Panahiho humanistické posolstvo
Iránsky režisér Jafar Panahi dlho nemohol opustiť Irán, tohto roku sa stal zázrak. Sám nevie, ako sa zachovať, lebo mnoho jeho priateľov to urobiť nemôže a nemá z toho dobrý pocit. Môže byť pokojný, jeho film Obyčajná nehoda (Un simple accident) triumfoval, a to je hádam najdôležitejšie.
Preberal Zlatú palmu za obrovského aplauzu, sprevádzaného oprávnene veľkými emóciami. Nečudo. Málokomu sa podarí nakrútiť film s takým výrazným humanistickým posolstvom. Ponížení, zničení ľudia sa dokážu povzniesť a nechať svojho trýzniteľa, ktorý im zničil život, zavraždil rodinu, nepotrestaného. Nikomu z nich nestojí za to špiniť si s ním ruky. Na to treba mať užasnú morálnu silu a schopnosť odpúšťať.
Obyčajná nehoda nie je film o pomste, ale o ľudskosti. Vražda by im rodinu nevrátila, len by padli na jeho úroveň. Snímka je Panahim vyrozprávaná s ľahkosťou, bez drastických scén, dokonca aj s humorom a nenechá nikoho na pochybách, o akom režime hovorí, s čím sa ľudia v ňom stretávajú a dennodenne musia zápasiť o svoje prežitie a dôstojný život. No nevzdávajú sa.
Upratovanie v medziľudských vzťahoch
Na posledný moment, takmer na záver festivalu, uviedli nórsky film Sentimentálna hodnota (Sentimental Value) renomovaného nórskeho režiséra Joachima Triera. Zrelé herecké umenie predvádzajú Renate Reinsveová, Inga Ibsdotter Lilleaasová a Elle Fanningová a najmä neopakovateľný Stellan Skarsgård. Boli by sme mu dopriali cenu za herecký výkon.
Trier rozpletá komplikované vzťahy jednej rodiny, v ktorej otec je známy filmový režisér a staršia dcéra, Nora, je vynikajúca divadelná herečka. Všetci v sebe nosia nejakú traumu, najmä Nora – trpí pocitom osamotenosti a zbytočnosti. Otec sa zasa ťažko vyrovnáva so starnutím. Ako-tak vyrovnaná je len mladšia dcéra.
Konflikty v rodiny vrcholia, keď otec ponúkne Nore, aby hrala v jeho najnovšom filme, tá odmietne, a tak jej rolu obsadí zahraničnou herečkou (Elle Fanningová). Keď sa zahĺbi do neprehľadného príbehu, ktorý napísal pre Noru a najmä o nej, úlohy sa tiež vzdá.
Mladšia dcéra prispeje k rodinnej zvade, keď si neželá, aby v snímke hral jej syn. Po prečítaní scenára zmení názor a všetko je zrazu inak. Zmierenie a „veľké upratovanie“ v rodinných vzťahoch, vyrovnanie sa s minulosťou a odpúšťanie sú hlavnou témou tohto pozoruhodného diela oceneného Veľkou cenou.
Neporovnateľné filmy ocenené ex aequo
Boli časy, keď sa ceny filmom rozdávali rovným dielom bohato. Potom, našťastie, nastala na isté pauza. Porota si zrejme nevedela poradiť, čo s dvoma filmami, ktoré obísť nemôže, a tak ich šalamúnsky dali do jedného koša Ceny poroty.
Sirāt španielskeho režiséra Oliver Laxea je po filmovej stránke zatiaľ najspornejšia a zároveň najzaujímavejšia snímka festivalu. Bombastická hudba čudného sveta blízkej budúcnosti je predzvesťou tragédií, aby preverili životaschopnosť človeka nevzdať sa a povstať z popola.
Road movie o úpadku civilizácie hľadá vyvolených – tých, ktorí budú schopní morálne vybudovať nový a krajší svet, lebo ten, v ktorom žijeme, je odsúdený k zániku. Laxov opus je aj po formálnej stránke inovatívne dielo.
Zvuk padania (Sound of Falling) nemeckej režisérky Masche Schilinski zasa z rôznych uhlov filozofuje najmä o smrti. Zaujímavo a depresívne, no príliš dlho a neponúka nijakú perspektívu. V depresívnom tóne sú si svojim spôsobom oba filmy podobné, ale Laxe predsa len načrtne aspoň akú-takú nádej. Nemecký názov snímky Zvuku padania je oveľa presnejší, znie – Pozerať sa do slnka (In die Sonne Schauen), čím naznačuje, že okrem tmy je aj svetlo.
