Nadšených divákov, ktorých sa vo Vrátnej zišlo asi deväťtisíc, vraj neodradili ani hrôzostrašné mračná visiace nad ich hlavami. „Akoby išlo o predzvesť čohosi tragického, osudového. Nikto z prítomných milovníkov folklóru vtedy v Terchovej nemohol tušiť, že už o tri dni vtrhne na územie našej vlasti päť spojeneckých armád Varšavskej zmluvy. Táto brutálna invázia definitívne ukončila demokratizačný proces, respektíve pochovala sen Alexandra Dubčeka a reformných komunistov o socializme s ľudskou tvárou,“ pripomína Peter Cabadaj, šéfdramaturg festivalu. Následné čistky a zákazy činnosti neobišli ani organizátorov sprievodu v Terchovej.
Foto: Miro Križo
Korene slávneho vozového sprievodu treba hľadať v terchovskej tradícii, starej minimálne od polovice 19. storočia. Terchovské svadby sa vyznačovali tým, že nevestu, ženícha a svadobných hostí vozili gazdovia so svojimi koňmi na drevených rebriniakoch, vyzdobených pestrofarebnými stužkami a inými dekoráciami. A pri všetkých svadobných sprievodoch nechýbala terchovská muzika, pred piatimi rokmi zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. „Parádne vyzdobené tátoše a vozy, ich majitelia – hrdí krojovaní furmani – a hrajúci muzikanti vo vozoch, to je unikátny jav, ktorý preslávil Terchovú a Jánošíkov kraj doma i vo svete,“ vyhlasuje Peter Cabadaj.
Za ideou predstaviť konský vozový sprievod v rámci folklórneho podujatia stojí dnes už nebohý všestranný učiteľ a obetavý kultúrny organizátor Miro Križo. Ako vášnivý a dôsledný amatérsky fotograf prvé sprievody a iné spoločenské udalosti v obci aj dokumentoval. Históriu vozového sprievodu v Terchovej počas tohtoročných Jánošíkových dní pripomína výstava A veru pošibaj koníčka ve voze, otvorená v Makovického dome v Žiline, a kniha Rok koňa, ktorú slávnostne pokrstia v piatok 3. augusta o 13. hodine pred relaxačno informačným centrom Terchovec. Konský voz ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia spájal okolité osady s centrom Terchovej. Ľuďom slúžil na presun do kostola, k lekárovi, na doplnenie zásob potravín… Obyvateľov tak sprevádzal celý život, od narodenia až po poslednú cestu a rozlúčku na cintoríne. Skutočná majestátnosť konského voza sa naplno prejavila počas svadieb.
„Od útleho detstva som sprievod vnímal ako jedinečnú súčasť svojej rodnej obce, ako niečo originálne, na čo sme prirodzene hrdí a čo nám nikto nemôže vziať – aj s ohľadom na Jurka Jánošíka. Istotne k tomu všetkému prispela magická trasa vedúca cez Tiesňavy, ktoré sú pre mnohých Terchovčanov najkrajším kúskom zeme na našej planéte,“ vyznáva sa Peter Cabadaj. Sám obdivoval furmanov a muzikantov, ktorí v rebriniakoch prirodzeným spôsobom vystavovali na obdiv vlastný majestát. A postupom času si začal uvedomovať, aký konkrétny obsah sa skrýva za slovami „odkaz otcovizne“ či „kultúrne dedičstvo“. „Asi to tak muselo byť, že prešli roky a bolo mi umožnené participovať na tejto kráse so všetkým, čo k nezameniteľnému pôvabu konského vozového sprievodu patrí,“ dodáva dlhoročný šéfdramaturg festivalu.
Jubilujúci konský vozový sprievod mal počas svojej existencie viacero názvov, ale vždy vyrazí v nedeľu o desiatej, v posledných rokoch po svätej omši za nositeľov ľudových tradícií, bez ktorých by sa ani tento sprievod nekonal. Jednotliví furmani sa s muzikantmi, ktorí tvorili „posádku“ vozov, nakoniec spoločne predstavia na pódiu v areáli pod sochou Juraja Jánošíka. V auguste 1968 to bolo posledné veľké verejné podujatie v celom Československu pred inváziou spojeneckých vojsk.
