Mira Fornayová: Ľudia by si mali všímať outsiderov

Mladá slovenská filmárka zvíťazila na Medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame. Správy o úspechu Miry Fornayovej a jej druhej celovečernej snímky Môj pes Killer boli v januári znamením, že slovenskú kinematografiu čaká dobrý rok. Režisérka, ktorá vyštudovala na pražskej FAMU, na seba upozornila už svojím debutom z prostredia mladých Slovákov v írskom exile. Líštičky pred štyrmi rokmi uviedla na prestížnom festivale v Benátkach. Novinku, ktorá sleduje mladého skinheda v chudobnom česko-slovenskom pohraničí, zas svojim slovenským krajanom po prvý raz predstavila v polovici marca ako otvárací film 20. ročníka Febiofestu.

02.04.2013 12:00
Mira Fornay režisérka Foto:
Mira Fornayová s filmom Môj pes Killer zvíťazila na festivale v Rotterdame. Cenu udelila porota, v ktorej bol napríklad aj čínsky umelec a disident Aj Wej-wej.
debata

Účasť slovenskej snímky na prestížnom zahraničnom festivale je ešte stále výnimočná udalosť, vám sa podarilo debutovať v Benátkach a svojím druhým filmom dobyť festival v Rotterdame. Iste sa často stretávate s otázkou: Ako je to vôbec možné? Poznáte odpoveď?
Myslím, že to najskôr bude súhra viacerých vecí – iba talent nestačí, no určite s tým súvisí aj práca na sebe a dávka šťastia.

Pomohli aj dobré kontakty?
Festivaly, a nielen ten rotterdamský, si náš film všimli už na work in progress v Karlových Varoch, kde sme ho prezentovali, už tu ich projekt zaujal a začali nás sledovať. Vtedy sme boli v štádiu strihu. Na festival v Solúne, tiež na work in progress, sme dokonca dostali cenu za najsľubnejší projekt. No určite tu nešlo o osobné kontakty, ale o to, že film zástupcov festivalov od začiatku zaujímal. Že si ho všimli a začali nás bombardovať svojím záujmom o film, a teda nie my ich.

Ale čiastočne určite ide aj o dobrý marketing, nie?
Vždy ide v prvom rade o kvalitu filmu, ktorý má v sebe niečo svojské a má rukopis. Na festival v Rotterdame sme sa určite nedostali preto, že sme film dopredu prezentovali na work in progress, hoci iste pomohlo, že už tam si mohli film všimnúť a vedeli o ňom. Ale rozhodlo to, že boli pre film v Rotterdame programeri nadšení a boli napokon veľmi radi, že sme si z tej ponuky festivalov vybrali práve ich.

Ako to bolo s vaším debutom? Pomohlo, že vznikal v zahraničnej koprodukcii?
Som presvedčená, že aj vtedy najväčšiu úlohu zohralo, že sme urobili kvalitný film. A mali sme aj začiatočnícke šťastie, že si nás v Benátkach všimli. Prosto sme ho poslali do Benátok, a bolo. Samozrejme, s oficiálnou prihláškou nám pomáhala Saša Strelková za Slovenský filmový ústav.

Ako sa nadväzuje na úspešný debut? Nepociťovali ste väčší tlak?
V Benátkach sme boli v sekcii debutantov, čo bolo skvelé. Žiadny veľký tlak som nepociťovala, lebo to je veľmi nezávislá autorská sekcia a dokonca v ten rok ani nebola súťažná, udeľovala sa iba divácka cena. To vytvorilo veľmi priateľskú atmosféru medzi filmármi, a to ma nakoplo.

Ale potom ste sa – prinajmenšom v domácom prostredí – ocitli pod väčším drobnohľadom ako filmári, ktorí svoje prvotiny testujú na lokálnej úrovni. Vôbec vás to neovplyvnilo?
Nikdy som o svojej práci neuvažovala takto strategicky, myslím, že by to ani nikam neviedlo. Veľa filmárov kalkuluje, ako sa dostať na festivaly a často to tak akurát prekalkulujú. Naozajstný zmysel má len robiť to, čo človeka baví a napĺňa a stojí si za tým, čo robí.

Líštičkami ste chceli vyprovokovať debatu, so snímkou Môj pes Killer v tomto trende, zdá sa, pokračujete…
Autorský film by mal provokovať debatu tak ako žánrové filmy by mali spĺňať očakávania daného žánru. Keď sa na komédii nikto nesmeje, je to „prúser“, a podobne je to aj s autorským filmom, ktorý nedokáže vyvolať diskusiu. Ja som sa rozhodla venovať autorskému filmu, ktorý má ľudí viesť k mysleniu ako takému.

