Po rokoch provizórnych podmienok, keď sa slovenskí filmári museli uspokojiť so zapožičanou technikou a priestormi, ktoré len nedokonalo suplovali funkciu skutočných ateliérov, sa v roku 1949 konečne začala výstavba filmových štúdií na bratislavskej Kolibe. Skutočná prevádzka sa v nich rozbehla o štyri roky neskôr. Spočiatku ich tvorili len skromné priestory, dve haly na nakrúcanie, jednoduché dielne, základná technika a administratívna časť. Až za chodu sa odhaľovali a odstraňovali nedostatky „slovenského Barrandova“ a hoci sa Koliba v praxi nikdy nestala skutočne prosperujúcou, výnosnou inštitúciou, jej úloha bola pre slovenský film kľúčová.
"V čase bežnej prevádzky Koliby existovala slovenská kinematografia ako funkčný systém, ktorého základom bola kontinuálna filmová produkcia so všetkými technológiami, profesiami aj financiami nevyhnutnými na tvorbu a výrobu filmov. Z tohto hľadiska bola vtedy slovenská kinematografia porovnateľná s okolitými krajinami,“ vraví filmový vedec a riaditeľ Audiovizuálneho fondu Martin Šmatlák.
Fungovanie Koliby bolo založené na princípe štátneho monopolu, ktorý na Slovensku platil už od konca druhej svetovej vojny. Zmena bola po roku 1989 nevyhnutná, ale podoba, v ktorej sa krátko po revolúcii odohrala, bola pre slovenskú kinematografiu takmer likvidačná.
"Kolibské filmové štúdiá sa nestali obeťou doby. Stali sa obeťou skupinových záujmov, ktorým nešlo o zachovanie našej kinematografie, ale najmä o získanie nehnuteľností v lukratívnej lokalite. Tam kdesi je začiatok celej kolibskej skazy. Výsledkom bolo zrušenie filmovej výroby, prepustenie stoviek filmových profesionálov aj skutočná devastácia filmových technológií a služieb, ktoré slovenskí filmári museli neskôr hľadať v zahraničí,“ vraví Šmatlák a dodáva, že okolité krajiny z bývalého východného bloku transformáciu štátnej kinematografie prekonali podstatne lepšie, čo sa na zaostávaní slovenskej filmovej tvorby za tou českou či poľskou odzrkadľuje až dodnes.
Snaha slovenských filmárov zastaviť či aspoň zmierniť ich drastickú a netransparentnú privatizáciu bratislavských štúdii bola nejednotná a proti silným tlakom politických kruhov azda ani nemala šancu uspieť. Štúdio Koliba, a. s., sprivatizovalo filmové ateliéry nad Bratislavou zmluvou z 1. júla 1996, odkúpenie srdca slovenskej kinematografie kontroverznú spoločnosť vyšlo na 110 miliónov korún.
Hoci efektívnosť kolibských štúdií či kvalita ich tvorivých výstupov v časoch ich plnej prevádzky môže byť predmetom polemiky, faktom zostáva, že bez nich zostal slovenský film visieť vo vzduchoprázdne. Strata výrobnej základne sa odzrkadlila najmä na žánroch, ktoré sú od technického či remeselného zázemia celkom závislé, ako animovaný film či rozprávková tvorba. Slovenský film bol naraz odkázaný na príležitostnú iniciatívu jednotlivcov a súkromníkov.
"Dôsledky devastácie Koliby pretrvávajú dodnes. Je tam síce sídlo prosperujúcej súkromnej televízie, ale väčšina celého kolibského areálu je stále nevyužitá. Bývalé špičkové filmové technológie a pracoviská sú zničené alebo len dožívajú. Cesta späť na Kolibu už možná nie je a stavať nové filmové centrum, to by bolo možné len s veľkými investíciami, na ktoré štát nemá zdroje,“ tvrdí Martin Šmatlák.
