Foto: SITA/AP, Vadim Ghirda
Skoro celý festival sme netušili, ktoré filmy by mohli získať cenu. Vedeli sme, že to nebude kultivovaný a ľudsky hrejivý Nanni Moretti s filmom Tri poschodia, ani belgická snímka Nepokojní Joachima Lafossea, ani výborne zobrazené dospievanie mladých Jacqua Audiarda v snímke Les Olympiades (názov parížskej štvrte).
Maďarská režisérka Ildikó Enyedi sa unavujúcou dlhou metrážou filmu Príbeh mojej manželky sama pripravila o akúkoľvek šancu, takisto Wes Anderson vo filme Francúzske vydanie (The French Dispatch) režijne vynikajúco zvládol plejádu výkvetu svetového herectva, ale čo chcel touto zlátaninou povedať, tomu nikto neporozumel, len on sám.
Ani Sean Penn s nevydareným filmom Deň zástavy veľa šumu nenarobil. V tom je záhada Cannes. Kto nevydrží na celom festivale a v posledných dňoch už balí kufre, nevie, na akom podujatí bol. Bolo to tak aj tohto roku. Väčšina ocenených filmov sa premietala v posledných troch dňoch.
Pri víťazke mali pohotovosť sanitky
Je známe, že pri filmoch 37-ročnej francúzskej režisérky Julie Ducournau sú v pohotovosti sanitky. Stalo sa tak pri uvedení filmu Raw (2016), keď vraj 20 ľudí omdlelo.
Údajne aj v Cannes mnohým prišlo zle, potvrdiť to nemôžem, lebo diváci si síce zakrývali oči, ale nikto neodpadol. Kontroverzná víťazná snímka Titane skutočne šokovala krutosťou, ale režisérka presne odhadla únosnosť a včas scény usekla.
Mladá žena si svoje nešťastie zapríčinila sama. Že je nezvládnuteľná, bolo jasné už od detstva, spôsobila haváriu, na ktorú doplatila. Lekári jej chýbajúcu časť mozgu nahradili titánom, ktorý ju obral o empatiu, schopnosť mať niekoho rád, ale o to viac jej pridal na sexualite.
Vraždiaci stroj miluje sex, ešte radšej vraždí, a keď je jej polícia na stope a jej identikit visí všade, zmení vizáž a vydáva sa za desať rokov strateného syna veliteľa záchrannej služby. Muž tak túži po synovi, že ju prijme, ba mu neprekáža ani zistenie, že syn je tehotný.
Čítajte viac Zlatú palmu z Cannes si po druhý raz odniesla žena
Názov filmu možno interpretovať rôzne. Titán je kov odolávajúci korózii a Titan v starogréckej mytológii znamená velikán. Hrdinka je svojím spôsobom titán odolávajúci "korózii“ a zároveň velikán v zabíjaní.
Začiatočníčka Agathe Rousselle zvládla túto ťažkú roku aj po fyzickej stránke, výborne jej sekundoval skúsený Vincent Lindon, ktorý si už nemusel nič dokazovať.
Príbeh o vyšinutých jedincoch je na jednej strane vážnym mementom pre spoločnosť, na druhej zasa upozornením, že si pred problémom netreba zakrývať oči, i keď pripúšťam, že táto téma nie je pre útlocitných divákov.
Fínska road movie a Farhadiho Hrdina
Hrdina popredného iránskeho tvorcu Asghara Farhadiho (majiteľ dvoch Oscarov) o mužovi, ktorého nepriaznivé okolnosti pripravili o česť, a fínska Priehradka č. 6 (Hytti Nro 6) režiséra Juha Kuosmanena sú síce filmy obsahovo diametrálne odlišné, a predsa len majú niečo spoločné.
Spoločná je jednoduchosť rozprávania o bežných ľuďoch, ich starostiach a radostiach. Bližší mi je fínsky film, najmä preto, že dokonale vystihol ruskú mentalitu, a pritom neskĺzol do karikatúry.
Natíska sa porovnanie s filmom Kirilla Serebrennikova Petrova horúčka, ktorý nezodpovedá realite. V Rusku sa pije viac ako inde, ale celý národ nie je nonstop pod parou. Ani Kuosmanen sa alkoholizmu nevyhne, ale jemu veríme. Neprešvihol mieru vkusu. Oba filmy dostali ex aequo Veľkú cenu.