Ústrední hrdinovia oboch vašich filmov sú „ťažké oriešky“, nepozerá sa na ne práve najľahšie. Neobávali ste sa, že si k nim divák nenájde cestu?
Pre mňa postavy v mojich filmoch nie sú nesympatické – vnímam ich ako výzvu. Outsideri sú pre mňa zásadní, aspoň doteraz boli. Už len preto, že sa nestali outsidermi z vlastného presvedčenia, no priviedli ich tam veľakrát životné okolnosti. Naša spoločnosť je zameraná na úspech a úspešných ľudí, ale pritom je tu v skutočnosti obrovské množstvo takých, čo sú presvedčení, že sa im veľmi nedarí. Cítia sa spoločensky nedocenení a veria, že si ich spoločnosť nevšíma dostatočne. Takáto frustrácia môže mať tragické dôsledky, a preto na nich chcem upozorňovať vo svojich filmoch a chcem, aby si ľudia outsiderov všímali so mnou. Nič nás to nestojí!

Ako dieťa presedela úspešná filmárka celé... Foto: Ľuboš Pilc
Mira Fornay režisérka Ako dieťa presedela úspešná filmárka celé hodiny pred televízorom. Dnes doma nijaký nemá.

Váš absolventský film Malé nesdělení využíval hádam až surrealistickú obrazovosť, teraz sa zdá, akoby ste prešli na drsný realizmus. Rozhodli ste sa robiť veci inak?
Myslím, že aj Môj pes Killer je veľmi vizuálny a dokonca by som ani nesúhlasila s tým, že je výhradne realistický. Rozpráva o reálnej sociálnej téme, ale netradičnou formou. Mám pocit, že sa práve v Killerovi vraciam k formálnemu štýlu, ktorým som pracovala predtým, k podobným vizuálnym kompozíciám – a našli by sa aj iné paralely. V Líštičkách som sa od štýlu, ktorým chcem nakrúcať svoje filmy, trochu odklonila a nebol v ňom úplne zreteľne čitateľný rukopis. Príbeh tú vizuálnu stránku filmu trošku prebil, čo bolo spôsobené aj silným tlakom podmienok, ktoré neboli práve ideálne. Bola to pre mňa dôležitá lekcia, i keď Líštičky sú môj debut a veľmi autorský. No v Killerovi som dostala lepšie podmienky, čo mi umožnilo byť najmä autorom, nielen režisérom.

Zdá sa, že máte veľmi jasnú predstavu o tom, ako by mal váš rukopis vyzerať…
V každom prípade je zásadné neustrnúť na tom, s čím má človek úspech a neopakovať to donekonečna. Stáva sa to mnohým režisérom, myslím, že aj slovenským. Vždy sa snažím objavovať niečo nové v rámci danej témy, ako aj vo svojom pohľade na veci okolo. Jednoducho neustrnúť ako autor vo vlastnej zručnosti a talente. Sociálne témy sú mi blízke, ale obsah musí nájsť vždy adekvátnu obrazovú formu a mať autorský rukopis. Bez rukopisu je aj žánrový film iba scenárom technicky prevedeným na filmový materiál. To je málo.

Ako sa podarilo štábu stotožniť sa s vašou víziou?
Myslím, že jedným z mojich najlepších rozhodnutí bolo nakrútiť film na 35 mm, hoci ma všetci odhovárali kvôli nehercom. Ale vezmite si hneď prvý záber filmu – vychádzajúce slnko nad krajinou. Ak by to bolo nakrútené na digitál, nebolo by to také silné. Digitál je dobrý, lebo je lacnejší, ale 35 mm je 35 mm. Mala som zároveň naozaj veľké šťastie na štáb. Tak kameraman, ako aj majster zvuku a všetci ostatní podporili môj koncept. Bol náročný v tom, že musel zachovať realistickú autentickosť v hranom vizuálnom filme, kde je napätie vytvárané dlhými zábermi. Film síce pôsobí veľmi autenticky, ale v skutočnosti je za každým záberom množstvo priamych autorských rozhodnutí a kompozičnej štylizácie.

