NEXT ukázal, že aj chladný skelet hardvéru ukrýva srdce

Ak sa na moderné technológie pozrieme z hľadiska medziľudských vzťahov, nemajú práve najlepšiu povesť. Prísna a nekompromisná logika stroja či softvéru dokáže poľahky degradovať spoločenského tvora na atomizovanú jednotku, krása jej ambivalentnosti však spočíva v tom, že uchopená v správnych rukách môže strašiaka menom odcudzenosť rovnako efektívne aj odohnať. Ako na to? Čo tak využiť komunikačný prostriedok, ktorý je primárne spojený s pocitom – napríklad hudbu alebo zvuk? Premeniť nekonečný spletitý systém farebných káblikov na pulzujúce organické artérie sa podarilo aj 19. ročníku festivalu NEXT, ktorý v bratislavskom klube A4 na viacerých príkladoch demonštroval, že horúce srdce drieme aj v chladnom skelete hardvéru.

02.12.2018 23:01
Caterina Barbieri Foto:
Na NEXT-e vystúpila aj talianska hudobníčka Caterina Barbieri.
debata

NEXT je maratón. Najmä čo sa týka percepčných schopností jeho návštevníkov. Dôvodom je hutná koncentrácia rôznorodého programu – originálnych prístupov, zvukového umenia, improvizácií či prednášok – vďaka ktorému sa počas štyroch dní musí poslucháčska skúsenosť v krátkych intervaloch často vynulovať a znovu prednastaviť na očakávaný zážitok. Táto zmyslová gymnastika efektívne slúži svojmu účelu – núti človeka neustále sa otvárať, no vždy iným spôsobom. Sluchové ústrojenstvo dostalo poriadne zabrať už v stredu, prvý festivalový deň, keď sa ocitlo v obliehaní priestorového zvuku špeciálnej zvukovej aparatúry The Pentacle.

V Bratislave možno pod Michalskou bránou nájsť tzv. kilometrovník, ktorý ukazuje vzdialenosť do 31 miest rôznych štátov. Podobných lokalít, ktoré sa hrdia titulom východiskový bod, sa dá na Slovensku nájsť neúrekom, aj keď tím akademikov z multiorganizácie KRIAK by mohol namietať, že jediný stred sveta a vesmíru je a vždy bol v mestečku Vrbové. Festival NEXT si však v stredu vytýčil svoje vlastné centrum. Združovalo sa v hlavnej sále A4-priestoru súčasnej kultúry okolo 15-cípej hviezdy, ktorá na podlahe neukazovala na žiadne mestá ani svetové strany. Stredobodom jej záujmu bolo 15 dookola umiestnených reproduktorov (plus tri menšie), ktoré na pár chvíľ vytýčili novú zvukovú krajinu.

Ako prvá mala možnosti unikátneho surroundového ozvučenia vyskúšať slovenská producentka žijúca v Berlíne Nina Pixel. Jej vystúpenie však v poslednej chvíli zrušili a na rad tak prišiel holandský zvukový umelec Fedde ten Berge. Aj keď ide o spolutvorcu zvukového systému The Pentacle, jeho set ani zďaleka nepreskúmal všetky limity a viac ako plnohodnotnú šou pripomínal skôr obyčajnú demonštráciu produktu. Až mexický hudobník Hugo Esquinca ukázal, čo to znamená byť skutočne obliehaný niečím takým abstraktným, ako je zvuk. Obecenstvo usadené v kruhu ponechal v tme. Jediné svetlo vychádzalo z jeho laptopu, ktorým zatiaľ navôkol zhmotňoval pocity úzkosti a neistoty. Na ľudí útočil extrémne vystupňovaný zvuk, ktorý miestami pripomínal konverzáciu dvoch mimozemských organizmov. Štokholmský syndróm však zafungoval okamžite a sympatie ku kreatúram v temnote sa ku koncu menili na číru eufóriu.

