Bozky v mraze
Mladá výtvarníčka, atraktívna Lena (Risten Anine Kvernmo Gaup), po rokoch prichádza do rodnej dediny so svojím malým synom. Skúma ženskú problematiku a do svojho projektu chce zapojiť aj miestne ženy, pastierky sobov. Niektoré s ňou hovoriť odmietajú, iné sa jej, naopak, zveria, že ako ženy museli pri tejto práci vynaložiť oveľa viac úsilia, aby získali rešpekt. „Bolo to také vyčerpávajúce, až som to nakoniec vzdala,“ priznáva Lene jedna z nich.
Ako sa ukáže, aj Lena kedysi prevzala po otcovi pastiersku licenciu, tiež to vzdala a odišla do mesta. Teraz sa vracia oficiálne kvôli svojmu projektu, no zdá sa, že to nie je celkom obyčajná návšteva. Lena doma niečo hľadá a sama nevie presne čo. Mnohí ju tu berú ako vydedenca, jej obrazy ich poburujú, no ona ukazuje, že na svoj pôvod nezabúda. Vie rovnako dobre ako domáci spievať tradičné sámske piesne aj hádzať lasom.

Keď stretne mladého pastiera sobov Máhtteho (Nils Ailu Kemi), preskočí medzi nimi iskra. No aj keď majú rovnaký pôvod, sú každý z iného cesta. Odolá ich vzťah, keď každý z nich žije iným tempom? Nepraje mu ani Máhttteho matka, ktorá drží syna v područí a nechce naňho previesť licenciu na chov sobov, o ktoré sa beztak príkladne stará. Máhtte začína pochybovať o zmysle ťažkého života v tundre, Lena o svojom umení. Obaja potrebujú zistiť, kde je ich miesto a zachrániť ich môžu bozky v mraze.

Pieseň pre otca
Život Sámov v rozprávkovej krajine nie je rozprávkový, je plný tvrdej práce a ľudia sú tu navzájom odkázaní na pomoc suseda. V tundre sú preto aj vzťahy čistejšie ako všadeprítomný sneh, nevraživosť a rivalita nevydržia dlho.
Sámovia žijú na tých najsevernejších miestach Európy a Ruska v úzkom kontakte s prírodou. Označenie Laponci má vraj skôr pejoratívny charakter, keďže ho používalo väčšinové švédske, nórske alebo fínske obyvateľstvo, aby sa voči pôvodným obyvateľom svojich krajín vyhranilo, ale u nás je zaužívanejšie.
Ich tradičnú kultúru aj jazyk potláčali, vo filme preráža veľmi jemným a celkom prirodzeným spôsobom, prostredníctvom piesní, odevov starších žien, ale najmä v tradičnom spôsobe života a rodinných väzieb. Každému dieťaťu zložili jeho vlastnú pieseň, tradičný sámsky joik, ktorý nie je ani tak melódiou, ako výsostne osobným príbehom. Lena spieva pre svojho mŕtveho otca, lebo má pocit, že ho svojím životom sklamala. Podarí sa jej znova nájsť svoju životnú energiu? Dá sa spojiť minulosť s budúcnosťou, jedna individualita s druhou? Niekedy aj deti vedia ukázať cestu rodičom – tak, ako sa Lena potrebuje oprieť o svoje korene, jej syn ich práve zapúšťa, buduje si blízke vzťahy s babkou aj s okolím.

Režisérke sa do filmu podarilo preniesť čarovnú rozprávkovú atmosféru tundry, prírodné scenérie sú pastvou pre oči. Rovnako hrejivé je však aj posolstvo filmu, ktoré tento kraj presahuje. V snímke Tundra vo mne ide o konflikt medzi tradičným a moderným, ale aj medzi mestom a dedinou, konflikt vyplývajúci z dilemy, do akej miery zostať spútaný svojimi koreňmi alebo sa oslobodiť, hľadanie cesty k vlastnému ja. Také otázky sú úplne univerzálne, rozumejú im ľudia všade na svete. Festival severských filmov Scandi potrvá do 29. januára a kompletný program nájdete na stránke festivalu.