Komorný festival konajúci sa každoročne na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave opäť ukázal, že tvorba mladých filmárov vie stále milo prekvapiť a drží si istý kvalitatívny štandard. Tri prvky spájajúce hádam všetky ocenené filmy boli rozmanitosť, precíznosť a angažovanosť. A zatiaľ čo minulý rok takmer všetky hlavné ceny získal film Michala Blaška Atlantída, tento rok ceny putovali do viacerých rúk.
Warm Comedy about Depression, Madness and Unfulfilled Dreams / Hrejivá komédia o depresii, šialenstve a nesplnených snoch from FTF VŠMU on Vimeo.
Najviac sa darilo filmu Hrejivá komédia o depresii, šialenstve a nesplnených snoch (r. Michal Ďuriš), ktorá získala hlavnú cenu za najlepší film a tiež cenu za scenár. Dve ceny (za najlepší hraný film a zvuk) získal aj film Výlet v réžii Daniela Rihaka a tiež dokument Základná umelecká škola Petra Breinera Eda Cichu. Ten získal špeciálne uznanie a cenu divákov.
Film sa dôsledne snaží odhaliť spôsoby vládnutia primátorky Jany Vaľovej v Humennom na príklade kauzy tamojšej základnej umeleckej školy. Cicha v ňom predviedol kus poctivej investigatívy, ukázal svoju neoblomnosť, správnu drzosť a odvahu. A i keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že sa zameriava len na zanedbateľný kus omnoho väčšej skladačky a je nedotiahnutý, v skutočnosti ide o celistvý a veľmi presný obraz celého Slovenska. Cicha tak nakrútil hádam svoj najkomplexnejší a aj najlepší film. Pre tých, čo film nestihli vidieť na Áčku, je už verejne dostupný aj na YouTube.
Cenu za najlepší dokument získala Katarína Kočanová s filmom Luma Andre Keriko/Svet v duši, ktorý je portrétom mladej Rómky študujúcej v Bratislave a vyrovnávajúcej sa s rasizmom všade navôkol. V kategórii najlepší animovaný film zase vyhrala Kristína Saganová s podmanivým poeticko-surrealistickým filmom Poetika anima. Áčko však ponúklo aj množstvo neocenených pozoruhodných diel, ako napríklad Planéta Gelnica (r. Paula Reiselová), Kedy tam už budeme (r. Peter Važan) či Nostalgia (r. Matúš Ryšan).
Čo sa týka organizácie, v porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi kazila dojem mierna chaotickosť či dramaturgicky nie práve najlepšie uchopené a netradične zdĺhavé dvoj- až dvaapolhodinové bloky súťažných filmov. Cítiť bolo aj trocha skromnejšiu vizuálnu komunikáciu alebo PR. Nedostatky však našťastie zakrývali zaujímavé master classy Lousyho Aubera, Tomáša Berku či Joela Ivana Hajoša, ale aj celkom vydarené afterparty.