Fúzie medzi dokumentárnym a hraným žánrom sú v slovenskej kinematografii zastúpené celkom hojne. Vychádza to z potreby alebo podmienok našich filmárov?
Ťažko povedať, ale zdá sa mi, že u nás sa všetko, čo je autentické, jednoducho zaškatuľkuje ako „dokumentárne“, čo je vlastne veľmi smutné. Veľa z filmov, ktoré tu považujeme za polodokumenty, by v zahraničí chápali ako kvalitné hrané filmy. Ak by sme chceli za filmárov na pomedzí hraného filmu a dokumentu označiť Kena Loacha či Mikea Leigha, asi by s tým tiež nesúhlasili.

A čo herci? Podobne ako mnohí vaši kolegovia obsadzujete nehercov. Chýbajú nám prirodzení profesionáli?
Niektoré témy si nehercov vyslovene vyžadujú, a to bol aj prípad filmu Môj pes Killer. Obsadiť hercov, to by náš veľmi jednoduchý príbeh zničilo. Náš film nevyžadoval žiadne extrémne herectvo či herecký talent. Skôr išlo o to nájsť tváre, v ktorých sú zapísané životné príbehy. I keď nik nehrá sám seba, fakt, že všetci neherci pochádzajú z lokality nášho filmu, určite veľmi pomohol nielen príbehu, ale aj nehercom, a tak sa mohli ľahšie stotožniť s postavami. A že sa z nehercov stáva trend? Nemôžem slovenských hercov hodnotiť, verím, že sú aj mnohí kvalitní, ale bohužiaľ, keď hrajú v divadle a telenovelách, tak ich to určitým spôsobom obmedzuje a stanovuje ich latku. Pre mňa neherci boli ideálni na dosiahnutie autentickosti – a v tomto prípade si to vážne neradno pliesť s dokumentárnosťou. Aj keď práca s hercom a nehercom je určite iná, no Killer je hraný film. Je dôležité povedať, že naši neherci vo filme rozhodne nestvárňujú seba. Ten film je veľmi krutý a čo i len tieň podozrenia, že na plátne prezentujú vlastné postoje, by im mohol vážne poškodiť.

Mareka vo filme stvárnil neherec Adam Mihál.... Foto: asfk
film moj pes killer Mareka vo filme stvárnil neherec Adam Mihál. Killer, ktorý naháňa na plátne strach, je v skutočnosti záchranársky pes Lex.

Aké ste mali požiadavky na obsadenie hlavného hrdinu?
Musel vyzerať na 18 rokov, byť ochotný vyholiť si hlavu, ale v prvom rade som chcela neherca, ktorého práca so mnou bude baviť. Môžete chodiť po školách a hľadať presný typ, ale chlapec, ktorý si dá tú námahu prísť na kasting, dáva jasný signál, že v ňom máte partnera a vaša spolupráca bude interakciou.

Adam Mihál vyzerá v úlohe Mareka ako výsledok dôkladného výberu. Kombinácia bezcitnosti jeho činov a krehkosti v jeho tvári nemôže byť náhodná…
Adam ma presvedčil, keď v jednej improvizácii dokázal situáciu natoľko precítiť, že som pochopila, že sa nebojí poodhaliť časť seba a dáva mi dôveru ako režisérovi, že to nezneužijem. Nemal s postavou veľa spoločného, no bol príbehu otvorený a veľmi citlivo mu porozumel. Vytváral spolu so mnou postavu zvnútra a nie iba vonkajšími znakmi. Samozrejme sme občas „narazili“, lebo tá postava vo svojej jemnosti a tragickosti by bola orieškom aj pre veľmi trénovaného herca. A tvár Adama vie udržať tajomstvo, to bolo pre mňa podstatné.

Ako sa vám podarilo nájsť do filmu psieho herca?
Najskôr sme mali psa až z Prahy, ale bolo to príliš komplikované. To, že sme natrafili práve na tohto úžasne vytrénovaného psa, ktorý inak pôsobí ako záchranár, bolo veľké šťastie a práca produkcie. Jeho pán k nám bol veľmi ústretový, ale predpokladám, že už filmárov nebude chcieť v živote ani vidieť. Nevedel pochopiť, čo nám to tak dlho trvá. Myslím, že veľa ľudí z lokality, kde sme nakrúcali, vďaka nám zistilo, že tie filmy nie sú až taká „sranda“. Aj sme si vypočuli, že by s nami nemenili.