Výrazný zvukový zážitok priniesla aj kórejská skladateľka a hudobníčka Ji Youn Kang, ktorú už zhora osvetľovalo jemné bodové svetlo. Ji Youn Kang sa rada dotýka organického materiálu. Svoj nástroj si preto zhotovila z bambusu, prepojila ho s počítačom a prítomným tak predviedla, ako vyzerá absolútne súznenie analógového a digitálneho sveta. S priestorovým zvukom viackanálového systému sa hudobníčka doslova vyhrala. Kým raz ho ako vrtuľník posielala do výšok, následne ho nechala spadnúť a obiehať okolo ľudí v nepredvídateľných smeroch. Ji Youn Kang v hudbe odkazuje na rituálny aspekt kórejskej šamanskej tradície a pre zážitok takéhoto typu pripravila stredajšia dramaturgia festivalu dokonalé podhubie.

Hudobníčka Ji Youn Kang predviedla, ako vyzerá... Foto: Nina Mikušková
Ji Youn Kang Next Hudobníčka Ji Youn Kang predviedla, ako vyzerá absolútne súznenie analógového a digitálneho sveta.

Latka nápaditosti využitia viackanálového zvuku bola po strede nastavená vysoko, preto bolo miernym sklamaním prvé štvrtkové vystúpenie Bálinta Szabóa alias Goshevena. Maďarský umelec prišiel ukázať výsledok svojho rezidenčného pobytu v „áštvorke“. Ten už síce nebol postavený na pätnástich, ale „len“ na šiestich výstupoch – takisto reproduktoroch naokolo – a využíval pri ňom najmä špeciálne upravenú gitaru. Aj keď program sľuboval celkom nové uchopenie tohto nástroja, namiesto nemého úžasu na ľudí čakal skôr príjemný obývačkový koncert, ktorý síce neurazil, no ani nerozcítil. Podobného izbového razenia bol aj koncert umelca vystupujúceho pod menom Élg. Chlapík vo svetríku a s okuliarmi s hrubým rámom bol prvý účinkujúci, ktorý sa predstavil klasicky na pódiu, to ostatné sa už pod adjektívum klasický zaradiť nedá. Diváci si vypočuli vlastnú verziu esperanta, dofarbenú zvukmi bublajúcej elektronickej kakofónie a ústnej harmoniky, a aj keď niekedy znela ako výlev človeka s mentálnou poruchou, ako celok pôsobila čudesne, vtipne a vťahujúco zároveň.

Posledné dva koncerty vo štvrtok ovládli triá. Ženská formácia Shitney sa na scéne pohrala s možnosťami hlasu, saxofónu, ale aj elektronických „škatuliek“, nasledujúce trio AMM zase predviedlo, že aj v živej improvizácii sa dá naučiť tichu a pokore. AMM, legendárne britské zoskupenie, patrilo k lákadlám festivalu, no vzhľadom na náročnosť a maximálne sústredenie si možno žiadalo iný čas v programe. Zvuk, ktorý vychádzal od hudobníkov v zrelom veku, evokoval obrovský továrenský kolos, ktorý sa po mnohých rokoch nečinnosti pomaly uvádza do chodu. Aby fungoval opäť ako hodinky, potreboval viac času. Najzaujímavejším momentom bolo paradoxne ticho, ktoré si po ukončení koncertu ľudia v sále vyhodnotili ako súčasť improvizácie, a úseky vysielania Rádia Viva.

Piatok a sobota pravidelne patria medzi najsilnejšie aj najnavštevovanejšie festivalové dni. Podobne ako Élg sa v piatok s ľudským hlasom pohrala aj formácia Stavros Papadopulos. Tá sa nevyhla ani spoločenskej angažovanosti, pričom svoj koncert venovala aktivistom z Greenpeace, ktorí vyliezli na vežu uhoľnej bane. Výraznú úlohu však v tento deň začal zohrávať aj vizuálny zážitok. „Táto šou nie je vhodná pre epileptikov,“ upozorňoval oznam pred koncertom rakúskeho elektronického hudobníka Jung An Tagena. A ozaj, jeho preblikávajúca farebná šou a postupne sa rozvíjajúci invazívny zvuk ukážkovo ladili a držali oči až do konca otvorené dokorán. Bol čas na ďalšiu legendu – Petra Zinovieffa – spolutvorcu ikonických analógových syntetizátorov, ktorý vystúpil spolu s violončelistkou Lucy Railton. Kontrast živej hry a elektroniky, mladosti a zrelosti zo seba však nevyťažil maximum a vo výsledku pôsobil skôr rozdeľujúco ako naopak.

