Legendárny Jiří Suchý: Kolegovia zo Slovenska mi hlásili, že sa vracia starý režim

Váš otec sa okrem iného venoval bábkarstvu, vyskúšali ste si to niekedy aj vy?

Raz som si to s ním skúsil, keď napísal novú hru a obsadil ma do nej. Mal som hovoriť za jednu z tých postavičiek. Odvtedy ale ubehlo už dobrých 85 rokov.

Vašou veľkou inšpiráciou bola dvojica Voskovec a Werich. Ako ste si hľadali cestu k svojmu vlastnému humoru?

Samozrejme, že som vyšiel z nich, pretože keď som ich videl prvýkrát na scéne, hovoril som si, že aj ja chcem toto robiť. Nemal som však talent, ale že vôbec! Mňa aj ochotníci hnali, pri druhej skúške mi hovorili, aby som zajtra nechodil. Ale ja som nevedel, že nemám talent, a išiel som si za tým.

Voskovec s Werichom boli práve príčinou toho, že som sa upäl k tejto predstave a chcel som byť niekým, ako boli oni. Preto som hral vždy vo dvojici. Mojím stálym partnerom bol Jiří Šlitr a neskôr ho vystriedala Jitka Molavcová, s ktorou hráme už 50 rokov.

Udeľovanie ocenenia Umelcova misia 2024

Fotogaléria 13 fotiek

+10

Ako to, že vám to tak dlho vydržalo?

No predstavte si, že my sme sa za tých 50 rokov nepohádali, nikto nebuchol dvermi. Obaja máme nekonfliktnú povahu, ale aj keď sme si v niečom nerozumeli, vždy jeden z nás ustúpil, pretože pre nás bol milší a cennejší náš dobrý vzťah.

A s pánom Šlitrom ste sa niekedy pohádali?

Nepohádali, ale istý čas medzi nami bolo dusno, a spôsobil som to ja. Barrandov mi ponúkol možnosť natočiť celovečerný film a ja som sa do toho tak pustil, že som na Šlitra úplne zabudol. Jeho sa to trošičku dotklo.

Hovoril som si: „Ja budem režírovať film!“ a písal som scenár, no nenapadlo mi, že sme dvaja. Bolo to odo mňa škaredé. Stále sme spolu vychádzali, mali sme rovnakú šatňu, ale bola to taká tichá domácnosť.

Divadlo Semafor vediete už dlhé desaťročia. Nastala niekedy situácia, keď mu hrozil zánik?

Zánik nám hrozil každú chvíľu. Raz nám dokonca zavreli divadlo, asi desať dní sa bojovalo. Mali sme svojich zástancov na ministerstve kultúry a nakoniec sa to vybojovalo naspäť. Ale stále sme mali problémy. Keď prišla normalizácia… ja som už okrem divadla nesmel robiť nič.

Semafor začali rozkladať zvnútra, zakladali tam ďalšie skupiny, takže som mal postupne menej hracej plochy a času, a potom som mal už iba tretinu divadla. Tlačili ďalej, ale našťastie prišiel prevrat. To som zariadil, viete? (smiech) Veci sa vrátili do pôvodného stavu.

Ako sa vám podarilo prilákať do vášho divadla Louisa Armstronga?

Mali sme nesmierne schopného manažéra, európska trieda, pán Spurný. Do pražskej Lucerny dostal veľké osobnosti z vážnej hudby či z džezu. No a pozval aj Armstronga. Ten povedal, že nechce, aby jeho koncert uvádzal nejaký džezový odborník. Hovoril: „Ja robím šoubiznis a chcem, aby to uvádzal niekto, kto robí šoubiznis u vás.“

Los padol na Šlitra a na mňa, keďže sme v tej dobe zložili pesničku Hallo, Satchmo z filmu Kdyby tisíc klarinetů, a tá bola o ňom. Vďaka tomu sme sa stali moderátormi jeho koncertu a jedného dňa sme ho pozvali k nám do divadla. Tak sa mu tam páčilo, že až do rána hral s našou aj so svojou kapelou. Bolo to nádherné.

Počas svojej kariéry ste zložili asi 1 400 textov piesní. Zažili ste niekedy kreatívny blok?

Niečo také som si nemohol dovoliť, pretože divadlo muselo stále fungovať a musel som dodávať nové materiály. Herectvo si to vyžadovalo a publikum bolo netrpezlivé, kedy zase prídeme s niečím novým. Musel som teda písať, aj keby som nechcel – ale ja som chcel.

Známa je vaša spolupráca s pánom Stanislavom Štepkom, ktorý len nedávno oslávil životné jubileum.

Robili sme spolu taký „federálny“ muzikál Nevesta predaná Kubovi. Každý mesiac sme mali v Bratislave šesť spoločných predstavení – napoly radošinci, napoly Semafor. Teraz to vyzerá tak, že raz ročne hrá Radošinské naivné divadlo u nás a raz ročne zasa my u nich.

Ste zberateľom rôznych predmetov. Kedy u vás prepukla táto vášeň?

Odjakživa to bolo tak, že keď som mal nejaký predmet, ktorý sa mi páčil, schoval som si ho, a keď sa ku mne náhodou dostal druhý predmet toho istého druhu, začala mi vznikať zbierka. Čoskoro som tam mal tretí a potom šesťdesiaty…

Zbieram toľko rôznych vecí, najväčšiu zbierku tvoria prilby, mám ich vyše 120. Mám napríklad zbierku svätých obrázkov, malých vojačikov, pamiatkových lyžičiek, antických mincí. Zbieram skoro všetko a už som na tom zle s priestorom. Už neviem, kam to dávať.

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Film Square Festival, Emília Vášáryová, Jiří Suchý Aj Jiřímu Suchému odovzdala ocenenie Umelcova misia Emília Vášáryová.

Ste jedným zo signatárov dokumentu Je čas podať ruku!, ktorý vyjadruje podporu slovenským kultúrnym pracovníkom. Ako vnímate túto situáciu?

Keď som chodieval do Bratislavy, všade bola pohoda, všetko išlo… a teraz som sa zrazu dočítal, že tento je odvolaný, tamten tiež, a že si tam robí ministerstvo nejaký nový poriadok. Už sa mi hlásili kolegovia zo Slovenska, že je zle, vracia sa k nám starý režim.

Hovoril som, že to hádam v 21. storočí nie je možné! Ale vraj je. Keď potom Břetislav Rychlík napísal vyhlásenie na podporu všetkých našich priateľov, tak som tam pridal svoj podpis.

Vy sám ste si už prešli rôznymi vecami ako umelec, myslíte si, že sa tá situácia zlepší?

Bohužiaľ mi je odopreté veštecké nadanie, ale dúfam v to, som optimista. Rozhodne to nemôže trvať naveky, to by bolo proti dejinnej logike. Všetky režimy, ktoré na to išli týmto spôsobom, po čase skrachovali. No ale niekedy to trvalo mnoho rokov.