Sobotu otváral na hlavnom pódiu koncert Československej filharmónie. Hoci nič také v skutočnosti neexistuje, organizátori ju pri príležitosti storočnice spoločného štátu vytvorili – už druhýkrát. „Futbalový tím sme mali jeden, ale filharmónie sme mali za federácie dve, tak my sme si druhýkrát spravili jednu spoločnú,“ povedal pred koncertom riaditeľ festivalu Michal Kaščák.
Hold Česko-Slovensku, Vargovi i Frešovi
Koncert mal pripomenúť aj zosnulého Mariána Vargu. Pôvodný plán bol taký, že hold mu vzdá tiež jeho spoluhráč Fedor Frešo. Život to chcel inak. „Každý rok tu s nami býval Marián Varga a v tomto roku tu s nami mal byť Fedor Frešo, Fedor mal hrať poctu Mariánovi a stala sa z toho pocta aj Fedorovi. Je nám veľmi ľúto, že tu s nami Fedor nie je, je nám veľmi ľúto, že tu s nami nie je Marián a tento koncert posielam aj im dvom do neba,“ povedal Kaščák o koncerte pod taktovkou Rastislava Štúra.
Československá filharmónia hrala krátko poobede a mnohých návštevníkov Pohody zastihla ležiac v tráve pred hlavným pódiom. Sympatickým gestom bolo, keď sa ležérne „pohodení“ diváci za zvukov hymny Česko-Slovenska na úvod koncertu spontánne postavili. Hymny Česka a Slovenska zneli aj na záver, medzitým orchester hral Smetanovu Vltavu, Dvořákove Slovanské tance aj Vargova Musica Concertante.
Počas dňa sa na hlavnom pódiu predstavila aj skupina Puding pani Elvisovej. Zahrala tiež svoju najnovšiu pieseň Pod paplón a poslala pozdrav do budúcnosti poslucháčom Rádia_FM. Znela aj pieseň Majkl Džeksn a „pudingáči“ netušili, že v ten večer sa bude ešte jeho meno na Pohode skloňovať.
Zmeny v programe
Festival tento rok postihlo aj niekoľko programových zmien. Posledný deň festivalu sa musel zaobísť napríklad bez nemeckej formácie Bukahara, ktorej spevák sa zranil. To z Európa stage, kde vystupoval v piatok, katapultovalo na druhú najväčšiu festivalovú scénu austrálskeho speváka Donnyho Benéta, ktorý akoby na Pohodu pricestoval strojom času z 80. rokov minulého storočia. Plešatý fúzatý pán v sačku a neskôr za búrlivých ovácií publika aj bez neho (v košeli), zabával publikum svojimi tančekmi a hudbou, ktorá znela, ako keby sa Sandra či Modern Talking rozhodli, že budú viac indie. Benét mal pod pódiom celkom početný fanklub.
Po tom, ako sa na hlavnom pódiu vystriedali sympatická manchesterská gitarovka Everything Everything a populárna švédska indie elektronická kapela Little Dragon, prišiel čas na jednu z dvoch hlavných hviezd večera.
Sloboda je lepšia než sex
Sixto Rodriguez sa na pódiu objavil krátko po deviatej. Hudobník, ktorému sa po filme Searching For Sugar Man doslova zmenil život, oslávi o pár dní sedemdesiatšesť rokov. Na pódium ho priviedla a usadila jeho spoluhráčka z kapely (kvôli jeho problémom so zrakom) a publikum ho privítalo obrovským aplauzom.
Koncert otvoril coververziou hitu The Doors Light My Fire a neskôr pokračoval svojimi najznámejšími skladbami I Wonder, či Sugar Man. Tie si dav hlasno pospevoval s ním. A napriek tomu, že spevácky sa Rodriguezov živý koncert nevyrovnal štúdiovým verziám, za čo môže viacero faktorov, no najmä spevákov vek a zdravotné problémy, kapela aj diváci ho podržali. Na druhej strane však Rodriguez naplno ukázal, že ešte stále má čo povedať, vie to na gitare „rozbaliť“ a stále z neho vyžaruje neskutočná charizma, skromnosť a pokora.
O tom presvedčil aj na tlačovej konferencií, kde milo a s radosťou odpovedal na každú otázku. Nevyhol sa na nej ani kritike súčasného amerického prezidenta a tiež povedal: „Poznám aj lepšiu vec ako sex. Je to sloboda.“
Plány do budúcna nechal otvorené, no dal najavo, že by rád vydal ďalší, tretí album, avšak nie je to plne v jeho rukách a záleží to od viacerých okolností.
Foto: Lucia Kotrhová/Pohoda
Po Rodriguezovi sa asi najväčšia masa divákov rozhodla pre koncert domácej hip-hopovej legendy Trosky, ďalší dali prednosť arizonskej americana kapele Calexico, ktorej vystúpením občas burácali fanúšikovské prejavy z vedľajšej scény, kde ľudia sledovali futbalový šampionát.