Pes je vo filme aj silným vizuálnym prvkom. Výborný je v dlhom zábere, kde partia skinhedov kráča vpred a pes preletuje od jedného k druhému a celkom tak mení dynamiku scény…
Táto scéna práve fascinovala aj porotu v Rotterdame, na záver festivalu za mnou prišiel jeden člen poroty s presvedčením, že chalani v tej scéne museli psa motivovať mäsom! To nebola pravda, medzi psom a hercami vzniklo úžasné prirodzené puto. Najmä medzi psom a Adamom bolo cítiť, ako sa majú radi a je to v tom filme aj vidieť. Lex bol podobne ako Adam veľmi disciplinovaný a bola s nimi oboma veľmi dobra práca.

Čo hovoríte na legislatívu, ktorá by tieto typy psov celkom zakázala?
Myslím, že by mali zakázať skôr mnohých pánov bojových plemien. Tieto psy dokážu byť určite nebezpečné, ale v prvom rade sú veľmi lojálne a verné. Je teda na pánovi, čo si z neho vycvičí, a to aj v prípade kokeršpaniela. Tie štatisticky spolu s jazvečíkmi útočia na človeka najčastejšie. Vlastne je to presne ako s ľuďmi – je potrebná výchova a vzdelanie, aby sa človek nestal agresorom pre spoločnosť.

Pred nakrúcaním ste strávili veľa času s rasistami, robili ste si terénny prieskum aj medzi chovateľmi bojových plemien?
Jasné, už mám medzi chovateľmi dokonca veľa priateľov. Chodila som s nimi na rôzne akcie viac ako jeden rok – teda na tie legálne, takzvané pitbul športy – psy skáču na peška, prekonávajú prekážky, niektoré aj utiahnu kamión. Oni tým žili. Napríklad aj pre svoje deti – bábätká štrikovali čiapočky s nápisom „pitbul“, a tie sa so psami hrali ako so súrodencami. Samozrejme, medzi psičkármi bojových plemien určite natrafíte na rôzne typy, aj na vyholených „náckov“.

Ústrednou témou filmu Môj pes Killer je rasizmus. Chýba nám aj po rokoch diskusie a medializácie tejto problematiky zrkadlo?
Je to stále veľmi silná téma, aj keď je extrémne medializovaná, myslím, že veľmi povrchne. Frustrácia ľudí, ktorí nemôžu mať to, čo chcú a potrebujú, alebo to, čo si môžu dovoliť iní, no oni nie, bude ešte narastať. Populistické reči o „hľadaní vinníka“ týmto získavajú na sile.

Myslíte, že film ako médium má moc niečo alebo niekoho zmeniť?
Podľa mňa má film možnosť ovplyvniť naše myslenie nad zmyslom vecí. Vo svojom filme v prvom rade kladiem otázky, ale odpovede chcem hľadať spolu s divákom. Je to forma dialógu, kde nie je nevyhnutné dospieť k absolútnym riešeniam, dôležitejšia je diskusia. Keď táto väzba funguje a divák je správne naladený, môže film určitým smerom posunúť veľa vecí. Ale na masovú zmenu je jeden film málo. V každom prípade verím, že by pozornosť mala byť v tomto ohľade nasmerovaná na deti a mladých ľudí, ktorí sú napríklad v stredoškolskom veku a sú tak otvorení, aktívni a radi objavujú nové veci. Autorský film je podľa mňa ideálnym prostriedkom k rozvoju kritického myslenia, ktoré v našej spoločnosti chradne.

Filmom ste sa vraj chceli dopátrať toho, odkiaľ rasizmus vyviera. Zistili ste viac, ako ste vedeli predtým?
Nemyslím, že by mal filmár dovysvetľovať vlastný film v rozhovoroch a k téme rasizmu by sa mali určite radšej vyjadrovať odborníci. Mojou odpoveďou je film. Chcem, aby na to diváci v kine prišli sami, aj spolu so mnou.

Na rasizmus sa pozeráte z netradičného uhla – očami rasistu. Bol to od začiatku váš zámer?
Áno, z toho som vychádzala. Stereotypný prístup k tejto problematike ma už totiž iritoval a myslím, že aj samotní Rómovia sa už cítia zneužití pre filmy o nich samých. Pohľad filmárov, ktorí ich nakrúcajú, ako spievajú a tancujú kdesi v osade, je pri tom niekedy veľmi orientalizovaný. Komu to vlastne pomáha? Zrejme sa do tejto témy veľa filmárov púšťa jednoducho preto, že je populárna, a to zaváňa filmárskym populizmom.