Najúspešnejší režisér Kleber Mendonҫa Filho
Za politický triler Tajný agent (O Agente Secreto) mu udelili cenu za réžiu a hlavný predstaviteľ filmu Wagner Moura zasa získal cenu za najlepší mužský herecký výkon. Musím priznať, že zaslúžene. Mendonҫa Filho je majstrom stupňovania napätia, splietania a rozplietania príbehu a navyše má pevnú ruku pri vedení hercov.
Moura mal príležitosť, vďaka dobre napísanému scenáru a premyslenému režijnému vedeniu, excelovať. Príbeh sa odohráva v Brazílii roku 1977, keď v krajine vládla diktatúra a život každého visel na vlásku.
Marcelo chce po prvé vidieť svojho syna a po druhé skryť sa v mestečku Recife a začať nový život, no to by za sebou nesmel mať na všetko odhodlaných vrahov. Nový život sa mu tam sotva podarí vybudovať. Režisér uveriteľne vniká do neprehľadných vzťahov vládnych nitiek a dáva nazrieť, ako dokážu diktátorské režimy rafinovane zničiť život človeka.
Donútená k pretvárke
Mladá žena je iná ako ostatní, je introvert, nemá veľa priateľov a ani ich nevyhľadáva. Kým sa nezoznámi so sympatickou Číňankou a padnú si do oka. Príbeh o lesbickej láske nazvala režisérka Hafsia Herziová Malá derniéra (La Petite Dernière) a hlavnú úlohu, ktorá jej priniesla cenu za najlepší ženský herecký výkon, si zahrala Nadia Mellitiová.
Ústrednou témou je tŕnistá cesta ženy, ktorá precitne, zistí pravdu o svojej orientácii a nevie, čo s tým urobiť. Neuveriteľne trpí, vyvoláva škandály, no nemá inú možnosť, len sa s tým vyrovnať. Nakoniec nájde svoj pokoj i šťastie, jediné, čo nedokáže, je povedať to matke. To je nad jej sily.
Film je znepokojujúcou úvahou nad spoločnosťou, ktorá nedokáže akceptovať inakosť a mnoho mladých životov svojim netolerantným postojom zničí.
Dardennovci opäť na scéne
Jean-Pierre a Luc Dardennovci sú pomaly už inventárom festivalu. Často si kladieme otázku, čo nové môžu priniesť? No stále darí sa im prekvapiť. Mladé matky (Jeunes Mères) je svieže dielo, veľmi dobre napísané i režírované, a tak nečudo, že si neúnavní bratia tentoraz vyslúžili cenu za scenár. No kto vie, ten vie – musím uznať.
Život piatich matiek je milý a zároveň problematický. Jednu opustí otec dieťaťa, s ktorým rátala, hlboko ju to raní, druhá bojuje s neodbytnou matkou, tretia má spoľahlivého partnera, všetko by bolo v poriadku, keby nevysvitlo, že je drogovo závislá, štvrtú nakoniec matka prijme na milosť a piata dá dieťa na adopciu.
Každá z nich prežíva materstvo inak, boria sa s inými problémami a hľadajú rôzne riešenia. A v neposlednom rade snímka zdôrazňuje, že je veľmi dôležité mať spoľahlivého partnera, ako v prípade závislej matky, ktorá vďaka nemu túto neresť prekoná a ostanú spolu ako normálna rodina. Skutočne potrebný príbeh, ktorý donúti mladé nerozvážne ženy uvažovať nad životom.
Keď forma triumfuje nad obsahom
Osobitnú cenu poroty si vyslúžil čínsky režisér Bi Gan filmom Zmŕtvychvstanie (Resurrection). Začiatok je zmätený, jeden obraz strieda druhý a dej sa odohráva v blízkej budúcnosti, keď hlavný hrdina spätne prezentuje dejiny Číny, kým sa nedopracuje do roku 2000 a aktéri čakajú na koniec sveta.
Všetko je šedé, pochmúrne, smutné, padne polnoc, nič sa nedeje, ráno vyjde slnko, svet to prežil, je opäť krásny a aj obraz hýri farbami. Nemusím hádam dlho vysvetľovať, z čoho vznikol názov filmu – svet vstal z mŕtvych. Pravdupovediac, vyznať sa v deji bol problém a nedá sa odškriepiť, že forma výrazne prevládla nad obsahom. No zaujal, lebo bol iný ako ostatné.
Keď si zrekapitulujeme súťažné snímky, tak prídeme k poznaniu, že svetu vládnu netolerantné diktátorské režimy, násilie, komplikované medziľudské i rodinné vzťahy, nevieme si poradiť s inakosťou, nechápeme dostatočne problémy mladej generácie a uzatvárame sa do ulity.
