Keď ste začínali s usporadúvaním akcií, mali ste predstavu, že sa jedného dňa vyvinú do takých veľkých podujatí, akými sú dnes?
Tým, že to bolo pred nejakými 20 rokmi, predstava bola trochu iná. Určite nie v podobe, v akej je to dnes. Naším hlavným cieľom ako občianskeho združenia bolo spropagovanie tejto kultúry. Ešte za „socíku“ u nás bola doktrína, že všetko kreslené je pre deti, a my sme chceli ukázať, že v japonskej kultúre sú animované filmy a komiksy určené pre každého, nielen pre tých najmenších.
Snažili sme sa priniesť najmä hodnotnejšie diela. Naším pôvodným cieľom bolo teda spopularizovanie tohto žánru a to sa nám, myslím, podarilo. Dnes je táto forma umenia už niekde úplne inde. Nehovorím, že každý vie, čo to znamená anime, sme v krajine, v ktorej ľudia čítajú iba nadpisy. Ale je to určite iné ako trebárs v roku 1999, keď bol tento žáner u nás absolútne neznámy.
Internet bol vtedy ešte v plienkach. Ako ste sa dostávali k tomuto obsahu?
V tomto období to boli najmä VHS, väčšinou v nemčine, a rakúske kanály ako RTL, takže animované filmy sme sledovali na káblovke. Niektorí „ajťáci“, ktorí mali prístup k internetu, ich sťahovali a vzájomne si ich potom vymieňali. Kvalita síce nebola bohvieaká, ale fungovalo to.
Ako sa postupom času vyvíjal váš festival?
Festival vznikol koncom 80. rokov, keď bol sci-fi obsah nedostupný a pašoval sa sem zo zahraničia. Knihy vychádzali ako samizdaty, ktoré sa prepisovali ručne, autori si ich sami prekladali a potom si ich prekopírovali vo firme.
Festival bol teda vo svojich počiatkoch zameraný na science fiction, v 90. rokoch sa pridalo fantasy a neskôr sa začali objavovať TTRPG ako Dungeons & Dragons či kartové hry ako Magic The Gathering. Bol to nový fenomén, ktorý prilákal hráčov strategických hier.
Tí starší na to frflali, ale vždy bola nejaká nová vlna, na ktorú sa nadávalo. (smiech) Potom prišli počítačové a konzolové hry a napokon aj manga a anime. Naše združenie malo prvé premietanie a vôbec miestnosť zameranú na túto tému na Comics Salóne v roku 2000. Vtedy sa u nás začalo propagovať anime.
Neskôr sa na to nabaľovali ďalšie veci – do kurzu sa dostali seriály ako Hviezdna brána či Doctor Who. Starší fanúšikovia, ktorí vyrástli na knihách a neskôr filmoch, boli podráždení, že novšia generácia sleduje akurát seriály. Potom túto úlohu prevzal komiks – že dnešní mladí pozerajú len na obrázky.
Momentálne tu máme zase vlnu K-popu a kórejskej kultúry. Takže toho postupne pribúdalo a paralelne s tým išiel cosplay, keď sa návštevníci prezliekajú za svoje obľúbené postavy z kníh, filmov, zo seriálov či z anime.
V roku 2000 to boli tak tri-štyri kostýmy a dnes máme na Slovensku medzinárodnú kvalifikáciu na európske majstrovstvá. Tiež sa to vyvíjalo postupne, a nielen u nás, ale po celom svete. Spolupracujeme s rôznymi zahraničnými festivalmi a súťažami, takže vieme súčasné trendy zachytávať celkom slušne.
Ktoré súčasti programu sú u návštevníkov najvyhľadávanejšie?
Snažíme sa byť orientovaní na celú popkultúru. Program je dramaturgicky stavaný tak, že by si tam každý mal nájsť to svoje. Pre každú tému máme miestnosť, kde sa každú hodinu mení program, konajú sa tam rôzne prednášky, workshopy či krsty kníh.
