrané diela. Paradoxne, jedno tvorí najzraniteľnejšie miesto v odkaze velikána Richarda Wagnera a druhé je najpevnejším bodom javiskovej tvorby Dmitrija Šostakoviča. Ich osudy sú nemenej zaujímavé.
Zatiaľ čo Wagnerovu prvotinu Víly uzrelo publikum až po skladateľovej smrti, Šostakovičovu Lady Macbeth Mcenského okresu po dvoch triumfálnych rokoch zmietol zo stola stalinský ortieľ o „chaose namiesto hudby“. Skladateľ sa neskôr podujal umiernenou a skrátenou verziou, nazvanou po titulnej hrdinke Kataríne Izmajlovovej, partitúru oživiť (v nej ju uviedlo SND roku 1984), no návratu originálu sa už nedočkal. Je pozoruhodné, že pôvodná podoba na bratislavských doskách zaznela rok po leningradskej premiére v ére Karla Nedbala. Dlh, ktorý Slovensko voči geniálnej Šostakovičovej Lady Macbeth v novodobej histórii nesplatilo, zaplátali Ostravčania. Patrí im vďaka.
Wagnerove Víly mali v Košiciach premiéru v minulej sezóne a keďže nie sú denným chlebíčkom prevádzky, zub času trocha nahlodal solídne pripravenú inscenáciu. Hosťujúci dirigent Robert Jindra síce jej dramatický ťah vyhrotil, no orchester odpovedal občas ťažkopádnejšie. Z réžie Lubora Cukra ostala zaujímavá idea hľadania paralel medzi postavami rozprávkovej opery a historickými osobnosťami. Javisková realizácia (hlučné zadymovanie) sa zavše dotkla amatérizmu. V náročných postavách vynikol vzácny dramatický tenor Titusza Tóbisza (Arindal) a prierazný soprán Fréderique Friessovej (Ada).
Ostravčania pripravili vari najsilnejší večer sezóny. Šostakovič v hudobnom naštudovaní Jakuba Kleckera a skvelom výkone orchestra bol až nečakane strhujúci. Partitúra má útočnú dramatickú silu, inštrumentácia umožňuje kresliť oblúk od ostro vyhrotených, v dobe vzniku kriticko-parodických šľahov až po introvertnú lyrickú spevnosť. Kleckerovo poňatie obsiahlo tento široko roztvorený náladový vejár. Umiestnenie externej skupiny hráčov na dychové nástroje do obojstranných predných lóží podčiarklo expresivitu výpovede.
Napriek tomu, že niektoré nápady režiséra Jiřího Nekvasila môžu vniesť polemiku (ilustratívne groteskná rovina), jeho koncepcia plne rešpektovala východiskovú silu hudby. Riadila sa ňou, reagovala na jej podnety, zrkadliace pokrytectvo vtedajšieho Ruska. Bola otvorená brutalite, sexu, emócii a dôsledne vymodelovala vzťahy. Silnú drámu podčiarkli prvotriedni protagonisti Iordanka Derilova (Katarína), Aleš Briscein (Sergej), Martin Bárta (Izmajlov), ale aj všetci ostatní.
