Prvý večer patril rezidenčnému orchestru hostiteľskej inštitúcie, Slovenskej filharmónie, pod taktovkou šéfdirigenta Jamesa Judda. V dramaturgii sa črtal jeden z jej akcentov, zohľadnenie storočnice Československa aj pripomínaním tvorby oboch najbližších národov. V prvých dňoch zatiaľ symbolicky osemminútovou predohrou Alexandra Moyzesa Jánošíkovi chlapci. Vznikla v polovici 30. rokov minulého storočia a v kontexte doby zrkadlí skôr konzervatívny rukopis skladateľa. James Judd sa jej chopil energicky a vystihol tematické jadro skladby.
Len o päť rokov mladší je Koncert pre husle a orchester č. 2 od Bélu Bartóka. Zaznel v podaní skvelého francúzskeho umelca Renauda Capuçona. V extrémne náročnom parte (preto mal pred sebou notovú poistku) sa vnoril do tém a variácií komplikovaného diela, farbil a vynášal mužný tón nástroja tak, aby vždy zachoval dynamickú proporčnosť. Technickú virtuozitu, ktorá mu je samozrejmá, podriadil atmosfére partitúry, citlivo modelovanej Jamesom Juddom. Druhá symfónia D dur Johannesa Brahmsa mala silnejšie miesta v dynamických gradáciách, isté problémy sa vynorili v dychovej sekcii.
Prvý vrchol festivalu sa dostavil už v sobotu. Mozarteumorchester Salzburg hoci nepricestoval s dielom skladateľa, ktorého meno nesie v názve, očaril velikánmi 20. storočia. Serenáda podľa Platónovho Symposia pre sólové husle, sláčikový orchester, harfu a bicie nástroje od Leonarda Bernsteina v podaní Baiby Skribe odhalila do drene krásy tohto nám neznámeho diela. Bravúrne zinštrumentovaná, melodicky nápaditá, variácie na námet erotiky a lásky spracúvajúca partitúra v jej podaní bola ukážkou technickej virtuozity i cituplného dialógu s orchestrom.
Ten už v Bernsteinovi ukázal, a na dvojnásobnej časovej ploche rozvinul v 11. symfónii g mol Dmitrija Šostakoviča, že vie čarovať v pavučinovom piane. A na druhej strane burácať v opačnom extréme, v trojnásobnom forte, odrážajúcom kulminačné zlomy symfonickej drámy. Pochádzajúcej z čias, keď Šostakovič po obvinení stalinským režimom z formalizmu musel svoj názor „maskovať“ dôvtipnými symbolickými prostriedkami. Aby si ho inak prečítali boľševici a inak pokrokovo zmýšľajúca verejnosť.
Mozarteumorchester Salzburg s dirigentom Johnom Storgårdsom strhujúcim výkonom vyvolával zimomriavky. Lepší dôkaz „zásahu“ do radov publika nepoznám. Nezabudnuteľný večer.
