Štvrtkový otvárací deň Pohody sa, samozrejme, dá nazvať zahrievacím len v zmysle počtu programov, rozhodne nie v ich kvalite. O tú sa s prehľadom postarali koncerty Ziggyho Marleyho či The Chemical Brothers. Piatok však ponúkol nadstavbu v podobe sprievodných podujatí, ktoré už od predpoludnia lákali na diskusie, čítania v literárnom stane či dokonca divadlo.
Kto si v rámci festivalových preferencií vybral predstavenie Tiso, musel prísť v naozaj veľkom predstihu. Úlohu oživiť pamätnú inscenáciu v hlavnej úlohe s Mariánom Labudom, ktorú na Pohode premiérovali s obrovským úspechom v roku 2006, tentoraz dostal jeho syn – Marián Labuda mladší. Očakávania boli obrovské, rovnako ako záujem zo strany divákov, neustály šum v krytom stane a praskanie umelej podlahy reagujúce na „hustú premávku“ však, žiaľ, hre výrazne uberali na sile.
Cesty „areálových roztrúsencov“ sa dopoludnia mohli križovať aj v ďalšom stane, tentoraz s otvorenými bočnými stenami, a tým pádom aj s prístupom vítaného čerstvého vzduchu. Išlo o pódium, ktoré patrilo slovenskej scéne. Tej bol venovaný aj program s názvom Listening session, kde zahraniční odborníci po krátkych hudobných ukážkach hodnotili, či majú naše kapely šancu uspieť aj na medzinárodnom trhu. Výsledok? Za najlepší vývozný artikel by zvolili elektronický projekt Isama Zing producenta Jonatána Pastirčáka či kapelu Nvmeri.
Pri už spomenutom probléme s mnohými políčkami v programe platí zlaté pravidlo: dať si námahu a zostaviť si denný, alebo rovno celofestivalový plán dopredu. Niekedy však návštevník mieni a festival v reálnom čase mení. Kým poľská formácia Mitch & Mitch vyznela v hudobnom prehrávači spočiatku celkom nenápadne, naživo na seba strhla vďaka svojskému humoru jej členov a energickému mixu nástrojov na scéne pozornosť takmer okamžite. O poznanie chladnejšie oproti štúdiovej nahrávke zase zneli ich vychvaľovaní krajania Coals, ktorí v tom istom čase hrali na experimentálnej scéne Pohoda Klub.
V momentoch prekvapenia nakoniec spočíva krása festivalu. Dôkazom bolo aj netradičné spoznávanie areálu s moderátormi Rádia_FM Danielom Balážom, Pavlom Hubinákom a ich stálym hosťom Jurajom Malíčkom. Dramaturgiu poznávacej túry si síce dopredu nenaplánovali, o to viac pobavili nečakané zastávky v stanovom mestečku či náhodné stretnutia so slovenskými hudobníkmi. Cesty Pohodou sú naozaj kľukaté, kým niektoré boli zábavné, iné poučné, podvečer boli predovšetkým hudobné.
Napriek tomu, že trenčianske letisko vo večerných hodinách predsa len zalial predpovedaný dážď, na hlavnom pódiu akoby opäť zažiarilo slnko. Príjemný, veselý džez a energická šou Jamieho Culluma bol totiž dôstojným oponentom mračnám na oblohe. Alebo inak, britský klavírny virtuóz prinútil publikum zabudnúť, že na nich prší. Ľudia s úsmevom na tvári skákali v šľapkách do kaluží a nadšene pritom tlieskali do rytmu. Cullum si svojou „hyperaktívnosťou“ udržiaval neustálu pozornosť, ani na moment nedokázal obsedieť na jednom mieste. Raz za klavírom sedel, raz stál, raz kľačal, raz naň bubnoval alebo len tak bezhlavo pobehoval po pódiu a nútil dav spievať s ním jeho piesne či upravené popové hity.