Máme viacero súťaží – výtvarné, vo fotografovaní či v písaní poviedok. Snažíme sa dať priestor ľuďom, ktorí sú kreatívni, aby mohli ukázať, čo v nich je. Raz za niekoľko rokov z toho vydávame aj zborník.
Každá sekcia je navštevovaná, takže ťažko povedať, či je niečo z toho najvyhľadávanejšie. Pre bežného človeka je highlightom cosplay, ktorý je u nás na svetovej úrovni, jednotlivé kostýmy sú neuveriteľné.
Veľmi obľúbené sú aj tanečné súťaže v K-pope. Väčšinou ide o kopírovanie tanečných kreácií a dramaturgií, ktoré sú v kórejských hudobných klipoch. Nie sú triviálne, synchronizácia toľkých ľudí je celkom náročná a účastníci si navyše väčšinou vyrábajú aj vlastné kostýmy podľa videoklipov. Vrážajú do toho veľa času aj peňazí.
Foto: Comics Salón
Spomenuli ste kórejskú kultúru, ktorá sa za posledných desať rokov stala výrazne populárnou po celom svete. Čím to podľa vás je, že zaujala také masy ľudí?
Má to svoje špecifiká. Som starší než generácia, ktorá na tom momentálne „fičí“. Do veľkej miery mi to pripomína 80. roky, keď boli hudba a videoklipy plné farieb a emócií.
K-pop je chytľavý a opäť so sebou priniesol boy- a girlbandy na spôsob Spice Girls či Backstreet Boys. Akurát, že je to ešte oveľa šialenejšie. Dobre sa na to pozerá, dobre sa to počúva, aj keď to nie je moja šálka kávy – ja mám rád metal. Má to však niečo do seba a mladých to baví.
V súčasnosti je obrovským fenoménom snímka K-pop Demon Hunters, ktorou tvorcovia trafili do čierneho. Ide o film, ktorý pôvodne naanimovali a vyvinuli Sony Animations Studios počas pandémie. Manažéri na vysokých miestach kreatívnych spoločností a filmových štúdií idú väčšinou na istotu, a preto to často stojí za „starú belu“.
Produkčne vložili do filmu asi 100 miliónov dolárov a povedali si, že to určite nebude mať úspech, pretože kto by chodil na film o kórejskej kultúre – tak to predali Netflixu za 120 miliónov, a ten na tom zarobil neskutočné peniaze. Ešte sa nestalo, aby sedem pesničiek zo soundtracku kraľovalo svetovým hitparádam.
Ide o najstreamovanejší film v histórii Netflixu.
Áno, to je tiež pravda, plus vidíme, koľko ľudí si podľa toho robí kostýmy, ako veľmi sú K-pop Demon Hunters virálni. Je to skvelým príkladom toho, ako sa páni na vysokých miestach prerátali a predali práva na frančízu s takým obrovským potenciálom. Je to celkom vtipné.
Čo sa týka žánrov manga a anime, povedali by ste, že sa za posledné roky stali súčasťou mainstreamu?
Dá sa povedať, že je to istým spôsobom mainstream. Anime je veľmi rozšírené na streamovacích platformách, vďaka nim sú globálne dostupné. Na Slovensku majú distribútori a vydavateľstvá zvláštny prístup – väčšinou idú po nejakých „evitovkách“ alebo detektívkach, ktoré pre nich predstavujú istotu.
Žánrová literatúra ako fantasy či sci-fi sa nachádza skôr v malých vydavateľstvách. Juraj Červenák mal napríklad veľký úspech v Čechách, no Slovart s Ikarom medzitým zaspali dobu.
Asi v roku 2009 sme mali ako hosťa na festivale Andrzeja Sapkowského. Vtedy som si sadol s pánom Hegerom zo Slovartu, ktorý vtedy vydával jeho Husitskú trilógiu, a pýtal som sa ho, či konečne nevydajú Zaklínača. A on mi povedal, že veď načo, to už vyšlo v češtine, nikto o to nemá záujem. Tak to teraz vydal Albatros, vyšla populárna hra aj seriál. To sú tie školácke manažérske chyby, ktoré vydavatelia robia.