Do tejto témy veľa filmárov púšťa jednoducho... Foto: Mirafox
Môj pes Killer Do tejto témy veľa filmárov púšťa jednoducho preto, že je populárna," vraví Fornayová o množiacich sa filmoch na tému rasizmus. Stereotypný prístup podľa nej irituje už aj samotných Rómov.

Ako ste dokázali vysvetliť malému rómskemu chlapcovi, predstaviteľovi Lukáška, že mu budú pred kamerou škaredo nadávať?
Je to zvuk mimo obrazu. Keď sme nakrúcali, boli poznámky miernejšie, ale vyostrili sme ich do finálnej podoby až dodatočne. Inak by to asi nešlo. No Liborko bol skvelý detský neherec a chápal všetko v príbehu, aj prečo sa tak musí stať, ako aj jeho rodičia.

Ako reagovala chlapcova rodina na to, čo sa bude ich synovi vo filme diať?
Lukášova – teda v realite Liborkova rodina, je zo slabších sociálnych pomerov a zo skromného honorára, ktorý chlapec dostal, žili ešte dlhý čas. Akokoľvek sú to veľmi slušní ľudia, nemôžu si nájsť prácu, a to žijú v Brne! Vôbec som však nemala pocit, že by sa snažili zo situácie čo najviac vyťažiť – na chvíľu sme vstúpili do ich životov a potom sa jednoducho žilo ďalej. Liborkova mama v každom prípade chápala, o čom film je a čo sa v ňom chlapcovi bude diať.

Ako vnímate kritiku?
Kritika je dobrá vec, ak je konštruktívna. Ale ak je to len o fráze, že by autor kritiky sám film urobil inak, tak to naozaj neriešim. Najviac ma posúva kritika od človeka, ktorého poznám a vážim si jeho prácu, či životný postoj – a nemusí ma len chváliť. Kritika je veľmi podstatná pre autorské kino, bez nej vlastne takýto druh filmov nemá veľkú cenu. No hovorím o konštruktívnej hĺbkovej analýze, nie o stĺpčeku v novinách, čo je skôr PR, ktoré však autora podľa mňa nikam neposúva.

Ako ste si vlastne našli k filmu cestu? Nevyzeráte na to, že by to bolo doma pred televízorom…
Práve že som ako dieťa dokázala pred televízorom presedieť celé hodiny dokonca s otvorenými ústami. Raz, keď ma chceli na Vianoce dostať k štedrovečernému stolu, museli mi naň dať malú ruskú prenosnú telku. Myslím, že som ňou bola doslova zhypnotizovaná, no mala som ju dovolenú potom už len občas a začala som čítať a počúvať rozhlas. Televíziu dnes doma nemám. Určite sa na mne podpísali najmä české filmy ako Létající Čestmír, Návštevníci… No zároveň som mala doma otca dokumentaristu a kameramana a tak som mala myslím veľkú výhodu, lebo kamery ma fascinovali.

Čo plánujete ďalej? Vraj bude váš ďalší film „celý o ženách“…
Táto fáma vznikla nedorozumením medzi mnou a jedným čínskym žurnalistom v Rotterdame, lebo po filme s takmer samými chlapcami by bolo vtipné pustiť sa do témy so ženskou prevahou. No zatiaľ neviem. Čaká ma ešte cestovanie s filmom Môj pes Killer po festivaloch. V skutočnosti mám už tri námety, ktoré budem tento rok prezentovať na Producer on the move v Cannes. Teda čoskoro sa musím rozhodnúť. A určite nejaké ženy v ďalšom filme budú…

Mira Fornayová

Narodila sa v Bratislave v roku 1977 v rodine dokumentaristu a kameramana Emila Fornaya.
Vyštudovala na pražskej FAMU.
Jej absolventský film Malá nesdělení (2002) putoval po zahraničných festivaloch a prehliadkach. Upútala aj krátkou snímkou Origami (1998), ktorú ocenila porota na festivale Artfilm v Trenčianskych Tepliciach.
Vzdelanie si doplnila na britskej Národnej filmovej a televíznej škole v Beaconsfielde.
V roku 2009 uviedla svoj celovečerný debut Líštičky na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach v sekcii debutujúcich filmárov.
Tento rok zvíťazila so svojou druhou snímkou Môj pes Killer v súťaži prvých a druhých hraných filmov na festivale v Rotterdame. Film mal domácu premiéru na 20. ročníku Febiofestu. Od 21. marca je v slovenských kinách.
Už teraz sa pripravuje na festival v Cannes, kde by mala predstaviť svoj najnovší projekt.

debata chyba