Nay tanečný dom ovládla v rovnakom čase argentínska formácia La Fanfarria del Capitán. Mužsko-ženskej zostave, ktorú zdobili nástroje ako husle, akordeón či trúbka, nechýbal temperament ani dobrá nálada. Hoci sú z Argentíny, z ich hudby a tanca sálal aj Balkán a najmä radosť z hudby, ktorú prenášali aj na divákov. A nikoho nebolo treba vyzývať do tanca. Hoci hudobníci neskôr rozveselený dav lákali, aby sa pomkol k pódiu, nech sa pod šapitó zmestí čím viac divákov.
"Poznáte logo festivalu? Budeme tancovať ako dvojičky. Chyťte toho, kto stojí pri vás, je jedno, či ho poznáte, alebo nie, dnes večer sme všetci bratia a sestry,“ vyzvala jedna z členiek kapely ľudí, ktorí sa vzápätí pochytaní za plecia rozkývali zo strany na stranu. Jednoducho koncert v duchu najlepších tradícií Nay tanečného domu.
„Konečne normálna hudba,“ hodnotila o čosi neskôr jedna z návštevníčok koncert čínskej kapely Re-TROS na Europa Stage. Nech si čínsku hudbu predstavujete akokoľvek, takto zrejme nie. Kombinácia živých nástrojov, slučiek a elektroniky bola jednou z najzaujímavejších vecí v sobotnom programe Pohody.
Bolo ich samozrejme mnoho a všetky sa nedali stihnúť ani náhodou. Medzi nimi napríklad Jana Kirschner a Spectrum Quartett. Sláčikové aranžmány jej skladbám sedeli. Akoby piesne vznikli presne pre ne.
Michael Jackson?
V rovnakom čase vystupovala na hlavnom pódiu americká speváčka LP. "To kto je? To je ona? Ale choďte do kelu, som si myslela, že to je Michael Jackson,“ zhodnotila jedna z diváčok príchod speváčky LP na pódium. LP sa roky živí ako skladateľka a je podpísaná pod skladbami pre hviezdy ako Rihanna či Christina Aguilera, Na konte má však aj štyri vlastné albumy, niekoľko menších hitov a jeden obrovský – pieseň Lost On You, na ktorú čakala väčšina osadenstva pred záverečným koncertom 22. ročníka Pohody na hlavnom pódiu.
Mohlo by sa zdať, že LP je takzvaný one hit wonder, nie je to však pravda a dokázala to na Pohode, spoločne so svojou kapelou. Najväčšou devízou speváčky, ktorá viacerým naozaj pripomínala Michaela Jacksona, je jej hlas. V plnej paráde ho predviedla aj publiku v Trenčíne. Je neuveriteľne mocný, plný, čistý a speváčka s ním dokáže dokonale pracovať, miestami prechádzala až do operného spevu. Skladby, pri ktorých si pomáhala aj ukulele či ústnou harmonikou, oživovala aj hvízdaním či takisto virtuóznym pískaním. Očakávaná Lost on You zaznela na záver, predtým sa diváci tešili zo skladieb ako Muddy Waters, Into The Wild, No Witness či Suspicion.
Foto: Lucia Kotrhová/Pohoda
Jeden z najsilnejších momentov Pohody
A do tretice v tom istom čase mohli upravené verzie hitov The House of a Rising Sun alebo Baba O'Riley počuť návštevníci Pohody hodinu pred po polnocou v podaní legendárneho Kronos Quartetu. „Toto je jeden z najsilnejších momentov Pohody,“ vyhlásil Michal Kaščák pred tým, než ich privítal na pódiu.
Kaščák prišiel aj so skladateľom Miroslavom Tóthom. Jeho novú skladbu Tentacles Reaching Out venovanú Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej, malo kvarteto odohrať v premiére, keďže bola skomponovaná práve pre túto udalosť. „Prvý týždeň potom ako ma Michal v tejto veci oslovil, som nemohol vôbec skladať, lebo som tomu nedokázal uveriť,“ odvetil Tóth.
Na otázku, prečo Kronos Quartet prijal požiadavku zahrať Tóthovu skladbu a venovať ju zavraždenému novinárovi a jeho priateľke, odpovedal na tlačovej konferencií huslista David Harrington. Bolo to emotívne, pretože hudobník priznal, že vie, aké to je prísť o dieťa, keďže sám prišiel o syna. No dodal, že práve hudba bola tým, čo mu pomáhalo sa s touto tragédiou vyrovnávať, aj keď úplne vyrovnať sa s tým nedokáže ani po rokoch.
Tóthova, pomerne dlhá kompozícia bola zložená najmä zo znepokojivých, až kakofonických tónov a bola tak priamo úmerná udalosti o ktorej vypovedala. To patrične ocenilo aj publikum. Na záver ešte Kronos Quartet zahrali skladbu Clinta Mansella Death is the Road to Awe z filmu Fontána (2006). Tá dostala naživo úplne nový rozmer a krásne zavŕšila veľmi emotívny a silný koncert.