S pribúdajúcimi hodinami sa v piatok situácia v bratislavskej budove YMCA, kde klub A4 sídli, začala mierne vyostrovať. Dôvodom bol hiphopový koncert, ktorý sa práve konal v tamojšom klube MMC. Pre mládež, ktorú prilákal, sa cez vstupnú halu istý čas nedalo ani dostať na festival NEXT. Kto by však premeškal záverečný koncert, prišiel by o jeden z vrcholov podujatia. Návštevníci NEXT-u si v piatok zvolili svoju kráľovnú. Stala sa ňou pôvodom kuvajtská producentka Fatima Al Qadiri, ktorá sa na dĺžku jedného setu zmenila na provokujúcu persónu Shaneera. Kabelky, líčidlá, dlhé vlasy, to všetko v hypnotizujúcej audiovizuálnej šou neslúžilo na zveličené či karikatúrne zobrazenie ženy. Práve naopak, naznačovalo, že to, čo niekomu môže prísť na prvý pohľad nemravné či nevhodné, je v modernej spoločnosti prejavom slobody.

Kráľovnou piatkovej noci sa stala pôvodom... Foto: Nina Mikušková
Fatima Al Qadiri Next Kráľovnou piatkovej noci sa stala pôvodom kuvajtská producentka Fatima Al Qadiri.

Na ženu ako objekt upriamila v sobotu pozornosť svojím multimediálnym projektom aj dvojica Bolka + Rosa Menkman. Išlo nielen o hudbu, ale aj o akýsi návod na prácu so ženským telom v prostredí počítačového softvéru. Obraz katalógovej ženskej krásy v mediálnom prostredí podrobili neúprosnej kritike a vďaka hyperbolizácii ju dohnali až k desivým polohám. Na mágiu svetla a zvuku nadviazal zvukový výskumník, improvizátor a hacker CtrlFreq, ktorý opäť predviedol vlastné rozhranie – spôsob, ako komunikuje s počítačom. Zvukové vzory a následné hudobné kompozície vytváral pomocou malých svietiacich blokov, s ktorými si na chvíľu zahral intermediálny šach.

Z krásy minimalizmu sa mohla inšpirovať aj dvojica Alexis Langevin-Tétrault + Pierre-Luc Lecours. Čím viac totiž stupňovali intenzitu svojej šou, tým menší a patetickejší bol celkový zásah. Festival NEXT tento rok patril ženám, čo potvrdila aj posledná účinkujúca – mladučká Talianka Caterina Barbieri. Aj keď nešlo priamo o vizuálnu šou, účinok bo rovnaký. Hudobníčka sa zahalila do modrej svetelnej steny, čím vedome ustúpila do úzadia svojej hudbe. Zacyklené zvukové motívy pôsobili v priam sakrálnom prostredí magicky. Barbieri ich suverénne nechala plynúť a obaľovať mysle ľudí spirituálnym kolektívnym zážitkom.

NEXT však netreba len oslavovať. Okrem problémového piatka, keď sa v budove tlačili dve celkom rôznorodé fanúšikovské základne, stretli komplikácie aj sobotný program, ktorý mal po tom hlavnom pokračovať vo vedľajšom klube. Ľudia museli dlhší čas bez udania dôvodu čakať pred dverami a keď sa klubová scéna napokon rozbehla, v celom priestore – počas setu dídžejky Wyme – vypadol prúd a poznačil tak celkovú atmosféru. Pozitíva, a najmä prínos celého festivalu však negatíva jasne prevyšujú. Z NEXT-u si totiž jeho návštevníci neodnášajú len spomienky na jednotlivé koncerty či projekty. Festival funguje trochu inak. Ako počítačový algoritmus nahlodáva spôsob vnímania, ako vírus bojuje so zdravými bunkami stereotypného a automatického prijímania vnemov. A aj keď nasledujúce dni ako antivírus efektívne zaúčinkuje realita všedného dňa, nie je pekné občas si ju nechať narušiť zmysluplnou komunikáciou so strojom – tentoraz kamarátom?

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Next #A4 – priestor súčasnej kultúry #súčasná hudba