Mierny dážď sprevádzal aj paralelné vystúpenie shoegazeových legiend Ride, ktoré obsadili scénu umiestnenú medzi dvoma vysvietenými ruskými kolami. V tomto prípade išlo o akési déjà vu, pretože minulý rok potrápil presne na tom istom mieste dážď aj bývalého lídra kultovej formácie Sonic Youth – Thurstona Moorea. V oboch prípadoch však zlé počasie, či mierne bizarné umiestnenie, výslednému dojmu neuškodilo a valiace sa nánosy gitarového zvuku si fanúšikovia kapely Ride viditeľne užívali. Pozitívnou zmenou oproti minulému roku však bola výmena tzv. erárnych vizuálov, pri ktorých Pohoda nahradila svoje povestné bábätká minimalistickým názvom skupiny či interpreta.
Pozornosť značnej časti festivalového publika si následne uzurpoval americký raper Danny Brown, ktorý burácajúcemu davu venoval aj svoju tenisku. Jeho šou do veľkej mieri počíta s účasťou ľudí, či už tancom alebo spevom, v tom druhom prípade však párkrát narazil na prekážky. No minimálne raz prestrelil aj on sám, keď namiesto „Slovakia“ zaznelo z jeho úst niečo ako „Slovania“, prípadne si len, rovnako ako množstvo cudzincov, pomýlil našu krajinu so Slovinskom. Aj napriek výraznému mužskému nástupu však noc na festivale patrila ženám.
Praktiky masového zvádzania na hlavnom pódiu predviedla americká hudobníčka St. Vincent. Aj keď spočiatku na jej prepracované popové aranžmány s tvrdšími rockovými sólami reagovali ľudia skôr vlažne, intenzívnej a vytrvalej snahe o interakciu sa nakoniec nemohli ubrániť. Zo zvádzania sa veľmi rýchlo zrodila zamilovanosť a z nej rýdza láska. Hudobníčku odetú vo vyzývavom červenom kostýme a čižmách na vysokých opätkoch možno ľahko upodozrievať z účelového využívania sexuality vo svoj prospech. Nesmie však ísť o Annie Clark (jej civilné meno), ktorej imidž neodráža žiadne mužské predstavy o ideálnom dievčati v hudobnom šoubiznise.
St. Vincent má všetko pod kontrolou – od prepracovaného umeleckého konceptu k novému albumu Masseduction, ktorý vtipne odkazuje na „mass production“, teda masovú produkciu uniformných výrobkov, až po pódiový prejav suverénnej rockerky a gitaristky, ktorá vracia ženy v rokenrole späť do hry. Modelová situácia: Keď na ulici stretnete St. Vincent, nepokúšajte sa o povrchné súdy, argumentačne neobstojíte. Radšej jej dajte do rúk gitaru. Po štvrtkovom programe ďalší silný koncert na hlavnom pódiu. Konkurovať mu mohli ešte Glass Animals, tí však museli svoje vystúpenie náhle zrušiť.
Ďalším podmanivým zjavom bola libanonská speváčka Yasmine Hamdan, ktorá divákov prizvala na nočný výlet po oriente. Jej jemnejší spev v rodnej arabčine a zvodný tanec na pódiu kontrastoval s ostrejším zvukom bicích či gitary, Hamdan sa však vo svete zmiešaných hudobných vplyvov cíti ako doma a familiárne sa cítila aj počas svojho vystúpenia, čo dávala neustálymi úsmevmi do hľadiska aj najavo. Jej koncert miestami pripomínal uspávanku z rozprávok v Tisíc a jednej noci, inokedy zase „zobudil“ iba samotným faktom, že slobodu, ktorú si speváčka na javisku užíva, pre mnoho jej krajaniek až takou samozrejmosťou nie je.
Hamdan však spoločenskú angažovanosť do tvorby nevkladá. Opakom je umelecký kolektív Pussy Riot z Ruska, ktorý sa dlhodobo venuje kritike Kremľa a jeho metódam vládnutia krajine. Na Pohode im patrilo práve pódium medzi dvoma ruskými kolami, ktoré využili na špecifickú hudobno-zvukovú performanciu. Väčšiu výpovednú hodnotu ako na pódiu však mali počas poludňajšej diskusie, ktorá otvorila mnohé zaujímavé témy, nielen, čo sa týka kritiky moci, ale aj súčasných vzťahov Slovenska a Ruska.