Keď počúvam podráždené reakcie fanúšikov, že prečo sa do kinodistribúcie neinvestuje toľko ako v Nemecku alebo v Rakúsku, tak je to preto, lebo u nás všetci idú na istotu a tieto žánre podceňujú.
Výnimkou je Itafilm, ktorý distribuuje veci od Sony a Crunchyroll. Ich anime sa snažíme propagovať prostredníctvom našich sociálnych sietí a teraz boli milo prekvapení, aký je záujem o najnovšieho Demon Slayera.
Aj mňa to prekvapilo, lebo čo si pamätám predchádzajúci diel, na premiére nebolo ani zďaleka toľko divákov. A teraz bol plný IMAX.
Treba si však uvedomiť aj to, o aké filmy ide. Itafilm uviedol niekoľko športových anime snímok, no to nie je niečo, čo priláka mainstreamového diváka. Čo sa týka predchádzajúceho Demon Slayera, tak to boli v podstate tri diely seriálu – Infinity Castle je konečne niečo, čo v ňom nebolo. Ide o koniec mangy, ktorý sa rozhodli spracovať v troch filmoch. Je to teda niečo, čo si ľudia nemohli pozrieť doma.
Aj My Hero Academia dopadla zle, pretože išlo o epizódy z piatej série – no koho to zaujíma? Pri Demon Slayerovi musím povedať, že keby som to nemal načítané a napozerané, tak by som sa v tom stratil, pretože tam je milión postáv a flashbackov, ktoré ľudia, čo to vidia prvýkrát, nepoznajú.
Myslím si teda, že je to aj o výbere toho, čo je vhodné. Stand-alone filmy ako Akira či Ghost In The Shell majú pre diváka, ktorý to nikdy predtým nevidel, väčší význam. Toto je veľký problém – na koho sa chcú distribútori zameriavať a ako dlho to dávajú.
Pretože niektoré anime filmy boli v kinách možno týždeň a potom ich už nepremietali. Nemôžu čakať, že si s tým vybudujú základňu divákov. Treba na tom kontinuálne pracovať a prispôsobovať ponuku. Jediné poriadne kino v Bratislave, ktoré niečo takéto dáva, je Nostalgia – a aj to len preto, lebo tamojší organizátori sú fanúšikovia, a tak vyberajú žánrové filmy a neboja sa toho.
Čítajte viac Zabíjanie démonov na veľkom plátne stojí za to
Myslím, že aj Lumiére mal nedávno premietanie nejakých anime filmov od štúdia Ghibli.
Áno, to je tiež de facto klubová scéna. Čo sa však týka multiplexových kín, tak to nie. Takže keď sa ľudia sťažujú, prečo to tu nemáme, dôvodom je, že sa tu pre to takmer nič nerobí. Mangy sú napríklad vydávané v češtine, v slovenčine ich je úplné minimum.
Rozhovor by som zakončila trochu pozitívne: Máte odporúčanie na nejakú mangu či anime, o ktorých sa veľmi nehovorí, no malo by sa?
Úžasná manga a anime je Fullmetal Alchemist. Zaslúžil by si odkúpenie od nejakej stanice, ktorá by ho vysielala.
Tiež ho mám veľmi rada. Videli ste aj hrané filmy, ktoré nedávno vznikli?
Videl som prvý seriál, ktorý robili, keď ešte Arakawa nedokreslila mangu, takže si tam domysleli celý koniec. Bolo to dosť dystopické, prirovnal by som to k seriálu Hra o tróny – začínalo sa to super a skončilo sa to strašne. Potom som si pozrel Fullmetal Alchemist: Brotherhood, ktorý bol presne podľa mangy, a to bolo úžasné. Ďalšie spracovania som nevidel.