Weerasethakulova cesta do minulosti
Muzikál Leosa Caraxa Annette je mixom viacerých žánrov, našťastie sa šikovne vyhol všetkým úskaliam a film ostal konzistentným dielom. Postrehla to aj porota, a tak si Carax odniesol z festivalu jednu z najcennejších trofejí – Cenu za réžiu. Film malo naše obecenstvo možnosť vidieť, tak bude môcť súhlasiť i nesúhlasiť.
Rafinovanú kompozíciu zvolili japonskí tvorcovia Hamaguchi Ryusuke a Takamasa Oe vo filme Drive my car, čo sa dá preložiť všelijako – Vedie moje auto, Vozí ma, Môj šofér, lebo režisérovi, ktorý inscenuje Čechovovu hru Ujo Váňa, pridelia šoférku, a to je podstata príbehu a nie naštudovanie divadelnej hry.
Rozhovory, zo strany ženy len kusé odpovede, o to však výstižnejšie, zo strany režiséra o to zvedavejšie. Vzájomné spoznávanie je jadro tohto zvláštneho zbližovania dvoch ľudí. Zaujímavé dielo neostalo ani u publika nepovšimnuté. Cena za scenár sa ocitla v správnych rukách.
O Cenu poroty sa opäť ex aequo podelili dva filmy – Pamäť (Memoria) Apichatponga Weerasethakula z Thajska a Ahedino koleno (Ha'Berech) Nadava Lapida z Izraela.
Pamäť je ako vždy u tohto Thajčana (získal už Zlatú palmu sa Strýka Bunmí) niečo, čo sa vymyká z rámca normy. Snímka je pomalá, ba až uspávajúca, ale preto, že jeho fantázia nemá medze, sa na ňu nedá zabudnúť.
Je to bláznivé a zároveň zaujímavé. Žene zomrie manžel a nejakým spôsobom sa cez neho spája s mŕtvymi z dávnych generácií, teda je to "výlet“ do minulosti. No nevšimnite si to!
Čítajte viac Vášáryová sa po 58 rokoch vrátila do Cannes! Takto sa zvŕtala na pláži v roku 1963
Autobiografický film Ahedino koleno je o cenzúre. Režiséra Nadava Lapida inšpirovali k napísaniu scenára dve udalosti – v roku 2018 bol na premiére filmu v malej izraelskej dedinke v púšti, a tam sa zoznámil s pracovníkom ministerstva kultúry.
Požiadal ho o vyplnenie dotazníka, Lapid okamžite pochopil, že ide o istý druh cenzúry, a druhou bola choroba jeho matky, ktorá zakrátko zomrela. Lapidova metafora o situácii v krajine je znepokojujúca.
Cena za austrálskeho Andersa Breivika
Aj Austrália mala svojho Breivika, volal sa Martin John Bryant, v roku 1967 zastrelil 35 ľudí, odsúdili ho na 35 rokov a dodali ešte 1 306 rokov. V Austrálii sa so zločincami nehrajú.
Film Nitram (prezývka vraha) režiséra Justina Kurzela sa premietal ako predposledný film súťaže a herec Caleb Landry Jones dostal Cenu za mužský herecký výkon. Zaslúžene.
Vrah bol čudný už ako dieťa, matka ho zbožňovala, všetko mu prepáčila, ale nedokázala ho usmerniť. Šťastnou náhodou zdedí veľa peňazí, nakupuje zbrane, má už celý arzenál, aby potom zastrelil 35 nevinných obyvateľov.
Foto: SITA/AP, Vadim Ghirda
Renate Reinsve si odniesla za úlohu v nórskom filme Julia (v 12 kapitolách) režiséra Joachima Triera (pôvodný názov Verdens Verste Menneske) Cenu za najlepší ženský herecký výkon.
Trier sa zameral výlučne na generáciu 30-ročných žien a o niečo starších mužov, ktorí prežívajú problémy predošlej 20-ročnej generácie. Hranica sa posunula nahor o desať rokov a súčasní tridsiatnici dumajú, čo urobia so svojím životom. Zaujímavý postreh a pravdivý.
Pri tejto rekapitulácii si môžete všimnúť, že výber ocenených filmov jasne naznačuje dlhoročné smerovanie Cannes k originalite a nevšedným témam. Nepochybujem o tom, že mnohé súťažné filmy budú mať u obecenstva väčší úspech, to však nič nemení na fakte, že trend je daný a postupne sa ujme.
