Koniec 60. rokov minulého storočia bol v súvislosti s normalizáciou veľkou záťažovou skúškou. Napriek tomu sa práve v tomto čase vykryštalizovala jedna z najpozoruhodnejších slovenských filmárskych generácií. K jej najvýraznejším zástupcom okrem Jakubiska a Hanáka patril aj Elo Havetta, ktorý by sa nebyť predčasnej tragickej smrti dožil okrúhlych 75 rokov 13. júna. Trojicu spájala odvaha experimentovať aj výrazný autorský prístup.
Úspech musel počkať
Juraj Jakubisko sa narodil 30. apríla 1938 vo východoslovenskej obci Kojšov. Najskôr študoval na umeleckej priemyslovke v Bratislave fotografiu, odtiaľ zamieril na katedru filmovej réžie v Prahe. Podľa vlastných slov ho v začiatkoch viedla najmä viera vo vlastný úspech a „chcenie“. Už jeho krátkometrážne prvotiny naznačovali výrazný rukopis a svojskú poetiku, s celovečerným debutom Kristove roky (1967) sa presadil aj na medzinárodnom fóre. Už o rok neskôr nakrútil surrealistických Zbehov a pútnikov, v roku 1969 film Vtáčkovia, siroty a blázni. Potom dostal „po prstoch“ – až do roku 1979 mal zakázané nakrúcať, jeho filmy sa nepremietali. Realizoval sa maľbou, fotografovaním a nakrútil aj niekoľko dokumentov.
Foto: © Slovenský filmový ústav - Fotoarchív - Vladimír Vavrek
„Nemyslím, že ma odstavila totalita. Boli to skôr niektorí z mojich starších kolegov, pre ktorých som bol tŕňom v oku,“ povedal Jakubisko na margo najťažšej dekády svojej kariéry v dokumente Yvonne Vavrovej Neobyčajný život Juraja Jakubiska, ktorý mal pri príležitosti jubilea v stredu premiéru na ČT1.
Úspech si však na Jakubiska počkal. Vrátil sa so snímkou Postav dom, zasaď strom, na ktorú nadviazal Neverou po slovensky (1980) a konečne Tisícročnou včelou (1983), ktorú mnohí považujú za vrcholné dielo jeho tvorby. V roku 1985 si splnil sen, keď v jeho Perinbabe účinkovala Giullietta Masina, manželka Federica Felliniho, ku ktorému v domácich pomeroch Jakubiska neraz prirovnávali. A sám Fellini by zrejme nemal nič proti – s Jakubiskom sa osobne poznal a jeho tvorbu uznával.
Skôr, ako v roku 1993 odišiel do Prahy, nakrútil ešte notoricky známy film Sedím na konári a je mi dobre (1989) a Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992). K jeho novším titulom patria Nejasná správa o konci sveta (1997), Post coitum (2004) a dosiaľ posledný film Bathory (2008), ktorý bol napriek rozpačitej kritike veľkým medzinárodným úspechom. Historickú drámu s Annou Frielovou dnes večer odvysiela Česká televízia. RTVS namiesto Jakubiskových notoricky známych filmoch zalovila v menej známych tituloch. Dvojka v nedeľu pred obedom odvysiela muzikálový Takmer ružový príbeh (1990) s Darinou Rolincovou, v utorok 30. apríla si režiséra uctí pesničkovým pásmom Maľované na dvere (1979), komédiou Eva, Eva (1980) a dokumentom Monológ Juraja J. z roku 2001. Jakubiska si v utorok po 10. hodine pripomenie aj Slovenský rozhlas.
Filmy z trezorov
Aj filmy Dušana Hanáka sa vracajú na televízne obrazovky. Dnes, keď režisér oslavuje 75. narodeniny (narodil sa 27. apríla 1938 v Bratislave), odvysiela Dvojka jeden z jeho prvých dokumentov, krátkometrážnu Analógiu aj hudobný film Impresia (oba vznikli v roku 1966). V priebehu apríla uviedla verejnoprávna televízia aj Obrazy starého sveta (1972), dokument o starnutí, ktorý strávil 15 rokov v trezore, a komédiu Ružové sny s Ivou Bittovou. Podobne ako Jakubiska aj Hanáka si pripomenie aj SRo.
Aj Dušan Hanák svoju kariéru odštartoval na FAMU. Dostal sa tam však až 4 roky po prvom neúspešnom pokuse. Po škole sa venoval najmä dokumentárnej tvorbe, v ktorej vynikal nielen v domácom, ale aj v medzinárodnom kontexte. Už v prvých rokoch získal so svojimi poetickými krátko- a stredometrážnymi filmami mnohé ocenenia. Celovečernej hranej tvorbe sa začal venovať až po roku 1968 a rovnako ako Jakubiskove aj viaceré Hanákove snímky režim k divákom nepustil. S psychologickou drámou 322 (1969) získal Grand prix v Mannheime, s Obrazmi starého sveta dokonca aj nomináciu na Oscara. Za réžiu snímky Ja milujem, ty miluješ (1980) Hanáka ocenili na Berlinale Strieborným medveďom, k slovenským divákom sa film paradoxne dostal až o 8 rokov neskôr. Ceny zbierali aj Papierové hlavy (1995), dokument, v ktorom Hanák jedinečne a výstižne zreflektoval traumu režimom poznačenej spoločnosti a vzťah jednotlivca k nej. Hanák dnes pôsobí najmä ako pedagóg na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, je tiež autorom niekoľkých knižných publikácií.
