Prvý filmový festival v Benátkach (a aj prvý na svete) sa konal 6. až 21. augusta 1932 – ešte pod názvom Medzinárodná výstava kinematografického umenia. Jeho predsedom bol Giuseppe Volpi, popredný člen fašistickej strany a bývalý minister financií v Mussoliniho Taliansku. Jeho úlohou bolo prezentovať festival ako oslavu totalitného štátu.
„S účasťou Hollywoodu a medzinárodného publika získal režimu auru lesku, modernosti a štýlu,“ zhodnotila americká historička Marla Stoneová, ktorá sa venuje dejinám kultúry počas fašizmu.
Spojenie s diktatúrou pripomínala i hlavná cena festivalu, ktorá v rokoch 1934 – 1942 niesla meno po „ducem“ Coppa Mussolini, teda Mussoliniho pohár. Udelili ju vždy najlepšiemu talianskemu a zahraničnému filmu.
Čítajte viac Aké budú Oscary? Svoje predpovede vám predostrie festival v Benátkach
Festival sa pôvodne konal na terase Hotela Excelsior, no pre také veľké podujatie to boli malé priestory, a tak na ostrove Lido postavili novú halu Palazzo del Cinema (Kinopalác), kam sa v roku 1937 vmestilo až 60-tisíc divákov, prilákaných najmä hollywoodskymi hviezdami.
Blížiaca sa vojna to však zmenila. Porota už nebola nezávislá, do jej rozhodnutí zasahovali politici. V roku 1937 Mussolini napríklad zabránil, aby získala cenu francúzska protivojnová dráma Veľká ilúzia.
O rok neskôr sa zase postaral o ocenenie pre snímku, ktorá vznikla pod dohľadom jeho syna, a zariadil, aby zvíťazil dokumentárny film nemeckej režisérky Leni Riefenstahlovej, hoci podľa pravidiel ani nemal súťažiť.
Čítajte viac Škandály aj politika. Berlinale oslávilo 70 rokov
Výsledkom bolo, že francúzski, britskí a americkí porotcovia na protest odišli. Francúzov to podnietilo k tomu, aby založili nový medzinárodný festival v Cannes.
Mal sa začať 1. septembra 1939 a prišli naň veľké hollywoodske hviezdy ako Gary Cooper, Cary Grant či Spencer Tracy. 31. augusta sa konal otvárací galavečer, ale na druhý deň vypukla druhá svetová vojna. Festival najprv odložili o desať dní a potom zrušili.
Na tom benátskom dostávali ceny pre zahraničné filmy od roku 1938 už len nemeckí tvorcovia, ktorých krajina bola najvernejším spojencom Mussoliniho Talianska. Američania podujatie bojkotovali, a tak sa z neho stala prehliadka fašistickej propagandy.
V roku 1940 ho dokonca slávnostne otvoril sám Goebbels. Nemci tam vtedy predstavili známy antisemitský film Jud Süß. Podujatie napokon premenovali na Nemecko-taliansky filmový festival, na ktorom sa zúčastňovali už iba filmári z Talianska, Nemecka a vazalských štátov.
Domáca tlač tvrdila, že sa tým aspoň zabráni premietaniu povrchných hollywoodskych filmov a namiesto nich si vraj diváci môžu vychutnať kultivované umenie vlastných tvorcov.
V rokoch 1943 až 1945 sa však filmový sviatok pre vojnu už nekonal. Ďalší ročník otvorili až po oslobodení v roku 1946, keď festival vystúpil zo svojho fašistického tieňa a začal písať celkom novú históriu.
